Ako ma zachránil Boh, aj keď som si nebola istá, že v neho verím.

Prvýkrát, čo som sa úprimne modlila, som ani nevedela, či verím v Boha. Nemala som o ňom predstavu, žiadne informácie z osemhodinovej nedeľnej školy. Bola som právničkou, avšak na papieri. Myslela som si, že náboženstvo je pre jednoduchých, hlúpych ľudí, ktorí nemali odvahu vidieť svet jasne, pričom som verila, že ja ho tak vidím. Bola som spútaná akútnym alkoholizmom a zažila som svoju chvíľku pravdy v lesoch pri Nashville, kde som si veľmi jasne uvedomila, že keby som neprestala piť, zomrela by som.

Bez toho, že by som bola schopná vyjadriť myšlienky, som si uvedomila, že ma nemôže zachrániť žiadna ľudská moc. V tom momente som sa inštinktívne obrátila k Bohu, ako dieťa, ktoré cíti, že je v nebezpečenstve a bez rozmýšľania hľadá ruku rodiča. Pomodlila som sa modlitbu Pána.

To, že som sa modlila, bol najspoľahlivejším dôkazom Boha, ktorého poznám. Pretože práve modlitba prišla odniekiaľ, odkiaľsi úplne mimo logiky, mimo môjho ega a vonkajšieho bytia, ktoré som si utvorila, aby som sa mohla prezentovať a chrániť pred svetom.

Modlila som sa modlitbu, na ktorú som si spomenula z nedeľnej školy. Bola som ateistka v zákope a modlila som sa. Modlila som sa! Avšak potom som sa znova “schovala” a namiešala si ďalší pohárik gin-toniku.

O pár mesiacov neskôr moja rodina zasiahla a poslali ma do Hazeldenu v Minnesote. Od toho dňa som si už drink nikdy nedala.

“Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím.” (Ján 14.14).

Spojenie “v mojom mene” je kľúčom. Neznamená to, že musíte povedať slová “Ježiš Kristus”, inak sa modlitba nepočíta, hoci meno Krista má nepredstaviteľnú, ohlušujúcu silu. Nemusíte hovoriť ani čarovné slová. Musíte byť úplne presvedčení o vašej chabej sile a byť otvorení pomoci.

Protagonista nedokončeného románu The Fallen Wallase, David Foster Wallace, poznamenáva: “Na nejakej úrovni som si uvedomil, že čímkoľvek je potenciálne stratená duša, bola som tou jednou – a nebolo to ani super ani smiešne.” Musíme si uvedomiť do hĺbky svojej duše, že spôsob, akým žijeme, nie je v pohode a nie je to ani zábava. A tak keď príde Božia moc, či už to vnímame alebo nie, je ňou Kristus.

Kristus ku mne prišiel skôr, než som ho poznala ako Krista. Keď som došla k jeho spoznaniu, prišla s ním aj otázka: Prečo by som sa nemohla podieľať na tomto bláznivom, nádhernom, nadprirodzenom dare, ktorým je Eucharistia a Cirkev?

Ale či už v cirkvi alebo mimo nej, ak budeme konať tak, ako nám hovorí On, aby sme konali, budeme žiť v kráľovstve. Ak to nebudeme robiť, nebudeme žiť v kráľovstve, hoc by sme mu hovorili: “Pane, Pane.” (Mt 7,21)

Keď hovoríme “ako nám hovorí, aby sme konali“, máme na mysli prísnu čestnosť, neustálu modlitbu, každodennú, ak nie hodinovú skúšku svedomia, ochotu sa napraviť, neustále vykoreňovanie zla a obracanie sa k Bohu v prosbách o pomoc. Hovorme: “No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.” (Lk 22,42).

A keď hovoríme o kráľovstve, máme na mysli život už tu na zemi. Myslíme tým, že sa môžeme radovať, že bola nájdená ďalšia stratená ovečka. Keď som prvýkrát vytriezvela, pomyslela som si: “Áno, rozumiem. Musím vyrásť. Musím sa pozrieť na to, čo zlé som urobila.” Bola som vďačná, dokonca som bola ochotná, ale bol v tom nejaký druh uspôsobenia sa pravidlám. To, čo som dlho nezistila – a nie som si istá, či aj teraz tomu rozumiem – bolo, že dôvodom, prečo robíme tie veci, je snaha ožiť a vnútorne sa vzkriesiť.

Je to pravda, ak sme alkoholici, ktorí sa snažia ostať triezvi. Je to pravda pre všetko, čo robíme ako nasledovníci Krista a údy jeho Cirkvi. “Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť.” (Mt 5,17). Dodržujeme pravidlá nie pre to, aby sme boli “dobrí” alebo aby sme dostali rovno jednotky za svoj život, ale aby sme sa prebudili a ožili.

Na druhý deň som počula jedného človeka hovoriť: “Už tridsať dní som nemal drink a včera som sa konečne usmial. V skutočnosti som sa už desať rokov neusmial.” Alkoholizmus by som neželala ani svojmu najväčšiemu nepriateľovi, ale želám si zažiť ten pocit – aby každý videl v každom človeku na zemi to svetlo. Aj keď sa utýraš a tvoje srdce bude prekypovať láskou, celý tvoj život – všetka tá bolesť, osamelosť – stojí za to. Len aby som bola nažive a videla tú detskú radosť. To je kráľovstvo. Je vám jedno, či zomriete bez peňazí, sám a pod mostom. Viete, že ste žili a poznali lásku.”

Svojím spôsobom som stále na kolenách v lesoch pri Nashville. “Uchráň ma od zlého. Pomôž mi naučiť ma milovať. Pomôž mi, lebo ja si nedokážem sama pomôcť.“

Je to modlitba, ktorá ma zachránila vtedy a po 26 rokoch je stále modlitbou, ktorá ma zachraňuje.

Tip na knihu: Príď a uzdrav nás!, Modlitba, naša najhlbšia túžba, V osídlach smrti. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.