Božie cesty sú nevyspytateľné. Veľmi zreteľne sa to prejavuje v životných osudoch Alžbety Leseurovej. Prečo sme si zvolili práve ju? Pretože je taká blízka dnešným hľadajúcim ľuďom… Prešla všetkými pochybnosťami a úzkosťami našej doby, ale našla na ne liek aj riešenie, a to u najlepšieho lekára a majstra, u Ježiša Krista.

Bohatá, vzdelaná a jemná Alžbeta sa stáva manželkou parížskeho lekára, redaktora a politika Félixa Leseura. Ten podkopáva jej vieru. Dáva jej do ruky Renana (pozn. Joseph Ernest Renan, 1823 – 1892, bol francúzsky filozof známy predovšetkým kontroverzným dielom Život Ježiša, v ktorom predstavuje Krista ako človeka, no nie ako Boha, a odmieta všetky Ježišove zázraky), ale keď ho Alžbeta prečíta, spozná jeho povrchnosť a duchovné pokrytectvo. Sama chce prehĺbiť svoje znalosti. Číta Sväté písmo, v ktorom objavuje svoju nádej.

Sväté písmo sa stáva jej výhradným duchovným pokrmom. Alžbeta berie do ruky hlboké diela pápežov a cirkevných učiteľov a spoznáva, že povrchnosť a priemernosť nie je na strane hlbokej viery, ale práve na strane náboženskej ľahostajnosti a neujasnenosti.

Alžbeta hľadá ďalej a svoje srdce otvára volaniu milosti. V ľahostajnom, chladnom, cudzom i nepriateľskom prostredí jej vnútorný duchovný život rastie do hĺbky. Jej náboženské vzdelanie sa prehlbuje priamoúmerne s jej vzdelaním. Ovláda niekoľko rečí, medzi nimi i ruštinu, precestovala Európu aj Orient. Má jemne vycibrený vkus a pritom je neobyčajne dobrá a príťažlivá. Okolo nej vzniká živé jadro ľudí, ktorí sa schádzajú, debatujú o najzaujímavejších veciach, navzájom sa poučujú a dopĺňajú, skrátka levy parížskych salónov.

Alžbeta dokázala okolo seba zhromaždiť politikov, diplomatov, umelcov, lekárov i univerzitných profesorov. Poväčšine to boli ľudia, ktorým bolo náboženstvo cudzie, alebo voči nemu zachovávali nepriateľský postoj. Alžbeta svojím vplyvom, modlitbou a životom trhá ich predsudky. Veľa priateľov zo salónov sa vracia – privedení Alžbetinou jemnou rukou – k stratenému náboženskému životu.

Duchovne žila dlhú dobu osamotená. Nikto ju nechápal a dlhý čas nemala ani duchovného vodcu, akého by potrebovala. Našla ho až oveľa neskôr v osobe dominikána R. P. Heberta.

Alžbeta stále živšie pociťuje nedostatok a malosť všetkého stvoreného pre ľudské srdce, ktoré túži po večnom šťastí. A tak zakotvila v Bohu, zasvätila sa len jeho službe a láske. Tak rada by sa s niekým podelila o svoje šťastie v Bohu, ale nikoho nemala. Duchovného vodcu mohla navštíviť len veľmi zriedkavo a v jeho i vo svojom záujme to obmedzila naozaj na najmenšiu mieru. Tak píše svoj duchovný denník – denník jej duchovného vývoja.

Denníku zveruje svoje bolesti, skúšky a všetko, čo ju prekvapilo, ale aj to, ako sa so všetkým vyrovnávala. Jej denník je písaný vo všetkých končinách sveta, v najrôznejších životných okolnostiach, na návštevách, po debatách a nadhodených problémoch.

Alžbeta prezrádza, ako jej duša, zakotvená v Ježišovi Kristovi, v jeho svetle reagovala na všetky tieto okolnosti a udalosti.

Nesmierne trpí. Boh odníma Alžbete najmilšie bytosti a necháva ju samu v prostredí, ktoré k nej bolo duchovne hluché a nechápavé. Ale ona mlčí a svoj kalich pije sama. K duchovným bolestiam sa pripojila dlhá a bolestná choroba, ktorá ju nakoniec zložila do hrobu v pomerne mladom veku.

Manžel Félix po Alžbetinej smrti listuje v jej zápiskoch, prečíta si jej denník a naraz je strhnutý dušou, ktorá sa okolo neho tak dlho týčila a vyrástla do takých výšok. A keď číta, že všetko svoje utrpenie obetovala za neho, Félixa sa dotýka Božia milosť.

Po Alžbetinej smrti uplynul nejaký čas a Félix Leseur, rozmaznaný miláčik parížskej spoločnosti, majiteľ novín a veľkej vily, klope na bránu dominikánskeho kláštora. Rozlúčil sa so všetkým a stal sa rehoľníkom. Muž, ktorý má na chrbte skoro šesť krížikov, si sadá do školských lavíc s veselými, mladými bohoslovcami a pamäť napína teologickými poučkami. Nič mu nie je pre jeho vek odpustené. A jedného dňa slúži rekviem za svoju drahú manželku, ktorá mu vyprosila nielen obrátenie, ale aj jednu z najväčších milostí – sväté kňazstvo.

Nedávno mi písal páter Albert Leseur, môj bývalý spolužiak zo štúdií v Belgicku, že bol práve zahájený proces blahorečenia Alžbety Leseurovej. Najlepším poďakovaním každého, kto sa stránkami denníka duchovne ohreje a nasýti, bude preto modlitba za skorý a šťastný výsledok tohto procesu.

P. Silvester Braito, O.P.

Tento úryvok pochádza z knihy Tajný denník Alžbety Leseurovej, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.