Asi neexistuje žiadna iná katolícka dogma, ktorá by bola predmetom väčšieho skúmania ako očistec. A často je táto téma nesprávne chápaná. Kritici považujú tento pojem za nebiblický alebo dokonca za vynález pohanov. Čo je presne očistec?

Názov očistec je odvodený od latinského purgare, čo znamená očistenie alebo čistenie. Hovorovo je to miesto alebo duchovná oblasť. Takáto definícia nevystihuje pojem očistca. Očistec je vlastne očistenie. Podľa katechizmu katolíckej cirkvi možno očistec chápať ako proces alebo stav očisťovania sa:

Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti. Toto konečné očisťovanie vyvolených,(KKC 954, 1472) ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom. Učenie viery o očistci formulovala Cirkev najmä na Florentskom a Tridentskom koncile. Tradícia Cirkvi, odvolávajúc sa na niektoré texty Svätého písma, hovorí o očistnom ohni:

„Treba veriť, že pred [posledným] súdom je za niektoré ľahké viny očistný oheň, pretože [ten, ktorý je] Pravda hovorí, že ak sa niekto rúhal proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku, ani v budúcom.“ (Mt 12,31).

Z tohto výroku sa dá pochopiť že niektoré viny môžu byť odpustené v tomto veku, kým niektoré v budúcom. KKC 1030-1031

Očistec je miesto, kde deti Božie chodia po smrti, keď boli v stave milosti a bez smrteľných hriechov, v stave ľahkých hriechov alebo nedokázali učiniť úplné pokánie za hriechy, ktoré už boli odpustené. Očistec nie je šancou na poslednú príležitosť, kde nekajúce sa duše môžu dostať šancu dostať sa do neba. Je to miesto, kde sú ľudia očistení od akejkoľvek pripútanosti k hriechu. Po smrti a po tom, čo sú v očistci pripravení na nebo, vstúpia očistené duše do plnosti života pred Božiu tvár.

Prečo je očistec potrebný?

Mnohí sa môžu opýtať, prečo je očistec potrebný, keď Kristus zomrel za naše hriechy? Ak zomrieme v stave milosti, teda bez poškvrny na našej duši, ideme do neba. Ak zomrieme bez toho, že by sme vyznali hriechy a nečinili pokánie, smerujeme do pekla. Ak nespĺňame ani jednu z týchto hraničných požiadaviek, a teda nemôžeme ísť ani do neba ani do pekla, musíme ísť do očistca. Ako vieme, nič nečisté nemôže vstúpiť do neba. Preto Kristus, ktorý zomrel za naše hriechy, je dôvod, že potrebujeme očistenie. Prečo by nám Boh bol dal svojho jediného Syna, aby sme mohli mať večný život, ak by väčšina z nás po smrti nebola dostatočne čistá vstúpiť do neba? A tak odpoveďou je, že v očistci sme očistení od našej pripútanosti k hriechu. Toto očistenie je posledným krokom k dosiahnutiu neba.

„Ale nič poškvrnené, nik, kto sa dopúšťa ohavnosti a lži, doň nevojde, iba tí, čo sú zapísaní v Baránkovej knihe života.“ (Zjv 21,27)

Dôkazy o očistci

Informácie o očistci nie sú výslovne spomenuté v Biblii, ale nájdeme implicitné definície na mnohých miestach v Písme. Prvá zmienka pochádza z príbehu hrdinu Júdu Machabejca, ktorý keď po boji zbieral telá svojich padlých mužov, zistil, že niektorí z nich mali amulety falošných modiel, ktoré boli v tom čase proti Zákonu. A tak sa modlil za svojich padlých bratov, aby ich hriech mohol byť očistený.

„Tu našli pod oblekom u každého z padlých amulety modiel z Jamnie, čo zákon Židom zakazuje. Všetkým bolo zrejmé, že padli pre túto príčinu.“ (2 Mach 12,40)

„Potom sa začali modliť a prosili, aby im toto previnenie, ktorého sa dopustili, bolo úplne odpustené. Šľachetný Júda napomínal však ľud, aby sa chránil hriechov, keď na vlastné oči videli následky hriechu u padlých. Potom urobili medzi mužstvom zbierku, ktorá vyniesla dvetisíc drachiem striebra. Tieto poslal do Jeruzalema, aby bola prinesená obeta za hriechy. Bol to veľmi krásny a šľachetný skutok, lebo myslel na vzkriesenie. Veď keby sa nebol nádejal, že padlí raz budú vzkriesení, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych. Pamätal tiež, že je veľmi krásna odmena prichystaná pre tých, čo nábožne zosnuli. Svätá a nábožná to myšlienka! Preto nariadil túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu.“ (2 Mach 12,42-46)

Ďalšia zmienka pochádza zo slávnej Kázne na vrchu, kde Ježiš veľmi jasne hovorí o očistení. Vieme, že neexistuje žiadne oslobodenie sa pred mukami pekla, ani miesto v nebi si nikto nekúpi. Preto Kristus odkazuje na tretie miesto, kde zaplatíme po smrti za skutky do haliera a naša duša očistená.

„Pokonaj sa včas so svojím protivníkom, kým si s ním na ceste, aby ťa protivník nevydal sudcovi a sudca strážnikovi a aby ťa neuvrhli do väzenia. Veru hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do ostatného haliera.“ (Mt 2, 25-26)

Ešte jednoduchší odkaz prináša Pavlov prvý list Korinťanom.

„Či niekto na tomto základe stavia zo zlata, striebra, drahých kameňov, dreva, sena či slamy, dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň.“ (1Kor 3, 12-15)

Pavol jasne hovorí, že skutky veriacich sa budú testovať po našej smrti prostredníctvom akéhosi ohňa v prenesenom význame. V písme je použitý výraz oheň ako prostriedok očisťovania. To, o čom hovorí Pavol, nemôže byť peklo, pretože odtiaľ sa duša nezachráni. Nemôže to byť však ani Nebo, pretože sú tu isté nedokonalosti duše, ktoré musia byť spálené. A to je to miesto – ani nebo ani peklo – očistec, kde sú naše nedostatky spálené.

Čo povedali cirkevní otcovia o očistci?

Pojem očistec bol súčasťou ranej viery, existoval už pred Kristom, ako je to vidieť aj v príbehu Júdu Machabejca. Doktrínu očistca podporovali už prvotní cirkevní otcovia. V Tertullianových spisoch o monogamii (r. 216 n. l.) bola myšlienka modlitby za mŕtveho bežná už počas prvých rokov existencie Cirkvi.

Žena sa po smrti svojho manžela modlila za jeho dušu a žiadala, aby pri čakaní na vzkriesenie našiel odpočinok, a aby mal účasť na zmŕtvychvstaní. (Monogamia 10:1)

Svätý Augustín definuje doktrínu jasnejšie v jeho najznámejšej práci Boží štát. Opisuje rozdiel v súde medzi drobným a smrteľným hriechom.

Dočasné tresty trpia niektorí v tomto živote, niektorí po smrti, niektorí aj teraz aj po smrti, ale všetci len do času posledného súdu. A je isté aj to, že nie všetci tí, ktorí si zaslúžili v tomto živote trest a ktorí si ho aj odpykali, že všetci tí budú zas aj vo večnom treste. Ráz očisťujúceho trestu majú teda len časné tresty, či už v tomto živote alebo po smrti, avšak večný trest už nikoho neočisťuje. (Boží štát, 21:13)

Tip na knihu: Tajomstvá posledných časov, Moje rozhovory s dušami v očistci, Štyri posledné veci, Tajomstvá Starého zákona