Nadišla hodina, keď mala vyjsť zornička, ktorá mala predchádzať jasné Slnko spravodlivosti (Jn 5,35) a zvestovať, že očakávaný deň zákona milosti už prišiel. Podľa Najvyššieho už nastala vhodná doba, aby bol na svet poslaný prorok. A Ján, ktorý svojím prstom ukázal na Baránka (Jn 1,29) a pripravoval ľudské pokolenie na spásu a posvätenie sveta, bol viac než prorokom. Predtým, než vyšiel z materského lona, Pán zjavil tomuto požehnanému dieťaťu hodinu, v ktorej má začať svoje smrteľné povolanie medzi ľuďmi. Dieťa bolo obdarené dokonalým užívaním rozumu a božským učením, ktoré mu bolo vliate prítomnosťou vteleného Slova. Ján teda vedel, že má pristáť v prístave prekliatej a nebezpečnej zeme, že má chodiť po svete plnom zla a nástrah, kde sú mnohí postihnutí skazou a zatratením.

Preto bolo toto slávne dieťa v stave napätia a pochybností. Na jednej strane vyživila prirodzenosť jeho telo už do dokonalosti, ktorá je vhodná pre narodenie, pričom dieťa navyše poznávalo výslovnú Božiu vôľu, ktorá ho prirodzene nútila opustiť úkryt materského lona, ale na druhej strane premýšľalo o nebezpečných rizikách smrteľného života. Ján váhal medzi strachom z nebezpečenstva a túžbou byť poslušný a hovoril sám so sebou: „Pokiaľ sa vydám nebezpečenstvu straty Boha, kam ma to privedie? Ako môžem bezpečne žiť medzi ľuďmi, keď je ich tak mnoho obostretých tmou a keď ich tak veľa zišlo z cesty života? Teraz som v temnote matkinho lona, ale musím vyjsť do nebezpečnejšej tmy. Tu som bol uväznený od chvíle, čo som dostal svetlo rozumu, ale musím sa desiť neobmedzenej slobody smrteľníkov. Dovoľ mi však, ó, Pane, plniť tvoju vôľu a vstúpiť do sveta, pretože plniť ju je vždy najlepšie. Vedomie, že môj život i moje schopnosti budú spotrebované v tvojej službe, najvyšší Kráľ, mi uľahčí príchod na svetlo a započatie života. Požehnaj, ó, Pane, môj príchod na svet.“

Touto modlitbou si Kristov predchodca pri svojom zrode vyslúžil nové milosti a požehnanie. Šťastné dieťa vďaka Bohu prebývajúcemu v jeho mysli vedelo, že bolo poslané  vykonať veľké veci, a bolo uistené o nevyhnutnej pomoci. Skôr, ako budem opisovať jeho prešťastné narodenie, pokúsim sa vysvetliť údaje zo Svätého písma, ktoré sa toho týkajú. Treba si pamätať, že zázračné tehotenstvo svätej Alžbety bolo o deväť dní kratšie než deväť mesiacov. V dôsledku zázračne obnovenej plodnosti v  neplodnej žene dozrel plod tehotenstva k  pôrodu v kratšej dobe. Keď anjel Gabriel oznámil najsvätejšej Márii, že jej sesternica je už v šiestom mesiaci tehotenstva, treba to chápať tak, že do konca šiesteho mesiaca ešte zostávalo osem alebo deväť dní. Tiež som v šestnástej kapitole povedala, že nebeská Pani odišla štvrtý deň po počatí Slova na návštevu k svätej Alžbete. Svätý Lukáš nepíše, že najsvätejšia Mária odišla okamžite, ale „v tých dňoch“(Lk 1,39), a hoci išla „expresne“, potrebovala na cestu štyri dni, ako som to napísala v rovnakej kapitole (č. 207).

Obdobne som čitateľov upozornila na to, že keď evanjelista napísal, že svätá Mária zostala v dome Alžbety asi tri mesiace, zostávali do dovŕšenia troch mesiacov dva alebo tri dni, preto bol evanjelista vo všetkých ohľadoch presný. V súlade s tým bola Mária, naša Pani, nielen pri pôrode svätej Alžbety a narodení Jána, ale tiež pri pomenovaní a obriezke svätého Jána, ako teraz ukážem. Pokiaľ počítame s tým, že naša Pani prišla do domu Alžbety ôsmy deň po vtelení Slova, druhého apríla večer, potom, pokiaľ počítame v solárnych mesiacoch, sa po pripočítaní troch mesiacov bez dvoch dní dostaneme k dátumu prvého júla, ôsmeho dňa po narodení svätého Jána, pričom sa najsvätejšia Mária nasledujúceho dňa zavčas rána vydala na spiatočnú cestu do Nazareta. Svätý Lukáš sa zmieňuje o  návrate našej Kráľovnej predtým, než opisuje narodenie svätého Jána, aj keď k tomu došlo pred jej návratom. Sväté písmo predchádza zmienku o spiatočnej ceste preto, aby potom nebolo nutné prerušovať rozprávanie o  predchodcovom narodení. To je to, čo mi bolo zjavené, aby som zapísala pre vysvetlenie textu Svätého písma.

Jej čas sa priblížil, svätá Alžbeta cítila dieťa v pohybe, akoby sa chcelo postaviť na nohy, ono však dodržiavalo obvyklý prírodný postup a diktát poslušnosti. Jeho matku prekvapili nejaké menšie bolesti a  oznámila to presvätej Márii. Nevolala ju však priamo k pôrodu, pretože úcta k dôstojnosti Márie a Plodu v jej lone jej múdro bránila si priať niečo, čo by nemuselo byť vhodné. Ani veľká Pani nebola v rovnakej miestnosti, ale poslala Alžbete prikrývky a plienky, ktoré pre šťastné dieťa zhotovila. Skoro nato sa narodil dokonalý a plne vyvinutý chlapček, pričom neprítomnosť nečistých látok ukazovala čistotu jeho duše. Bol zabalený do plienok a  pokrývky, ktoré poslala Mária a  ktoré boli veľkými a úctyhodnými relikviami. Krátko potom, keď sa Alžbeta upokojila, vyšla najsvätejšia Mária na príkaz Pána zo svojej modlitebne, aby mohla splatiť svoj pobyt matke a dieťaťu udelením svojho požehnania.

Kráľovná vzala, na žiadosť matky, novorodenca do svojho náručia a obetovala ho ako novú obeť večnému Otcovi a jeho Velebnosť ju so zaľúbením prijala ako prvé ovocie vtelenia a božských ustanovení. Nanajvýš požehnané dieťa, plné Ducha Svätého, ju uznalo za svoju zvrchovanú Kráľovnú, pričom jej preukázalo nielen vnútornú, ale i vonkajšiu úctu skrytým úklonom hlavy. Adorovalo tiež Božie Slovo, ktoré mu bolo v jej lone zjavené zvláštnym svetlom. A pretože si bolo vedomé, že bolo medzi všetkými ľuďmi privilegované, vďačné dieťa činilo úkony horlivého vzdávania vďaky, pokory, lásky a úcty k Bohu a jeho panenskej Matke. Keď nebeská Kráľovná obetovala Jána večnému Otcovi, predniesla za neho túto modlitbu: „Najvyšší Pane a Otče, najsvätejší a mocný, prijmi na svoju česť túto obeť a prvé ovocie tvojho najsvätejšieho Syna a môjho Pána. Jednorodeným bol posvätený a oslobodený od následkov hriechov a moci tvojich starých nepriateľov. Prijmi túto dnešnú rannú obeť a vylej na toto dieťa požehnanie tvojho Svätého Ducha, aby mohol byť tvojím verným služobníkom i služobníkom tvojho Jednorodeného.“ Táto modlitba našej Kráľovnej bola v každom ohľade účinná, vnímala, ako Pán obohatil dieťa, ktoré si vybral za svojho predchodcu, a účinky tohto obdivuhodného požehnania pocítila tiež v sebe.

Keď Kráľovná vesmíru držala dieťa vo svojom náručí, na krátku dobu, nepozorovane, upadla do sladkého vytrženia, v ktorom vyslala vyššie uvedenú modlitbu za toto dieťa, držané blízko pŕs, na ktorých mal Jednorodený večného Otca i jej zakrátko odpočívať. Toto bola jedinečná výsada veľkého predchodcu, ktorú nedostal nikto zo svätých. A tak nie je prekvapujúce, že ho anjel nazval veľkým pred Božou tvárou (Lk 1,15), pretože skôr, než sa narodil, Pán ho navštívil a posvätil, po tom, čo sa narodil, bol posadený na trón milosti, objatý rukami, ktoré mali objať vtelené Božie Slovo, čím bola v najnežnejšej Matke Božej prebudená veľmi veľká túžba držať už na rukách Syna Najvyššieho, ktorá ju napĺňala sladkou láskou k jeho predchodcovi, ktorým bolo novorodené dieťa. Svätá Alžbeta, božsky oboznámená s týmito tajomstvami, uvidela svoje nádherné dieťa v rukách tej, ktorá bola vo vznešenejšom zmysle jeho Matkou viac než ona sama, pretože ona bola iba matkou jeho prirodzeného bytia, zatiaľ čo najsvätejšia Mária bola v pozícii, od ktorej závisela jeho existencia v stave milosti. To všetko viedlo k vytvoreniu najnežnejších citových vzťahov medzi týmito požehnanými ženami a dieťaťom, ktoré bolo tiež ohľadom týchto tajomstiev osvietené. Pohybmi svojho útleho tela prejavovalo radosť ducha, vinulo sa k nebeskej Panej, snažilo sa získať jej pohladenie a zostať u nej. Nežná Pani sa s ním poláskala, ale s takou dôstojnou umiernenosťou, že ho ani nepobozkala, aj keby to jeho vek dovoľoval, pretože uchovávala svoje najcudnejšie pery pre svojho najsvätejšieho Syna. Ani sa nepozrela uprene do jeho tváre, ale celú svoju pozornosť obracala len k svätosti jeho duše. Prezieravosť a skromnosť veľkej Kráľovnej nebies pri využívaní zraku bola taká veľká, že by dieťa podľa videnia ťažko poznala.

Keď sa zvesť o narodení Jána rozniesla, všetci príbuzní a známi, ako píše svätý Lukáš (Lk1,58), sa zhromaždili, aby svätému Zachariášovi a Alžbete blahopriali, pretože boli zámožní, urodzení a vážení v celej provincii, pričom ich zbožnosť priťahovala srdcia všetkých, ktorí ich poznali. Veľa rokov ich poznali ako bezdetných a vedeli o neplodnosti i pokročilom Alžbetinom veku, takže sa u nich miešal úžas s radostným údivom a všetci pozerali na narodené dieťa skôr ako na zázrak než na čosi prirodzené. Svätý kňaz Zachariáš bol stále ešte nemý a nemohol svoju radosť prejaviť slovami, pretože hodina jeho uzdravenia ešte nenastala. Zbavený svojej nedôvery, svoju radosť prejavoval iným spôsobom a bol plný milujúcej vďačnosti a chvály za takéto vzácne požehnanie, ktoré teraz videl svojimi očami. Jeho správanie opíšem v nasledujúcej kapitole.

Tento úryvok nájdete v knihe Mystické mesto Božie II – Vtelenie, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.