Tento dojemný list napísala mladá mníška sestra Lucy Vertrusc svojej matke predstavenej. Sestra Vertrusc otehotnela po znásilnení v roku 1995 počas vojny v bývalej Juhoslávii. List sa objavil v talianskych novinách na príkaz jej predstavenej matky.

Volám sa Lucy, som jedna z mladých mníšok znásilnená srbskými vojakmi. Píšem vám, matka, po tom, čo sa stalo mojim sestrám Tatiane, Sandrii a mne.

Dovoľte mi nezachádzať až do detailov toho činu. V živote sa vyskytnú zážitky tak hanebné, že ich nemôžete povedať nikomu inému len Bohu, do ktorého služby som zasvätila svoj život takmer pred rokom.

Moja dráma nie je ani tak o ponížení, ktoré som utrpela ako žena a ani o nevyliečiteľnom trestnom čine spáchanom na mojom povolaní ako rehoľníčky. Ale o ťažkostiach v tom, že musím vtesnať do svojej viery tú udalosť, ktorá určite ovplyvní tajomnú vôľu toho, ktorého som vždy považovala za svojho božského ženícha.

Pred niekoľkými dňami som čítala „Karmelitánsky dialóg“ a spontánne som požiadala nášho Pána, aby mi udelil milosť spojiť sa s tými, ktorí zahynuli ako jeho mučeníci. Boh ma vzal za slovo, ale takým strašným spôsobom! Teraz sa nachádzam stratená v úzkosti vnútornej temnoty. Zničil plány môjho života, ktoré som považovala za definitívne a povznášajúce, a zrazu ma vložil do tohto plánu, ktorý nie som schopná nijako uchopiť.

Keď som bol tínedžerka, napísala som si do svojho denníka: nič nie je moje, nepatrím nikomu a nikto nepatrí mne. A zrazu ma niekto schytil v jednu noc, v noc, ktorú by som si najradšej nikdy nezapamätala, vytrhol ma od seba a snažil sa urobiť si všetko podľa seba.

Bol už deň, keď som sa prebudila a mojou prvou myšlienkou bolo utrpenie Krista v Getsemanskej záhrade. Vo mne sa rozpútala hrozná vojna. Pýtala som sa samej seba, prečo Boh dopustil takú trhlinu vo mne, a dovolil zničiť presne to, čo bolo zmyslom môjho života, ale tiež som sa pýtala, k akému novému povolaniu ma volá.

Snažila som sa vstať a pomohla som sestre Josefine, dokázala som sa postaviť na rovné nohy. Potom zaznel zvuk zvonca augustiniánskeho kláštora, ktorý bol hneď vedľa toho nášho. Nastal čas na modlitbu o deviatej.

Urobila som znamenie kríža a začala sa modliť vo svojej hlave hymnus. V túto hodinu splácal Kristus, pravý veľkonočný Baránok, na Golgotských výšinách cenu našej spásy. Matka predstavená, aké je moje utrpenie a zločin, ktorý som podstúpila, v porovnaní s utrpením a urážkou toho, ktorému som sa tisíckrát zaviazala odovzdať svoj život. Tieto slová som hovorila pomaly, veľmi pomaly: “Nech sa stane tvoja vôľa, predovšetkým teraz, keď nemám kam ísť. Som si istá iba jednou vecou: Ty si so mnou.”

Matka, píšem, lebo nehľadám útechu, ale aby ste mi pomohli ďakovať Bohu za to, že ma spojil s tisíckami mojich krajanov, ktorých česť bola porušená, a ktorí sú nútení akceptovať nechcené materstvo. Pripájam k nim aj svoje poníženie a keďže nemám čo ponúknuť ako odplatu za hriech spáchaný týmito nemenovanými znesvätiteľmi a na zmierenie dvoch roztrpčených národov, prijímam toto zneuctenie, ktoré som utrpela, a zverujem ho milosrdenstvu Božiemu.

Nebuďte prekvapená, matka drahá, keď vás žiadam, aby ste sa so mnou podelili o moje „poďakovanie“, ktoré sa môže zdať absurdné.

V týchto posledných mesiacoch som preplakala more sĺz za svojich dvoch bratov, ktorí boli zavraždení rovnakými agresormi, ktorí obchádzajú naše mestá a všade rozsievajú terorizmus. Myslela som si, že neexistuje pre mňa nič horšie než to, čo som pretrpela.

Každý deň stovky hladných ľudí klopali na dvere nášho kláštora, triasli sa zimou a v ich očiach bolo vidno zúfalstvo. Pred niekoľkými týždňami mi mladý chlapec vo veku osemnástich rokov povedal: Aké šťastie, že ste si vybrali takéto útočisko, kde sa vám nemôže nič zlé stať. Chlapec mal v rukách ruženec. Potom dodal: Nikdy nebudete vedieť, čo to znamená byť zneuctený.

Dlho som rozmýšľala nad jeho slovami a presvedčila som sa, že utrpenie mojich ľudí ukrývalo istú vec, ktorá mi unikla, až som sa takmer hanbila, že som na to nepomyslela. Teraz som jednou z nich, jednou z mnohých neznámych žien môjho ľudu, ktorých telá boli zdevastované a srdcia vypálené. Pán ma prijal do svojho tajomstva hanby. A čo viac, pre mňa ako rehoľníčku, udelil mi tú česť zoznámiť sa so zlom v hĺbke diabolskej sily. Viem, že odteraz budú slová povzbudzovania a útechy, ktoré môžem ponúknuť zo svojho úbohého srdca, dôveryhodnejšie, pretože môj príbeh je ich príbehom a moja rezignácia, ktorá tkvie vo viere, bude aspoň zmienkou, ak nie ako príklad za ich morálne a emocionálne reakcie. Stačí len znamenie, malý hlas, bratské gesto, ktoré uvedie do pohybu nádeje mnohých neobjavených stvorení.

Boh ma vybral – nech mi odpustí moju domnienku – viesť tých najskromnejších z môjho ľudu k úsvitu vykúpenia a slobody. Už nemôžu pochybovať o úprimnosti mojich slov, pretože ja pochádzam tak ako aj oni z periférie opovrhnutia a hanby.

Spomínam si na čas, keď som navštevovala univerzitu v Ríme, aby som získala magisterský titul v odbore literatúra. Staršia slovanská žena, profesorka literatúry, zvykla recitovať verše básnika Alexeja Misloviča: Nesmiete zomrieť, lebo ste sa stali súčasťou dňa.

V tú noc, keď ma Srbi terorizovali hodiny a hodiny, opakovala som si tieto verše, ktoré som vtedy vnímala ako balzam na dušu, tak naštvanou zúfalstvom. A teraz, keď všetko prešlo a obzerám sa späť, mám dojem, že som prehĺtla strašnú pilulku.

Všetko prešlo, matka drahá, ale všetko začína. V našom telefonáte po slovách povzbudenia, za ktoré vám budem vďačná po celý svoj život, ste mi položili veľmi priamu otázku: Čo urobíte so životom, ktorý bol vtlačený do vášho lona? Keď ste mi položili otázku, počula som, ako sa váš hlas chveje. Bola to otázka, o ktorej som vedela, že si nevyžadovala okamžitú odpoveď. Nie preto, že by som sa ešte nezaoberala cestou, ktorú by som mala nasledovať, ale aby som nenarušila plány, ktoré by ste mi nakoniec museli odhaliť. Už som sa rozhodla. Budem matkou. Dieťa bude moje a nikoho iného. Viem, že by som ho mohla zveriť iným ľuďom, ale ono – hoci som oň nepožiadala ani ho neočakávala – má právo na moju lásku – lásku jeho matky. Rastlina by sa nikdy nemala vytrhávať z koreňov. Zrno pšenice, ktoré padne do brázdy, musí rásť tam, kam ho hodil záhadný, hoci nespravodlivý rozsievač.

Svoje zasvätené povolanie budem napĺňať iným spôsobom. Nebudem si pýtať nič od svojej kongregácie, ktorá mi už aj tak všetko dala. Som veľmi vďačná za solidaritu sestier, ktoré so mnou v týchto časoch zaobchádzali s najväčšou jemnosťou a láskavosťou, najmä za to, že sa ma nikdy na nič zbytočne nevypytovali.

Idem so svojím dieťaťom. Neviem kde, ale Boh, ktorý zrazu zlomil moju najväčšiu radosť, mi naznačí cestu, po ktorej budem musieť ísť, aby som plnila jeho vôľu. Znova budem chudobná, vrátim sa k starým zásterám a dreveným topánkam, ktoré ženy u nás používajú pri práci, a budem sprevádzať svoju matku do lesa, kde budem zbierať živicu zo štrbín v stromoch. Niekto musí začať lámať reťaz nenávisti, ktorá navždy zničila naše krajiny. A tak svoje dieťa naučím iba jednej veci: láske. Toto dieťa, ktoré sa narodilo z násilia, bude spolu so mnou svedkom, že jedinou veľkosťou, ktorá vzdáva česť ľudskej bytosti, je odpustenie. Skrze Kráľovstvo Kristovo pre slávu Božiu.

Tip na knihu: Milovaná taká, aká si, V osídlach smrti, Bohom vyslobodená. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk