Antonia Acutis, matka Božieho služobníka Carla Acutisa, povedala, že jej syn žil život zameraný na Boha. Matka tohto budúceho ctihodného s radosťou zdieľala, že správa o jeho blahorečení neprichádza ako prekvapenie. Svoje dojmy zmienila v telefonickom rozhovore 22. februára pre redakciu NCRegister deň po tom, čo Vatikán oznámil, že jej syn, ktorý zomrel v roku 2006 vo veku 15 rokov, bude blahorečený.

Pani Acutisová zdieľala podrobné údaje o osobnosti syna Carla a milostiach, ktoré mu umožnili žiť jeho mladý život naplnený Bohom. Vysvetlila, ako ho priťahovalo dokumentovanie eucharistických zázrakov a odhalila, že Carlo prežil určité mystické zážitky, ktoré ho priviedli k svätej Eucharistii dokonca aj vo veľmi mladom veku. Acutisová uviedla, že jej syn, hoci bol na svoj vek mimoriadne poslušný a vyzretý, ostal mladým mužom, ktorý rovnako ako ktokoľvek iný zápasil s chybami.

Pani Acutisová zdôraznila, že bez viery inšpirovanej a posilňovanej životom jej syna by nebola schopná úplne prijať jeho smrť. Podelila sa aj o informáciu, ako jej jeho príhovor umožnil mať viac detí. Počas štúdií v Anglicku sa stretla so svojím manželom. Vzali sa vo svojich 24 rokoch a už v tom roku čakala Carla. Teraz vo veku 44 rokov verí, že sa za ňu Carlo prihovára. Otehotnela a na svet prieviedla dvojičky Francesca a Michela, ktorí majú teraz 9 rokov. Tí sú tiež veľmi nábožní. Každý deň sa modlia ruženec a chodia na svätú omšu. Antonia verí, že aj oni majú naplniť svoju misiu a nejakým spôsobom pokračovať v Carlovej práci. Prečítajte si rozhovor s p. Acutisovou

Vatikán oznámil 21. februára blahorečenie Carla Acutisa. Ste matka chlapca, ktorého Cirkev uznala za ctihodného. Povedz nám viac o tom.
Matka pravdepodobne nie je taká istá ako syn, ale všetci sme nástroje v rukách Boha – a niekedy Boh používa aj tie najpodivnejšie nástroje. Nepovažujem sa za tak dobrú ako Carlo, ale samozrejme snažila som sa svojho syna čo najlepšie vychovávať. Dala som mu slobodu žiť svoju vieru a vštepovala som mu morálne pravidlá – môj manžel a ja sme mu nemuseli veľa dávať, pretože Carlo bol vždy veľmi dobrý chlapec, aj keď bol veľmi mladý. So správou blahorečenia sme veľmi spokojní, ale aby som bola úprimná, očakávali sme to. Pred niekoľkými rokmi som mala sen, v ktorom mi Carlo povedal: „Čoskoro budem blahorečený a krátko potom kanonizovaný.“ Keď v posledný týždeň svojho života zomieral, mala som sen so sv. Františkom z Assisi, ktorý je svätým patrónom našej rodiny. Povedal mi: ‘Tvoj syn, Carlo, zomrie veľmi skoro – a Cirkev ho bude považovať za veľkého.’ Potom som videla Carla vo veľmi veľkom kostole, vysoko hore, blízko stropu. Vtedy som tomu nerozumela. Samozrejme, teraz už áno. Jeho smrť, choroba, veľmi krátky život – všetko bolo podľa Božieho plánu. Boh si vybral Carla za príklad pre mladých ľudí tohto historického obdobia.

Viedli ste Carla, aby sa modlil ruženec každý deň, zaujímali ste sa o jeho vieru – alebo sa to dialo samo od seba?
Carlo dostal špeciálne milosti. Nebola som obzvlášť oddaná veriaca, ale Carlo už od malička vždy chcel chodiť do kostola. Vždy túžil vojsť dovnútra, navštíviť Ježiša a povedať Mu: ‘Ahoj.’ Bol veľmi dobrý, zdvorilý a štedrý mladý chlapec. Zriedka som mu povedala: ‘Nerob to alebo tamto.’ Bol veľmi poslušný a veľmi jedinečný.

Keď zomrel, Carlo bol veľmi mladý – mal iba 15 rokov. Čo bolo to prvé, čo ho pritiahlo k presvedčeniu, že chce prehĺbiť svoju vieru? Dostal od Boha zvláštne milosti?
Áno, verím, že dostal špeciálne milosti. O tom veľa nehovoril, ale povedal mi, že keď bol pred svätou Eucharistiou, pocítil, že jeho duša je akoby „vyvýšená“. Povedal, že mal často pocit, akoby bol pred Zdrojom, ktorý uchvátil jeho dušu do veľkých výšin. Vravel, že to bolo, ako by bol niekam prenesený. Kristus v Eucharistii ho uchvátil. Áno, verím, že Carlo mal vízie Ježiša a Márie, ale neprikladal tomu veľký význam. Nevyjadroval sa o tom. Raz nám však povedal, že má víziu môjho otca – jeho starého otca, ku ktorému mal veľmi blízko, ale zomrel. Povedal, že prišiel k nemu a požiadal ho, aby sa zaňho modlil, pretože bol v očistci. Carlo sa odvtedy začal modliť za duše v očistci – vždy a vždy sa modlil za tieto duše a vyprosoval im odpustky. Neustále hovoril, že sa musíme modliť za úbohé duše v očistci a tiež aby sme na ne nezabúdali, pretože nám veľmi pomáhajú.

O mnohých príbehoch zo života svätých sa často ťažko rozpráva. Povedzte mi o Carlovi – mal nejaké „nedokonalostí“, s ktorými sa mladí muži a ženy musia vyrovnávať?
Nepozerajte na Carla ako na niekoho dokonalého. Bol to veľmi vnímavý chlapec. Bol synom svojej doby. Hral sa na svojej PlayStation a pod. Vedel však aj to, že tieto veci – napríklad počítač alebo PlayStation – môžu v duši vyvolať akúsi „nadvládu“. Môžete získať závislosť, stať sa otrokom týchto vecí. Toľko času by mohol premárniť, ale vždy mal pocit, že nemôže strácať čas. Preto si zaumienil, že sa bude hrať na svojej PlayStation maximálne iba hodinu týždenne. Toto vám poskytne malý pohľad na Carla. Bol to človek, ktorý vo svojom denníku písal o tom, ako sa sám musí polepšiť: „Ako sa správam k rodičom? Ako poslúcham svojich učiteľov a vychádzam so svojimi spolužiakmi?“ Bol trochu perfekcionista, ale nebol tým posadnutý. Vždy sa snažil byť lepší a lepší. Takže pár nedokonalostí. Miloval jedlo a v jednom okamihu zistil, že mu príliš holduje. Potom sa zaviazal k väčšej striedmosti – jedol a užíval si jedlo, ale v správnom čase a správnym spôsobom. Bojoval a dosiahol svoj cieľ. Ďalšia vec – mal vo zvyku veľa hovoriť. Bol skutočne veľmi komunikatívny, ale aj tento boj zvládol – zvlášť, keď bol v škole, vtedy to bolo preňho ťažké. Jeho učitelia ho opravovali a aj to vedel, aké ťažké je prekonať to. Bol tiež trochu triednym klaunom a veľmi zábavný. V počítači si kreslil malé komiksové kresby, 3D karikatúry, aby pobavil svojich priateľov, ale aj v tomto sa musel umierniť, aby to robil v pravý čas. V mnohých ohľadoch bol normálnym chlapcom. Nebol teda dokonalý, ale mal veľmi silnú vôľu – a touto vôľou sa mnohými spôsobmi zdokonaľoval. Povedal: „Čo záleží na tom, že môžeš vyhrať tisíc bitiek, keď nedokážeš poraziť svojej vlastné skazené vášne? Skutočná bitka je bitka so sebou samým.“ 

Katolícka cirkev vždy využívala technologický pokrok na šírenie evanjelia. Ako sa Carlo začal zaujímať o technológie – a ak by bol dnes nažive, myslíte si, že by používal sociálne médiá?
Nie. Nemyslím si, že by trávil príliš veľa času na Facebooku alebo Twitteri. Carlo si bol veľmi dobre vedomý potreby správne využívať čas a dokonca aj vtedy, keď odpovedal na správy. Vtedy si tiež myslel, že je to veľmi zlé využívanie času. Hovoril, že messenger mu bol nepríjemný! Bol programátor. Myslím, že by použil internet na vytváranie webových stránok, ale vždy sa učil, ako z toho urobiť nástroj evanjelizácie. Tiež hovoril, že ľudia touto technológiou strácajú slobodu. Dokonca aj vtedy videl, že internet vedie ľudí k falošnému pocitu vnímať samého seba. A teraz počujeme, ako si mladí ľudia aj kvôli tomu volia samovraždy. Videl internet ako spôsob oslovovania ľudí, ale tiež hovoril, aké je hrozné, že diabol ho zneužíva, najmä ako zdroj hriechu z pornografie. 

Aké mimoriadne cnosti boli typické pre Carla?
Carlo sa hlboko zaujímal o boje iných. Videl, aké hriechy ľudia v sebe nosili, a vždy sa im snažil pomáhať – bral ich ako svojich priateľov, ktorým pomáhal v zápase s čistotou a v experimentovaní s drogami. Vždy sa im snažil byť nápomocný. Mal mnoho priateľov, ľudí, ktorí ho poznali, a ktorí boli svedkami toho, ako im pomáhal. Keď hovoril, bol vodcom, pretože keď hovoril, bol naplnený Bohom. Vždy hovoril, že sa snaží žiť v prítomnosti Boha. Z toho dôvodu mal podľa mňa zvláštny spôsob, ako oslovovať ľudí. Carlo tiež vedel, kedy evanjelizovať. Keď ho požiadali, aby vypomáhal na hodinách náboženstva, rád pomohol, ale nikdy nikomu nič nenanucoval. Mnoho ľudí poznalo Carla a mnohí mali iné presvedčenie. Výstava, ktorú urobil a ktorá stále potuje po celom svete – výstava o Najsvätejšej Eucharistii – to bol jeho dar. Využil dary, o ktorých musel evanjelizovať. Keď sme išli na fotografovanie rôznych eucharistických zázrakov, aby vytvoril webovú stránku a neskôr výstavu, vedel, že ich budú chcieť vidieť ľudia (najmä mladí ľudia). Chodili sme na tieto výlety a prvou vecou, ktorú urobil, keď sme dorazili, bolo nájsť kostol, ktorý bol otvorený, aby mohol Ježišovi povedať „ahoj“.

Ježiš bol jeho prvou prioritou. Carlo rád robil veci okolo seba krajšími. Keď bol ešte mladý, chodieval sa kúpať do mora a vždy si so sebou vzal potápačské okuliare. Hral sa hru, keď sa potápal a čistil dno od odpadkov. Často chodil so psami na prechádzku do parku a zbieral odpadky, ktoré tam boli. Takéto malé vecí robil, aby aspoň troška zlepšil svoj kútik sveta.

Musel Carlo bojovať za tieto cnosti veľmi tvrdo, alebo si myslíte, že mnoho z nich boli Božími darmi z milosti?
Carlo tieto boje veľmi dobre poznal a tvrdo pracoval na sebe. Hovoril: „Každá minúta, ktorá nám uplynie, nás oberá o minútu práce pre Boha.“ Nechcel strácať čas a vždy sa snažil priviesť ľudí k tomu, čo bolo nevyhnutné – k základu, ktorým je Boh. Mnoho ľudí môže dosvedčiť, že bol skutočne čistého srdca. Mal spôsob, ako sa utíšiť, spôsob, ako konať a hovoriť. Nikdy neznepokojoval svojich spolužiakov – veľa ľudí dnes, ktorí sú v Cirkvi, dokážu skutočne znepokojovať ostatných a často ani nevedia, kedy je ten správny okamih evanjelizovať alebo ako hovoriť. Carlo bol skutočne vyrovnaným človekom – bol tak blízko Bohu. Pochopil, ako ľudí pritiahnuť k Nemu. To bol Boží dar.

Čo by ste povedali iným rodičom, ktorí môžu mať problémy s výchovou detí alebo ktorí v súčasnosti vidia svoje deti v boji s rakovinou alebo rôznymi chorobami?
Viete, žiť blízko niekoho, ako je Carlo, znamená nezostať neutrálnym vo vlastnej viere. Mňa Carlo priviedol bližšie k Bohu. Pýtal sa ma otázky, na ktoré som nepoznala odpovede, najmä z dôvodu môjho nedostatku informácií z katechizmu. Tak som sa odhodlala k tomu, aby som sa dozvedela viac o svojej viere, a to kvôli Carlovi. Svedčí o tom aj mnoho ďalších ľudí: ľudí, ktorí sa obrátili vďaka jeho príkladu alebo vďaka rozhovorom s ním. Skutočne žil to, čo kázal. Takto pristupoval aj k svojmu utrpeniu. Carlo by povedal: „Smrť je začiatkom nového života.“ Nanešťastie, Boh umožňuje kríž a utrpenie kvôli prvotnému hriechu. Veril, že sviatosti sú Božím milosrdenstvom, a tak nám umožňujú znášať vlastné utrpenie. Predtým, než zomrel, povedal mi: „Mami, chcel by som opustiť túto nemocnicu, ale viem, že už nebudem nažive. Avšak dám ti znamenie, že som s Bohom.“ Carlo si bol vedomý, že jeho život prežil naplno. Povedal: „Zomieram šťastný, pretože som nestrávil svoj život strácaním času vecami, ktoré nie sú príjemné Bohu.“ Vždy sa snažil usmievať, snažil sa nesťažovať. Keď sa ho lekár opýtal, či trpí, povedal: „Viem, že sú tu aj iní, ktorí trpia viac.“ Na konci svojho života sa už nemohol pohybovať, bol taký slabý. Robil si starosti o sestričky, ktoré ho museli zdvíhať, že by bol pre ne príliš ťažký. Je zaujímavé, že natáčal video – teraz je vo Vatikáne – ale v ňom dva mesiace pred svojou smrťou povedal: „Keď budem vážiť 70 kilogramov, vtedy zomriem.“ Pamätám si, že tiež, keď bol mladý, povedal, že vedel, ako umrie – že zomrie, keď mu v mozgu praskne žila. A naozaj príčinou jeho smrti bolo krvácanie do mozgu, dôsledok leukémie. Keď bol mladý, hovoril, že „bude vždy mladý“, a keď sa ho ľudia pýtali, čo chce, keď bude veľký, odpovedal: „Kto vie?“

Ako matka, ktorá vidí svojho syna zomierať, spomínam si na to, čo povedal Carlo: „Golgota je pre všetkých. Krížu nikto neujde.“ Presvedčil ma o tom – ako by som sa toho mohla báť, ak som dobrá katolíčka? Keď Carlo zomrel, boli tam s ním aj jeho priatelia, ktorí boli veľmi nahnevaní na Ježiša. Jeden z nich povedal: „Mám starého otca, ktorý má 90 rokov. Prečo Ježiš vzal Carla a nie jeho?“ Carlo bol ale pripravený. Mať dlhý život neznamená, že to tak má byť – človek môže žiť veľmi dlho, ale zle. Samozrejme, v prípade samovraždy alebo v prípade, že ľudia žijú život v drogách alebo s alkoholom, to sú tragédie. Boh však píše priamo našimi krivými čiarami. Chce vyťažiť dobro z utrpenia, ale musíme ho prijať. Tak sa stávame svätými. V našich životoch máme veľa príležitostí prijať utrpenie, nemusíme ho vyhľadávať. Keby som sa pozerala na smrť svojho syna pozemskými očami, nedokázala by som nájsť útechu. Carlo ma naučil, ako sa na to všetko pozerať očami viery. Zomrel bez toho, aby musel zažiť veľké pokušenia v živote alebo čeliť prekážkam. Bol milovaný a naozaj miloval. Bol to spôsob, akým prijal vôľu Božiu – s úsmevom. Nikdy sa nesťažoval. Hovoril: „Nie ja, ale Boh!“ Skutočne sa sústredil na Boha a myslím si, že to bolo jeho tajomstvo: nepozerať do svojho vnútra a smútiť nad svojím vlastným stavom, ale pozerať sa na Boha. Miera nášho prijatia je odrazom nášho posvätenia. Carlo zomrel smrťou svätého.

Tip na knihu: Carlo Acutis, Svätý Gabriel Possenti, Svätý Alojz Gonzága. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.