Pre ľudí bez duchovného zmýšľania je veľmi ťažké uvažovať o zlatej strednej ceste medzi manželstvom a životom bez manželského partnera. Myslia si, že buď je človek s niekým zviazaný v manželskom živote alebo žije v samote. Tieto dve veci sa však nevylučujú, pretože existuje niečo také ako kombinácia manželstva a samoty, a to absolútne panenstvo spojené s manželským životom; to, v ktorom je prítomné spojenie duše jedného s druhým, a predsa je tam absolútna telesná oddelenosť. Zdieľajú sa len radosti ducha, nikdy nie telesné spojenie.

Dnes sa sľub panenstva skladá len mimo ľudského zasnúbenia alebo manželstva, ale u niektorých Židov a v prípade niektorých veľkých kresťanských svätcov sa sľub panenstva niekedy skladal spolu so zásnubami. Manželstvo sa potom stalo akoby rámom, do ktorého sa vložil obraz panenstva. Zároveň bolo ako more, po ktorom sa nikdy neplavila loďka telesného spojenia, ale z ktorého sa lovila obživa potrebná pre život.

V niektorých manželstvách nedochádza k zjednoteniu tiel, pretože telo sa už nasýtilo a otupilo. Niektorí partneri opúšťajú vášeň len preto, že vášeň opustila ich. Existujú však aj manželstvá, v ktorých sa páry po telesnej jednote vzájomne zaviazali Bohu obetovať vytrženia telesného zjednotenia pre vznešenejšie vytrženia ducha. Okrem toho existuje pravé manželstvo, v ktorom sa ruší a neuplatňuje právo na telo iného človeka – a dokonca ani túžba po ňom; takým je manželstvo dvoch osôb so sľubom panenstva. Jedna vec je vzdať sa pôžitkov manželského života, pretože človek je nimi unavený; a niečo celkom iné je vzdať sa ich skôr, ako ich vôbec zažije. V tomto prípade ide o manželstvo srdca, a nie tela; je to manželstvo, aké majú hviezdy, ktorých svetlo sa spája v našej atmosfére, hoci samotné hviezdy sú od seba oddelené; je to manželstvo pripomínajúce jarné kvety v záhrade, ktoré spolu vydávajú vôňu, hoci sa nedotýkajú; je to manželstvo, ktoré je ako dielo orchestra, v ktorom vzniká veľká melódia bez toho, aby bol jeden nástroj v kontakte s tým druhým. Takéto manželstvo vlastne vzniklo medzi preblahoslavenou Pannou a svätým Jozefom; bolo to manželstvo, v ktorom sa človek vzdáva práva na druhého pre vyšší cieľ. Manželský zväzok nemusí nevyhnutne znamenať telesné spojenie. Ako hovorí svätý Augustín: „Základom manželskej lásky je pripútanosť sŕdc.“

Najprv si teda položíme otázku, prečo vôbec došlo k sobášu, keď Mária aj Jozef zložili sľub panenstva; potom sa budeme snažiť pochopiť charakter samotného Jozefa. Prvým dôvodom sobáša bolo to, že vďaka nemu zostala preblahoslavená Panna zahalená cťou, kým nenastal čas, aby zjavila svoj panenský pôrod. Nevieme presne, kedy túto skutočnosť odhalila, ale je pravdepodobné, že sa tak stalo krátko po zmŕtvychvstaní. Nemalo zmysel hovoriť o narodení z panny, kým náš Pán neposkytol posledný dôkaz svojho božstva. V každom prípade o tom skutočne vedelo len niekoľko ľudí: Mária, jej príbuzná Alžbeta, svätý Jozef a, samozrejme, náš Pán. Počas jeho verejného účinkovania si väčšina ľudí myslela, že Ježiš je Jozefovým synom. Takto bola povesť najsvätejšej Matky uchránená. Keby sa Mária stala matkou bez manžela, vystavila by tajomstvo Kristovho narodenia posmechu a stala by sa pohoršením pre slabých.

Druhým dôvodom sobáša bolo, že Jozef mohol dosvedčiť Máriinu čistotu. To znamenalo pre Máriu i pre Jozefa najväčší zármutok na tejto strane Kalvárie. Za každé privilégium milosti sa musí platiť, a tak aj Mária a Jozef museli zaplatiť za to svoje. Mária nepovedala Jozefovi, že počala z Ducha Svätého, pretože anjel jej to neprikázal. Božia Matka raz jednému svätcovi zjavila: „Okrem Golgoty som nikdy netrpela takými prudkými mukami ako v tých dňoch, keď som proti svojej vôli spôsobila starosti Jozefovi, ktorý bol taký spravodlivý.“

Jozefova bolesť pramenila z niečoho, čo sa nedalo vysvetliť. Na jednej strane vedel, že Mária zložila sľub panenstva rovnako ako on, a vďaka jeho dobrote sa mu zdalo nemožné, že by sa mohla previniť. No na druhej strane, ako mohol vzhľadom na jej stav veriť v opak? Jozef vtedy trpel tým, čo mystici nazvali „temnou nocou duše“. Mária musela zaplatiť za svoju česť, najmä na konci svojho života, ale Jozef musel za tú svoju zaplatiť hneď na začiatku. Keďže dodržal svoj sľub, bol, prirodzene, prekvapený, keď sa dozvedel, že Mária čaká dieťa. Prekvapenie, ktoré Jozef pocítil, bolo podobné tomu, ktoré Mária prežívala pri zvestovaní: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ Mária vtedy chcela vedieť, ako môže byť pannou a zároveň matkou; Jozef chcel vedieť, ako môže byť panicom a zároveň otcom. Musel prísť anjel, aby ich oboch uistil, že Boh na to našiel spôsob. Takúto vec nedokážu vysvetliť žiadne ľudské či vedecké poznatky. Preniknúť do tohto tajomstva môžu len tí, ktorí počúvajú hlas anjelov. Keďže Jozef mal v úmysle Máriu tajne prepustiť, evanjelium mu odhaľuje závoj tohto tajomstva: „Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: ,Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 20 – 21).

Jozefove obavy boli prekonané zjavením dôstojnosti Kristovho narodenia z panny a podstaty jeho misie – vyslobodiť nás od našich hriechov. Samotné slová anjela: „Neboj sa prijať Máriu, svoju manželku,“ akoby podporovali názor, že Jozef už veril, že v Márii sa stal zázrak, a preto sa obával priviesť ju do svojho domu. Je nepravdepodobné, že by niekto okamžite uveril v narodenie z panny, keby už v jeho srdci nebola viera v to, že príde Mesiáš, Kristus. Jozef vedel, že Mesiáš sa narodí z Dávidovho rodu, a on sám z tohto rodu pochádzal. Vedel aj o proroctvách týkajúcich sa dieťaťa, dokonca aj o tom Izaiášovom, ktoré hovorilo, že sa narodí z panny. Keby Jozef nebol už predtým opísaný ako spravodlivý človek, na to, aby sa v ňom zrodila veľká čistota, by stačilo toto anjelovo posolstvo a pocta, ktorej sa malo dostať Márii. Keby totiž modernému otcovi niekto povedal, že jeho syn bude jedného dňa prezidentom Spojených štátov, zaiste by ho to inšpirovalo k tomu, aby zmenil postoj k svojej manželke, matke tohto dieťaťa. Aj Jozefa teraz opúšťa všetka úzkosť a trápenie, pretože jeho dušu napĺňa úcta a bázeň pred Máriiným tajomstvom lásky.

To nás privádza k druhej zaujímavej otázke týkajúcej sa Jozefa: bol starý alebo mladý? Väčšina sôch a obrazov, ktoré dnes vidíme, predstavuje Jozefa ako starého muža so šedivou bradou, ktorý vzal Máriu a jej sľub pod svoju ochranu s rovnakým odstupom, akým by sa lekár ujal dievčatka, ktoré zobral z jasieľ. Samozrejme, o Jozefovom veku nemáme žiadne historické dôkazy. Niektoré apokryfné správy ho vykresľujú ako starca; cirkevní otcovia po 4. storočie sa tohto obrazu pridŕžali pomerne prísne. Urobil tak aj maliar Guido Reni, keď Jozefa zobrazil ako starca s bielymi vlasmi.

Keď však pátrame po dôvodoch, prečo kresťanské umenie zobrazovalo Jozefa ako starého muža, zistíme, že to bolo preto, aby sa tým ľahšie uchránilo Máriino panenstvo. Do myslenia umelcov sa totiž nejako vkradol predpoklad, že staroba je lepším ochrancom panenstva ako mladosť. Umenie tak nevedomky urobilo z Jozefa manžela, ktorý bol čistý skôr pre vek než pre čnosť. No to je čosi podobné ako predpokladať, že najlepší spôsob, ako ukázať, že daný muž by nikdy nekradol, je zobraziť ho bez rúk; tento pohľad tiež pozabúda na to, že aj starí muži môžu mať hriešne túžby rovnako ako tí mladí. Zuzanu v záhrade pokúšali starci. Ešte horšie je na tom to, že zobrazovanie Jozefa ako starca nám predostiera obraz muža, ktorému zostalo málo životnej energie; a nie obraz toho, kto ju síce má, ale drží ju na uzde kvôli Bohu a jeho svätým zámerom. Vykresľovať Jozefa ako čistého len preto, že jeho telo zostarlo, je ako velebiť horský potok, ktorý vyschol. Cirkev nevysvätí za kňaza muža, ktorý nemá svoje životné sily. Chce skôr mužov, ktorí majú čo skrotiť, než tých, ktorí sú krotkí preto, lebo nemajú energiu byť divokými. A Boh zrejme postupuje rovnako.

Okrem toho je rozumné veriť v to, že náš Pán by si za pestúna vybral radšej niekoho, kto sa obetoval, než niekoho, kto bol k niečomu donútený. K  tomu sa pridáva historická skutočnosť, že Židia neschvaľovali nerovné manželstvo medzi tým, čo Shakespeare nazýva „vekom mrzutosti a mladosťou“; Talmud pripúšťa takéto nevyrovnané manželstvo len pre vdovy alebo vdovcov. Koniec koncov, nezdá sa pravdepodobné, že by Boh pripútal k mladej matke, ktorá mala pravdepodobne okolo šestnásť rokov , starého muža. Ak nepohrdol dať svoju matku mladému mužovi – Jánovi – pod krížom, prečo by ju mal dať starcovi pri jasliach? Láska ženy vždy určuje spôsob, akým muž miluje: ona je tichou vychovávateľkou jeho mužnej sily. Keďže Mária je inšpiráciou panenstva pre mladých mužov i ženy a najväčším ideálom kresťanskej čistoty, nemala by logicky začať s inšpirovaním a napĺňaním panenstvom zrejme prvého mladíka, ktorého stretla – Jozefa, muža spravodlivého? A tým, že neumenší jeho silu milovať, ale ju povýši, získava svoj prvý „úlovok“ – a to priamo vo svojom vlastnom manželovi, mužovi, ktorý bol chlapom, a nie iba senilným strážcom!

Jozef bol pravdepodobne mladý muž, silný, fyzicky zdatný a peknej postavy, šarmantný, čistý a disciplinovaný; taký, akého občas vidíme pracovať na farme, pilotovať lietadlo alebo pracovať za stolárskym stolom. Nebol to muž neschopný lásky; práve naopak – on musel láskou prekypovať. Tak ako by sme veľmi nechválili preblahoslavenú Pannu, keby zložila sľub panenstva až po tom, čo bola päťdesiat rokov starou dievkou, tak by sme nemohli veľmi pochváliť ani Jozefa, ktorý sa stal jej manželom, pretože bol v pokročilom veku. Mladé dievčatá v tých časoch, podobne ako Mária, skladali sľuby lásky vyhradenej jedine Bohu. A robili tak aj mladí muži, medzi ktorými Jozef vynikal tak, že ho nazývali „spravodlivým“. Nebol sušeným ovocím, ktoré sa malo podávať na kráľovskom stole, bol skôr kvetom plným prísľubov a moci. Nebol v šere svojho života, ale v jeho ranom období, vo veku prekypujúcom energiou, silou a skrotenou vášňou.

Tento úryvok pochádza z knihy Prvá láska sveta: Mária, Matka Božia, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.