Elena a Pietro boli spolu so svojou rodinou povolaní byť svedkami Božích zázrakov. Ich prvej dcére Ester diagnostikovali anencefalus – prežívala s nimi 9 mesiacov v maminom brušku a potom po svojom narodení žila hodinu. Bolesť a utrpenie sú súčasťou príbehu, rovnako ako zázrak malého života, ktorý v plnosti naplnil svoj osud. 

Milá Elena, ďakujem ti, že sa s nami podelíš o príbeh vašej dcéry. Kedy ste sa s manželom spoznali?
Elena: S Pietrom sme sa zasnúbili v roku 2009. Stretli sme sa v nemocnici Sant’Orsola v Bologni, kde som pracovala vo výskumnom laboratóriu kmeňových buniek a môj manžel sa špecializoval na kardiológiu. Po 4 rokoch sme sa vzali. Na sviatok sv. Štefana (26. decembra) v roku 2015 sme zistili, že som tehotná, a bola to pre nás veľmi vzrušujúca správa.

Bol to váš veľký vianočný darček?
Boli sme plní nádeje a veľmi, veľmi šťastní. V pokoji sme si nechali urobiť rutinné vyšetrenia a v 11. týždni som si nechala urobiť prvý ultrazvuk. Bolo to 17. februára 2016 a Pietro tam bol so mnou. Boli sme naplnení rozkošou pri zvuku tlkotu srdca, ale hneď potom si lekár všimol problémy s hlavičkou dieťaťa, v ktorej bolo príliš veľa prázdnych miest. Mozog bol akoby nedostatočne vyvinutý. Pre nás to bolo ako pád do priepasti. Lekár, ktorému som dodnes vďačná, sa k nám správal veľmi milo.

Pamätám si na ten smútok, ktorý nás sprevádzal, keď sme sa po tomto vyšetrení vrátili domov. Moja mama nás čakala so slávnostnou večerou. Stále som si hovorila: „Nikd by som si nepomyslela, že sa to stane. Ako je to možné?“. Moje srdce bolo naplnené láskou k dieťaťu, ktoré som nosila v bruchu, ale zároveň bolo úplne zlomené.

Mali ste pochybnosti?
Vždy som bola pro-life, som dobrovoľníčkou v pro-life krízovom centre, ale kým osobne nezažijete taký zvrat, neviete, koľko rôznych myšlienok vás napadne. Keď som sa dozvedela prvú diagnózu, napadlo mi: ak je toto dieťa také choré, máme veľmi konkrétny dôvod, prečo mu pomôcť. Jedinou otázkou bolo: ako sa vysporiadať s touto situáciou?

Povedali ste „my“. Tí, ktorí bránia umelé prerušenie tehotenstva, často trvajú na tom, že je to len žena, ktorá rozhoduje o svojom tele. A tak si myslím, že máte odlišný názor: tehotenstvo je niečo, čo priamo ovplyvňuje aj otca.
Veľmi dôrazne apelujeme na milosť sviatosti manželstva a Pán ju na nás vylieva. Božia milosť nám 9 mesiacov bola oporou v našich pochybnostiach a ťažkostiach: „Ako to vyriešime?“ S Pietrom sa nám podarilo otvorene hovoriť o vzájomnej bolesti, ale nie pre to, aby sme sa navzájom uzavreli do rán. Od samého začiatku – a to nie je pravidlom – to, čo som cítila ako matka, cítil aj on ako otec -, a to, že si musíme toto dieťa “adoptovať”.

Mali ste podporu z lekárskej strany?
Deň po tom prvom ultrazvuku sme vzhľadom na vážnosť situácie išli do Bologne na ďalší. Lekár, ktorý nás v ten deň navštívil, potvrdil diagnózu, o ktorej sme už vedeli. Keď sa môj manžel spýtal, či už dokážu pohlavie dieťaťa zobraziť, lekár odpovedal: „Prečo sa to pýtate? Toto je stratené tehotenstvo. V ten deň som sa rozhodla, že k takému gynekológovi už nikdy nepôjdem.

Aká bola vaša reakcia na tieto slová, ktoré tak zreteľne znehodnotili hodnotu života vášho dieťaťa?
Sadli sme si do čakárne, pretože som musela čakať ešte na ďalšie vyšetrenia, a spontánne som otvorila svoj denný misál, aby som si prečítala čítanie z toho dňa. Prvým čítaním bola modlitba zverenia kráľovnej Ester: bola v smrteľnom nebezpečenstve a úplne sa zverila Bohu. Posledný verš tohto čítania šokoval mňa aj Pietra, pretože znel: „Premeň náš smútok na radosť a naše utrpenie na spásu.“ V tomto okamihu sme pochopili, že to bolo jasné znamenie od Boha. Bolo nám tiež jasné, že ak je dieťaťom dievčatko, bude sa volať Ester. Od toho dňa sme sa modlili za hlbšie pochopenie toho, akým darom je pre nás Ester.

Boží hlas k vám naďalej hovoril …
Áno, okrem iných hlasov, keď dokonca mnohí kresťania tvrdili, že naše utrpenie je formou trestu: „Prečo vám však Boh poslal takú skúšku, keď ste takí dobrí ľudia?“ Čítania, ktoré sme čítali v čakárni, nám okamžite ukázali plán cesty, pretože fragment evanjelia bol pre nás tiež veľkou potechou: bol to text od Matúša, že žiadny otec nedá dieťaťu hada, keď žiada o rybu, najmä Boh nedáva zlé veci svojim deťom.

Boh ťa na tejto ceste vzal za ruku prostredníctvom prehliadky, prognózy, rozhodnutí, ktoré treba urobiť.
Kým nebola jasná diagnóza, museli sme navštíviť veľa lekárov, dokonca aj genetikov. Mali sme jednu návštevu na Veľký piatok. Tento lekár, rešpektujúc naše rozhodnutie prijať život, nám poskytol obraz o závažných fyzických a kognitívnych poruchách, ktoré naše dieťa bude mať. Bol to náš Veľký piatok. MRI odhalilo, že dieťa nemalo vôbec žiadny mozog: trpelo anencefáliou, čo znamenalo, že nebolo schopné žiť mimo maternice. Aj keď sme zázraku nechali otvorené dvere, bol to deň, kedy sme presne vedeli, čomu musíme čeliť. Objala som svojho manžela a vo svojom srdci som cítila, že Boh je verný. Bude s nami a dá nám toto dieťa len na chvíľu, pretože ho chcel mať pri sebe v nebi.

Aký bol váš vzťah s Ester počas týchto 9 mesiacov?
Veľa sa hýbala a bolo to pre mňa krásne tehotenstvo. Cítila som sa tak dobre, že som pracovala až do ôsmeho mesiaca. Chcela som ju vziať všade, aby poznala všetky miesta, kde som často chodievala. V júli, mesiac pred pôrodom, sme sa vybrali na pár dní do hôr, kde sme ako rodičia chceli s ňou stráviť dovolenku.

Aký bol pôrod?
Neexistuje pravidlo, že deti s anencefáliou sa rodia živé. Ak sa narodia, zvyčajne žijú hodinu, niekoľko hodín alebo takmer celý deň. Bol to môj sen, aby nás v nemocnici obklopili ľudia, ktorí nám pomôžu a budú mať rovnakú predstavu o dôstojnosti Esterinho života. Hneď po pôrode som ako všetky matky išla so svojou malou dcérou do svojej izby. Ester žila asi hodinu, môj manžel a najbližšia rodina boli s nami. Bola pokrstená a pobirmovaná. Bola to pre nás hodina ako v raji. Mala prenikavý pohľad, prítomný, možno ešte vedomejší ako ten náš.

Aké to bolo pozerať sa jej do očí?
Jednou z mojich najväčších obáv z narodenia bolo, ako to prijmem? Bála som sa, že ju budem považovať za škaredú. Moja úzkosť bola veľmi silná. Chcela som sa na ňu pozrieť a milovať ju, ale bála som sa, že to nedokážem. A potom sa narodila. Zmerali ju a okamžite mi ju vložili do náručia a mňa zaplavili emócie. Bola to moja dcéra a pozerala som sa na ňu tak, ako som chcela.

Jedna hodina života, potom zbohom. Aký bol pohreb?
Využili sme každú minútu, ktorú sme s ňou prežili. Keď sa pozrieme späť, tentoraz sa to ťahalo ako harmonika. Ester mi dodala neuveriteľný pokoj: vošla medzi nás a okamžite dostala dar večného života. Nasledujúce dni boli samozrejme ťažké. Prísť domov bez toho, že by som niekoho objímala v náručí, nebolo ľahké. S Pietrom sme si všetko pripravovali na pohreb sami, dokonca sa to dialo akosi prirodzene. Tým, že sme spolu, uistili sme sa, že Božia milosť je aj medzi nami.

Nečakal som, že kostol bude koncom augusta v pondelok popoludní plný ľudí. Bol to deň radosti, keď v prítomnosti Ester všetko prekvitalo: vzťahy, ktoré sa vytvorili, a určité priateľské zväzky, ktoré sa obnovili. Ester nebola len ruka, ktorú sme držali na našej ceste viery. Otvorila veľa dverí a okien … Urobila prácu v srdciach toľkých ľudí, ktorí si vypočuli jej príbeh. Objavíme ešte oveľa viac vecí, ktoré vykonala, okrem tých, o ktorých už vieme. Som si tým istá.

Tip na knihu: V osídlach smrti, 61 minút k zázraku. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.