„Boh, ktorý stvoril človeka z lásky, povolal ho aj k láske, ktorá je základným a vrodeným povolaním každej ľudskej bytosti. Lebo človek je stvorený na obraz a podobu Boha, ktorý sám „je Láska“ (1 Jn 4, 8). Keďže ho Boh stvoril ako muža a ženu, ich vzájomná láska sa stáva obrazom absolútnej a večnej lásky, ktorou Boh miluje človeka.“ (KKC 1604)
Rozprávali sme o spiritualite manželských párov − o tom, čo je manželstvo v Božích očiach, aká dôležitá je spoločná modlitba, aké potrebné sú sviatosti, ako budovať rodinu kresťanským spôsobom. Ešte sme však nehovorili o iných aspektoch manželského duchovného života. Ako pracovať na spiritualite, aby sme spoločne dosiahli svätosť?
Piotr Glas: Otázka objavovania vášnivých myšlienok a pokušení, ktoré nás ovládajú, je dnes mimoriadne dôležitá, pretože aspoň v Európe žijeme v časoch „vlažných kresťanov“, ktorí podľahli svetu a ani o tom nevedia. Pravý duchovný život nie je, ako niektorí hovoria, „ruženček a nedeľná omšička“, ale dynamický duchovný boj. Písal o tom už svätý Pavol v Liste Efezanom: „Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli čeliť úkladom diabla. Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach“ (6, 11 − 12). Zlou správou je, že tento boj pokračuje nepretržite až do konca nášho života. Zdá sa, že absolútnym základom pre prácu na vlastnej spiritualite je samotné uvedomenie si existencie tohto vnútorného boja v každom z nás. Práca so spiritualitou môže mať mnoho rôznych rozmerov a je to veľmi široká téma. Každý, kto chce dosiahnuť dobré výsledky v akejkoľvek oblasti života, musí sa vždy naplno venovať tomu, čo robí. Naše kroky si budú vyžadovať čas, úsilie, trpezlivosť a vytrvalosť. Samotné predispozície alebo dobré úmysly nestačia. To isté platí aj pre duchovný život.
Jedným zo základných problémov je boj s pokušeniami. Nebuďme slepí: objavujú sa všade. Sväté písmo hovorí, že Boh nikdy neprivádza človeka k hriechu a žiadne pokušenie nepochádza od Boha: „Nech nik v pokušení nehovorí: ‚Boh ma pokúša.ʻ Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša“ (Jak 1, 13). Pokušenie je dočasné nutkanie k hriechu, ktorého zdroj môže byť rôzny, ale najsilnejšie zo všetkých je pokušenie diabolského pôvodu: zlý duch sa snaží priviesť človeka na cestu hriechu a potom k pádu. Tu musím povedať, že takéto pokušenia sú prudké, vznikajú náhle, bez zjavného dôvodu a trvajú dlho. Diabol často maskuje svoje konanie vytvárajúc zdanie, že pokušenie pochádza zo slobodnej vôle alebo zo sveta. Pokúša najmä pri modlitbe a duchovnom úsilí, v kritických chvíľach a − čo je veľmi dôležité − keď je duša zaťažená ťažkým hriechom. Je potrebné neustále zdôrazňovať, že Boh nikdy nevedie človeka k hriechu a žiadne pokušenie neprichádza od neho. Nikto z nás nie je bez pokušení, dokonca aj sám Boží Syn im musel čeliť tesne predtým, ako začal svoje dielo. Bol trikrát pokúšaný satanom, aby ukázal, že útoky pekelného nepriateľa sú súčasťou skúšok, ktorými musíme v tomto živote prejsť.
Bez ohľadu na silu, príčinu a povahu pokušenia však nesmieme stratiť vnútorný pokoj a vyrovnanosť. Pokušenie nesmie byť dôvodom na hanbu; je to príležitosť vytrvať vo viere, získať milosť a rásť vo svätosti: „Blahoslavený muž, ktorý vydrží skúšku, lebo keď sa osvedčí, dostane veniec života, ktorý Boh prisľúbil tým, čo ho milujú“ (Jak 1, 12). Skutočná dráma sa nezačne vtedy, keď človek padne, ale keď sa rozhodne zostať v hriešnom stave dlhý čas, zariadiť si život v hriechu ďaleko od Boha. Len takýto stav duše môžeme nazvať skutočným triumfom satana. Pred niekoľkými dňami mi jedna žena rozprávala o svojom veľkom trápení. Osem rokov žila so ženatým mužom. „Vždy v hlbokom smútku, bez radosti, bez kontaktu s Bohom a v depresívnom stave,“ hovorila prelievajúc slzy. Až po svojom obrátení, keď prerušila hriešny vzťah a vykonala si generálnu spoveď, znovu nadobudla radosť a zmysel života.
Jacek Pulikowski: Poukázal by som tu na dva prvky. Keďže vieme, že pokušenia budú trvať až do posledného dňa nášho života, mali by sme zvyšovať svoju odolnosť voči nim. Je to v našich silách. Akým spôsobom? Jedným z nich je sebavýchova, teda ovládanie svojho konania a napokon celého života rozumom a vôľou. Nepodieľať sa na správaní, ktoré je zlé, proti prirodzenosti, bezbožné, hriešne. Platí tu stará zásada vyhýbať sa príležitostiam k hriechu. Druhým prvkom je obrátiť sa k Bohu a pokorne ho prosiť o milosť. Buďme úprimní − je možné dosiahnuť úplnú imunitu voči pokušeniu, ale nie je to možné výlučne vlastným úsilím. Úplná imúnnosť voči pokušeniu je situácia, v ktorej si plne zrelý človek vždy vyberá dobro, nikdy si nevyberá zlo, a to aj za cenu svojho života. A ak prijal Božiu hierarchiu hodnôt, potom je takáto dokonalá sloboda svätosťou. Vždy sa to dá dosiahnuť vlastnou prácou a s pomocou milosti. Preto neveriaci nemajú prístup k svätosti, k plnej vnútornej integrácii, k plnej slobode, pretože konajú bez podpory milosti, len vlastnými silami, silou svojej nedokonalej prirodzenosti zranenej prvotným hriechom. Niekto tomu nemusí veriť, ale táto neviera túto objektívnu realitu nezmení. Nech to znie akokoľvek, nie je to neznášanlivosť voči neveriacim, nepochádza to z nejakého pocitu nadradenosti nad nimi. Skôr sa nad nimi skláňame s láskou, s posolstvom, ktoré je pre nich dôležité: obráťte sa čo najskôr, ak chcete dosiahnuť to, k čomu ste určení, ak chcete dosiahnuť plnosť slobody a byť schopní tej najkrajšej lásky. Vďaka tomu budete šťastní už tu na zemi a potom v nebi. Obrátenie je pre každého. Citujem svätú Teréziu Benediktu od Kríža (Editu Steinovú): „Kto hľadá pravdu, hľadá Boha, či už vedome alebo nevedome.“ Obrátenie je na dosah, hoci neviem, kto sa bude obracať ťažšie: či ten, kto vyrastal v nábožensky chladnej rodine formálne praktizujúcich katolíkov, alebo ten, kto vyrastal v rodine militantných ateistov. Kto z nich si rýchlejšie uvedomí, že nie je tam, kde by mal byť?
Piotr Glas: Podľa môjho názoru to tí prví majú oveľa ťažšie.
Jacek Pulikowski: Áno, a reálne im hrozí, že v tomto stave zostanú do konca života. A ten, kto bol veľmi ďaleko? Koniec koncov, všetci poznáme takéto obrátenia. Pripomeňme si svätého Augustína. Viac ako tridsať rokov ten bol tento chlapík lajdákom na všetky možné spôsoby. Zrejme hral so svojimi priateľmi takú hru: kto vymyslí a urobí väčšiu neplechu. A potom pod vplyvom milosti, s modlitbovou podporou svojej matky Moniky − hoci je známe, že toto rozhodnutie musel urobiť sám − radikálne zmenil svoj život. Po svojom obrátení povedal: „Každý deň ľutujem, že som bol ďaleko od Krista.“ A ľudia hovoria: „Aký dobrý svätec, dlho bol hriešnikom, potom sa obrátil, chcem urobiť to isté. Len ešte nejaký čas budem lajdáčiť a potom sa v poslednej chvíli obrátim.“ To je fatálna vypočítavosť. Samozrejme, je to hriech proti Duchu Svätému, na to nesmieme zabúdať. Podľa môjho názoru je dnes najdôležitejšie, aby ľudia prestali veriť v príťažlivosť lajdáctva, hriešneho života. Svet nám predstavuje hriechy ako niečo veľmi príťažlivé a vernosť prikázaniam ako úplnú nudu, s ktorou sa nedá „normálne“ žiť.
Každý deň vidíme, že to, čo sa deje v manželstvách a v rodinách, nás nenadchýna k optimizmu. Na jednej strane môžeme hovoriť o nezrelosti ľudí, ktorí sa rozhodnú vstúpiť do manželstva, na strane druhej počet rozpadnutých manželstiev je príliš vysoký. Je to tou nezrelosťou?
Piotr Glas: Psychický a duchovný stav mnohých rodín dnes nie je dobrý. Ich materiálna a morálna existencia, psychické väzby a tiež ich duchovná existencia sú ohrozené. Bystrý pozorovateľ si všimne, že tieto nebezpečenstvá nie sú výsledkom náhody, ale organizovaného útoku síl zla, ktoré sa živia nezrelosťou človeka a morálnym neporiadkom, najmä v oblasti sexuality. Tieto sily majú zo svojho konania obrovský materiálny prospech. Veľký počet ľudí, ktorí ku mne prichádzajú s prosbou o pomoc, zvyčajne vo svojom živote prežíva značné manželské turbulencie. Už nejaký čas sme svedkami premysleného a organizovaného útoku na rodinu, na inštitúciu tradičného manželstva, v ktorom sú vždy dvaja − muž a žena. Myslím si, že celibát, hoci je pre kňaza zjavne výzvou, je ľahšou voľbou ako spoločný život v páre. Ako kňaz beriem zodpovednosť sám za seba, za svoj život a svoje rozhodnutia, no v manželskom živote máme dve osobnosti, dva rozdielne charaktery, dvoch slabých, hriešnych a zlyhávajúcich ľudí. Niekedy je manžel úžasný, veriaci, zatiaľ čo manželka je ďaleko od viery, no častejšie je veriaca a praktizujúca manželka, kým manžel nemá s Bohom nič spoločné. Treba si uvedomiť, že diabol vždy útočí na najslabší článok. Aj keď sa obaja manželia snažia žiť podľa Božieho plánu, diabol môže zasiahnuť a spôsobiť krízu v celej rodine útokom na deti, čo sa, žiaľ, stáva čoraz častejšie.
V súčasnosti mladí ľudia najčastejšie trpia psychicky, čo ovplyvňuje aj ich duchovný život. V situácii, keď je obrovské množstvo mladých postihnutých rôznymi druhmi duševných porúch vrátane depresie, diabol nevynechá žiadnu príležitosť, aby do nás šikovne vstúpil cez tieto kanály a uvrhol deti aj ich rodičov do beznádeje. Odhaduje sa, že len v Anglicku trpí ťažkou depresiou viac ako milión ľudí, a to sú len údaje o diagnostikovaných osobách. Desivou je skutočnosť, že mnohí z nich sú mladí ľudia. Dostávam obrovské množstvo mailov a telefonátov so žiadosťou o duchovnú a emocionálnu pomoc pre deti, ešte častejšie pre tínedžerov, a pokiaľ viem, dostať sa k psychiatrovi hraničí so zázrakom. Dnes satan útočí na svet so stále väčšou nenávisťou a jeho terčom sú predovšetkým naše rodiny, najmä tie, ktoré sú zranené a duchovne nestabilné, ako som už spomínal. Musíme si však uvedomiť, že kríza sa vyskytuje v každom manželstve a neobchádza ani duchovných. Pri prvom zlyhaní by sme hneď nemali podliehať panike, že s nami niečo nie je v poriadku − takéto situácie sa môžu stať každému. No v žiadnom prípade by sme nemali podceňovať prvé príznaky blížiacej sa hlbšej psychickej alebo duchovnej krízy.
Tento úryvok pochádza z knihy Posledný boj o rodinu, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.