Pensamiento Alaves vo svojom čísle z 27. apríla 1962 uverejnil zaujímavý článok Dr. Josého de la Vegu o jeho návšteve San Sebastianu de Garabandal. Myslím si, že je vhodné citovať správu z novín v tejto kapitole venovanej svedectvám ostatných ľudí. Znie takto:

Od 18. júna minulého roka sa Preblahoslavená Panna takmer každý deň prechádza po krivoľakých uličkách dedinky smerom hore ku kantábrijským štítom. Toto tvrdia štyri malé dievčatá vo veku od desať do dvanásť rokov, ktoré sa narodili a vyrastali v srdci santanderskej pahorkatiny. Nechodia do školy, ale len na hodiny, kde ich učí farár.

Celá dedina so svojimi sedemdesiatimi rodinami je už niekoľko mesiacov v zmätku. Raz alebo dokonca niekoľkokrát denne vo vopred dohodnutých hodinách sa deti modlia, rozprávajú a rozdávajú bozky Panne Márii, pričom sú ponorené do hlbokého vytrženia. Chudobné rodiny týchto detí sú vystrašené.

Cirkev sa obozretne zdržala poskytnúť stanovisko. Aj tí najnedôverčivejší lekári nakoniec pripúšťajú, že toto dianie sa vzpiera logickému vysvetleniu. Každý deň však do dediny prichádzajú zo vzdialených miest tisíce veriacich. Sú horliví vo svojej viere a majú slzy dojatia v očiach; a vo viere nájdu jediné vysvetlenie tejto mimoriadnej série udalostí, ktoré sa prežívajú stále znova a znova, noc čo noc v San Sebastiane de Garabandal.

Medzi týmito ľuďmi som strávil Veľký týždeň. Vypočul som si dedinčanov aj návštevníkov, rozprával som sa s deťmi pred zjaveniami i po nich. Odborne povedané, nenachádzam vysvetlenie toho, čo som videl, a som presvedčený, že verím v zázrak.

„Videli ste Preblahoslavenú Pannu?“ pýtajú sa ma ľudia.

„Nie, nevidel,“ priznám sa, „ale cítil som jej prítomnosť vo svojom srdci a duši.“

„Pán doktor, považujem vás za najskeptickejšieho,“ poznamenal jezuitský otec, ktorý ma sprevádzal.

„Nie, otče. Nie je to tak,“ odpovedal som. „Som úplne rozladený. Mojím najdrahším želaním by bolo cítiť to, čo cítia deti a všetci ostatní. Ale viete oveľa lepšie ako ja, že viera je dar, ktorý Boh nedáva všetkým v tej istej miere.“

„O niekoľko hodín neskôr som zistil, že sledujem druhé zjavenie v tesnej blízkosti. Bolo to pred svitaním na Bielu sobotu. Lial dážď a celá dedina vyzerala ako koláč z blata posiaty skalami. Vyzbrojení fakľami sme nasledovali jednu vizionárku veľkým tempom, keď sa vo vytržení prechádzala ulicami dediny. V rukách zvierala krížik. Hlavu mala zaklonenú dozadu, jej usmievavé oči hľadeli na nebesá… Z času na čas padla na kolená, modlila sa a bozkávala kríž. Polovica miestnych obyvateľov a všetci cudzinci, dokonca aj deti na návšteve ju v úžase nasledovali s otvorenými ústami. Len krátko predtým v jej skromnej sedliackej kuchyni, kde sa s nami rozprávala dosť ospalo, lebo boli štyri hodiny ráno, sme videli, ako náhle upadla do extatického tranzu, padla na kolená bez toho, aby sa popálila na žeravých kameňoch planúceho krbu. Vstala, akoby ju zdvihli anjelské krídla, a začala svoje turné po dedine. V čiernočiernej tme noci ostriekaní blatom až po obočie sme ju sledovali a ani sme sa nezastavili, aby sme sa nadýchli.

Úpenlivo som prosil Boha, aby mi udelil milosť viery.

V stopách malej vizionárky sme sa dostali prakticky do každej uličky a aleje v dedine, navštívili sme nádvorie kostola, cintorín a úbočie, kde sa Panna Mária zjavila po prvýkrát.

Nerovnosť pôdy pod nohami, tma a moja vrodená neohrabanosť obyvateľa mesta spôsobili, že som narazil na každý kameň, ktorý mi ležal v ceste. Postupne som sa dostal na koniec davu. Nemohol som ísť ďalej a rozhodol som sa počkať na návrat ostatných. Manželka sa nechcela zastaviť napriek tomu, že už lapala po dychu. Šla ďalej a čerpala odvahu z mojej nedôverčivosti.

Zrazu skôr, ako sa extatické dieťa dostalo na vrchol, zastavilo sa a začalo bežať z kopca späť. Sotva sa pri chôdzi dotýkalo strmej kamenistej pôdy. Jej usmievavý pohľad nikdy neopustil nočnú oblohu. Keď dorazila na miesto, kde som čakal, zastavila sa. S hlasným buchotom padla holými kolenami na ostré kamene, akoby to bol vankúš z peria. Potom zdvihla svoj kríž do neba, zastavila sa a ponúkla mi ho na pobozkanie. Na krku jej viseli medaily a ružence patriace takmer všetkým prítomným. Jej prsty hľadali konkrétnu retiazku, zatiaľ čo skôr šepkala, než sa rozprávala so svojím neviditeľným Zjavením:

„Povedz mi, ktorý to je. Je to ten?“

Zdvihla medailu, aby ju Panna v zjavení pobozkala.

„Teraz mi povedz, komu patrí,“ všetci sme začuli jej chrapľavý šelest.

Bez chvíľkového zaváhania sa otočila k mojej manželke, otvorila zlatú západku retiazky a dala jej ju na krk. Moja manželka padla na kolená a rozplakala sa, ako aj ja a ostatní, ktorí videli túto zvláštnu scénu. Dieťa jej dalo pobozkať medailu požehnanú perami Panny Márie a pomohlo jej vstať s anjelským úsmevom, na ktorý nikdy nezabudneme. Podobne, zhruba s rovnakými slovami, mi dala na krk moju vlastnú medailu, ktorú Panna Mária pobozkala. Už som nedokázal zadržať emócie a tiež som padol na kolená so slzami na lícach.

V tom okamihu som objavil vysvetlenie všetkého, čomu som doteraz nerozumel. V nebeskom výraze na tvári toho dieťaťa som videl odrážať sa neviditeľnú prítomnosť Panny Márie z vrchu Karmel nad hlavou. Bez hanby som plakal na kolenách a prosil o Božie odpustenie za svoju nedôverčivosť.

Ako všetci, ktorí tam idú po prvýkrát, aj ja sa musím vrátiť do San Sebastianu de Garabandal. Vezmem so sebou lekárov a priateľov a poprosím ich, aby sa pokúsili vysvetliť zázrak týchto štyroch malých dievčat zo santanderských vrchov. Ale z celého srdca prosím Boha, aby im nikdy nedovolil obrať ma o emóciu, ktorú som v tú noc zažil. Veriť v zázrak je také krásne!

Tento úryvok nájdete v knihe Garabandal, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.