„Nie je ryba ako ryba,“ hovorieval môj kamarát rybár. (Neviem, ako na tú múdrosť prišiel: nikdy som totiž nevidel, že by nejakú rybu ulovil). Ako Boží priatelia však musíme uznať, že to platí aj o závažnosti nášho previnenia. Nie je hriech ako hriech.

Prečo je potrebné ich rozlišovať, je asi každému jasné – vo sviatosti zmierenia je kajúcnik povinný vyznať všetky ťažké hriechy. V stave ťažkého hriechu človek nemôže prijímať Eucharistiu. Ale ako rozlíšiť ťažký hriech od všedného? Na ryby stačí meter či váha, čo však s hriechmi?

Z istého uhla pohľadu môžeme povedať, že všetky hriechy sú závažné. Nie pre ich následky, ale vo svojej podstate – všetky sú totiž namierené proti Bohu a ubližujú nášmu vzťahu s ním. Sú to skutky, ktorými sa podieľame na zle prvotnej vzbury človeka, vzďaľujeme sa od Božej lásky a uzatvárame sa pred ňou. Život však nie je čierno-biely. Medzi čiernou a bielou existuje nekonečné množstvo odtieňov. Podobne je to aj s hriechmi. Niektoré sa svojou závažnosťou približujú ku skutočnému zlu vzbury, zatiaľ čo iné skôr hraničia s obyčajnou ľudskou slabosťou, s ktorou má Ježiš Kristus veľký súcit, ako píše autor Listu Hebrejom (porov. 4, 15).

Mnohí sa pri posudzovaní svojho hriechu riadia len svojím citom. Keď ich svedomie hryzie slabo, bude to
všedný hriech, a ak veľmi, pôjde skôr o hriech ťažký. Tento spôsob rozlišovania je rýchly a jednoduchý – človek si s tým nemusí lámať hlavu. Je však dobré vedieť, že riadiť sa len svojimi pocitmi má aj isté úskalia. Vtipne o tom píše Marek Vácha: medzi študentmi sa často stretáva s takými, ktorí „príliš neriešia pravouhlú objektivitu Desatora, za dôležité považujú to, že z niečoho nemali dobrý pocit“.

Skúsme rozvinúť príbeh o Jožkovi, ktorý v obchode ukradol čokoládu (pozri kapitolu Hryzie a hryzie…). Náš malý kresťan začína premýšľať o svojom konaní: Tak, a teraz mám hriech. Ukradol som čokoládu. Ak sa to niekto dozvie, bude z toho poriadny výprask. A navyše je to hriech priamo proti Desatoru. Nepokradneš! To je teda naozaj malér… Hriech zrazu vníma v celej jeho tragickosti, až ho napokon výčitky doženú k spovedi. Ak sa na tento príbeh pozrieme z nadhľadu, je Jožkov čin skutočne ťažkým hriechom? On sám ho tak vníma a určite by som mu odporučil vyznať ho pri spovedi. Tým svoje svedomie naučí, že kradnúť je nesprávne. (A mal by si to zafi xovať, najmä ak by sa chcel v budúcnosti venovať politike či podnikaniu.) Z objektívneho pohľadu však o ťažký hriech nejde.

Čo je teda ťažký hriech, ktorý určite patrí do spovede?

Ako teda rozlíšime závažnosť hriechu? Vhodnú definíciu nájdeme priamo v Katechizme Katolíckej cirkvi: „Ťažký (smrteľný) hriech je vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božieho poriadku vo vážnej veci“ (porov. KKC 1857). Ak teda má byť nejaký skutok ťažkým hriechom, musí spĺňať všetky štyri podmienky (aspekty).

Po prvé, ťažký hriech je vedomé prestúpenie Božieho poriadku. Nie je to ako so skrytými policajnými radarmi, ktoré číhajú, kedy vodiči prekročia predpísanú rýchlosť. Prípadného „pretekára“ nasnímajú a o pár dní ho v schránke bude čakať doporučený list s fotografiou a poštovou poukážkou… Problém, samozrejme, nie je v radaroch, ale v nedisciplinovanosti vodičov, prípadne v ich nepozornosti voči tachometru alebo v sklone k hazardovaniu. Vodič však môže prehliadnuť značku o obmedzení rýchlosti aj neúmyselne, no pri ťažkom hriechu si je človek vedomý toho, že sa dopúšťa nesprávneho konania.

Po druhé, nevyhnutným aspektom ťažkého hriechu je dobrovoľnosť. Ak je nejaký skutok nedobrovoľný či nutkavý, nemôže byť ťažkým hriechom. Birmovancom alebo katechumenom občas uvádzam krutý, ale výstižný príklad. Keď skočím z dvojmetrového múrika, pod ktorým sa rozprestiera krásny pestovaný trávnik, nemalo by sa stať nič zlé (teda v prípade, že nie som úplné nemehlo. Ale čo ak sa tam v tej chvíli nečakane objaví nejaký domáci miláčik? Nechcem nikoho zaťažovať detailmi, ale pravdepodobnosť, že napríklad mača prežije dopad takmer stokilogramového človeka z výšky dvoch metrov, je pomerne malá… Nech by išlo o akokoľvek nepeknú scénu, úraz alebo smrť mačiatka by neboli mojou vinou ani hriechom, pretože od chvíle odrazu by som už nedokázal ovplyvniť gravitáciu a zabrániť istým nežiaducim následkom… Dramatickejší príklad môžeme vidieť v legendárnom westerne Vtedy na Západe. Jednoducho, aby bol nejaký skutok ťažkým hriechom, musí byť z mojej strany dobrovoľný, a teda chcený.

Po tretie, musí byť splnená podmienka prestúpenia Božieho poriadku, inými slovami Božieho zákona alebo prikázania. Myslím si však, že Boží poriadok (či zákonitosť), ktorý Boh vložil do stvorenia, je oveľa vhodnejší a širší pojem (prinajmenšom nám nepripomína karikatúru Boha, ktorý nám stále niečo prikazuje alebo zakazuje).

A napokon je tu aspekt závažnosti. Uznávam, že tu vzniká priestor pre dosť subjektívne a individuálne posudzovanie, pretože človek si nemusí uvedomovať všetky rozmery a dôsledky svojho konania. Stretávame sa s dvoma extrémnymi prístupmi: na jednej strane je názor, že všetko je ťažkým hriechom (vrátane vyslovených banalít), na druhej strane je zasa postoj: to je v poriadku, veď to tak robia všetci, aplikovaný na skutočne závažné činy.

Oba extrémy sú nesprávne; prvý vedie k škrupulantstvu (precitlivené svedomie a chorobné vŕtanie sa vo svojom vnútri), zatiaľ čo druhý svedomie otupuje. Aby človek dokázal správne posúdiť závažnosť svojho konania, musí byť zrelý, mať určité skúsenosti a najmä dobre formované svedomie, ktoré mu jasne ukazuje závažnosť a dôsledky konkrétneho skutku.

Tento úryvok pochádza z knihy Dobrá spoveď nad zlato, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.