Dogma o očistci sa bezprostredne spája s inou pravdou katolíckej viery. Táto pravda potvrdzuje účinnosť modlitby, prostredníctvom ktorej veriaci zmierňujú utrpenie v očistci. Týmto zmierňovaním utrpenia sa myslí zníženie jeho intenzity, skrátenie jeho trvania, ba dokonca úplné oslobodenie od múk, ktoré duše znášajú, podľa stavu každej z nich, povahy prosebných modlitieb, ktoré prednášajú živí, a zámerov Božej spravodlivosti, ktoré sa týkajú duší.

Modlitba za duše spravodlivých zosnulých je taká stará ako samotná Cirkev. Praktizovali ju už Židia, o čom svedčí Druhá kniha Machabejcov (pozri 12, 39 − 46). V textoch všetkých starovekých svätých omší Východu aj Západu sa nachádzajú mnohé state, kde celebrant odovzdáva Bohu duše tých, ktorí odpočívajú vo viere, v kajúcnosti, spánkom pokoja, v nádeji na vzkriesenie k večnému životu, a prosí pre nich o miesto blaha, svetla a pokoja; odpustenie hriechov, obzvlášť tých, ktoré vyplývajú z ľudskej krehkosti; oslobodenie z pút, temnoty a väzenia; vstup do blaženosti, svetlého príbytku, kde žiari Božia tvár; atď. Tieto výrazy môžu za bežných okolností označovať iba duše v prechodnom stave medzi nebom a peklom, pretože Cirkev sa nemodlí za zatratených, ktorí sú od nej navždy oddelení, ani za blahoslavených v nebi, ktorí modlitby nepotrebujú. (V niektorých východných liturgiách sa však dajú nájsť modlitby za svätých. Dá sa to vysvetliť ako prosba o zväčšenie ich blaženosti, v tom, čo ju dopĺňa. Práve v tomto zmysle náš Spasiteľ hovorí, že anjeli v nebi majú väčšiu radosť z obrátenia jedného hriešnika ako z deväťdesiatich deviatich spravodlivých, ktorí pokánie nepotrebujú.) O modlitbách za mŕtvych takisto svedčia nápisy v rímskych katakombách – najstarších kresťanských cintorínoch.

Pod všeobecným výrazom modlitba za mŕtvych treba rozumieť všetky prostriedky, ktorými veriaci z putujúcej Cirkvi prichádzajú na pomoc dušiam v očistci, či už modlitbou ako takou alebo dobrými skutkami, ktoré Bohu na tento účel ponúkajú. Kombinácia týchto prostriedkov nesie názov prosebná modlitba, teda pomoc vo forme žiadosti a úpenlivej prosby k Bohu. Pretože Cirkev na zemi už nemá súdnu právomoc nad mŕtvymi. Už im nemôže udeliť odpustenie hriechov alebo trestov za hriechy prostredníctvom sviatostnej spovede. Cirkev môže iba prosiť za tých, ktorí sú blízko pri Bohu, pretože vie, že jej modlitba za nich je účinná. Kedy, ako a akým spôsobom tieto prosebné modlitby prinášajú potešenie, útechu či oslobodenie, nie je Cirkvi známe. Je to tajomstvo skryté v Bohu.

Tento úryvok pochádza z knihy Pravda o očistci, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.