Moja najdrahšia dcéra, veľmi túžim vziať ťa do svojho náručia, aby som mohla s radosťou povedať nášmu maličkému kráľovskému dieťatku: „Neplač, môj drahý, pozri, je tu pri nás moja malá dcérka, ktorá ťa chce pozdraviť ako svojho Kráľa a podriadiť tvojej vláde svoju dušu, aby ti tak umožnila ustanoviť vo svojej duši kráľovstvo Božej vôle.“

Dcéra môjho srdca, kým sa budeš kochať krásou drobučkého Ježiša, maj otvorené ucho, aby si počula moje slová, a počúvaj. Mala by si vedieť, že vo chvíli, keď malý novonarodený Kráľ vyšiel z môjho lona, práve odbíjala polnoc. Noc sa však razom zmenila na deň. Ten, ktorý je vládcom svetla, zahnal na útek noc ľudskej vôle − noc hriechu a všetkého zla. A ako viditeľný znak toho, čo vykonal v neviditeľnom poriadku duší skrze svoje všemohúce fi at, sa polnoc zmenila na ten najjasnejší deň. A hneď sa k nemu zbehli všetky stvorené veci, aby ospevovali jeho maličkú ľudskú prirodzenosť a v nej oslavovali svojho Stvoriteľa. Bežalo k nemu aj slnko, aby ho prvý raz pobozkalo svojím svetlom a zohrialo ho svojím teplom. Vietor, ktorý vládne svojimi mocnými prívalmi, očisťoval vzduch v maštaľke a svojím sladkým šeptom mu hovoril: „Milujem ťa.“ Nebesá sa otriasali v základoch, zem plesala a jej hlbiny radostne hučali. More burácalo príbojom vysokých vĺn. Jedným slovom, všetky stvorené veci spoznali, že prišiel medzi ne ich Stvoriteľ, a všetky do jednej ho opreteky zvelebovali. Pridali sa k nim aj samotní anjeli − ukazovali sa v podobe zábleskov svetla vznášajúcich sa vysoko vo vzduchu a svojimi ľúbeznými hlasmi, ktoré boli také mocné, že ich počuli všetci bez výnimky, spievali: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle! V betlehemskej jaskynke sa nám narodilo nebeské dieťatko, je zavinuté do biednych plienok…“ Ich hlasy boli také okúzľujúce a prenikavé, že ich začuli aj pastieri, ktorí bdeli pri svojich stádach. Rozradostení touto novinou sa hneď dali do behu, aby sa mohli čo najskôr pokloniť malému nebeskému Kráľovi.

Moja drahá dcéra, myslíš, že týmto sa predivné udalosti skončili? Zďaleka nie. Počúvaj, čo bolo ďalej. Keď mi ho položili do náručia a ja som mu dala svoj prvý bozk, pocítila som láskyplnú túžbu dať svojmu synčekovi niečo zo seba. A tak som mu podala svoj prsník a nakŕmila ho mliekom, ktorého som mala prekypujúcu hojnosť, pretože ho vo mne utvorilo božské fiat, aby ním nasýtilo malého Kráľa Ježiša. Kto by len mohol vypovedať, čo som pritom cítila, kto by mohol zmerať oceány milosti, lásky a svätosti, ktorými ma ako za odmenu zahŕňal môj Syn? Potom som ho zavinula do skromných, no čistých plienok a uložila ho do jasieľ. Taká bola jeho vôľa a ja som nemohla urobiť nič iné, než ju vyplniť. No ešte predtým, než som to urobila, som sa obrátila k svätému Jozefovi a položila mu ho do náručia. Nesmierne sa zaradoval, mocne si ho pritisol k srdcu a sladké dieťatko odpovedalo na jeho nehu tým, že zaplavilo jeho dušu prívalmi milostí. Nato som spolu so svätým Jozefom naukladala do jasieľ trochu sena, zložila ho zo svojich materinských rúk a uložila na voňavé seno. Dcéra moja, vedz, že tvoja Matka, uchvátená krásou božského dieťatka pred ním prekľačala takmer celý zvyšok noci a uvádzala do pohybu všetky svoje oceány lásky, ktoré v nej rozprestrela Božia vôľa, aby ho milovala, klaňala sa mu a ďakovala mu.

Pýtaš sa, čo robilo nebeské pacholiatko ležiace v jasliach? Celou svojou bytosťou bez prestania plnilo vôľu nášho nebeského Otca, ktorá bola aj jeho vlastnou vôľou. Z jeho úst zaznievali tiché stony, vzdychy a plač, ktorými k sebe volalo všetkých ľudí. A svojou láskyplnou novorodeneckou rečou im hovorilo: „Deti moje, poďte ku mne všetky, z lásky k vám som sa narodil v slzách a bolesti. Poďte všetci a okúste nadmieru mojej nespútanej lásky. Poskytnite mi prístrešie vo svojich srdciach.“ Netrvalo dlho a okolo Ježiša sa zhŕklo množstvo pastierov, ktorí sa mu prišli pokloniť. On sa na každého z nich nežne pozrel a cez svoje sväté slzy sa naňho s láskou usmial.

A teraz mám pre teba, dcérenka, celkom krátke slovo: mala by si vedieť, že mojou najväčšou radosťou bolo držať v náručí svojho drahého synčeka Ježiša, no Božia vôľa mi vnukla myšlienku, že ho mám uložiť do jasieľ, aby tam bol pre všetkých, takže každý, kto po tom zatúži, ho bude môcť poláskať, pobozkať a vziať do náručia ako svoje vlastné dieťa. Bol predsa maličkým Kráľom všetkých ľudí, a tak každý z nich mal právo urobiť zo seba samého sladký záloh lásky. A aby som splnila Božiu vôľu, odoprela som si svoje nevinné radosti a skrze skutky lásky a obety si začala plniť svoju hlavnú materinskú povinnosť − odovzdávať Ježiša všetkým ľuďom.

Dcéra moja, Božia vôľa je neskromná, chce všetko, až po zrieknutie sa tých najsvätejších radostí, ba ak si to vyžadujú okolnosti, aj tú najväčšiu obetu − zrieknutie sa potešenia z Ježišovej prítomnosti, ktoré však slúži len nato, aby sa jeho kráľovská vláda rozprestrela na ešte väčší počet duší a jeho život sa znásobil. Keď sa totiž nejaké stvorenie z lásky k Ježišovi zriekne jeho oblažujúcej prítomnosti, jeho hrdinská obetavosť je taká veľká, že dostane moc vzbudiť ďalší Ježišov život, takže mu môže pripraviť príbytok v ďalšej duši. A preto, drahá dcéra, maj sa na pozore. Ak ťa Božia vôľa o niečo požiada, nikdy jej nič neodopri, nech by v tvojej mysli vyvstávali akékoľvek zámienky neuposlúchnuť.

Tento úryvok pochádza z knihy Život Panny Márie vo videniach Luisy Piccarrety, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.