… vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom. Lk 6, 12
Ježiš je nielen Pánom chrámu, on sám je chrámom:
Veď v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva. (Kol 2, 9)
Miluješ „Boží dom“, stavbu, ktorá je z kameňa, a predsa ti má čo povedať o toľkých veciach. Je miestom, kde Boh víta svoj ľud a kde si ho on verejne uctieva. Ak hľadáš Boha, zvykni si robiť tak v Ježišovi, v modlitbe skrze Krista, s Kristom a v Kristovi.
Pustovník, ktorý má žiť v ustavičnom spojení s naším Pánom, potrebuje čo najživšiu vieru v jeho božstvo, bez ktorej by upadol do nedbanlivosti či ľahostajnosti. Ako toho, kto ti ich ponúka, miluj ho so svätou vášňou, ver v jeho dobrotu, milosrdenstvo a priateľstvo (porov. Jn 15, 14). Pamätaj si, že jeho priateľstvo, ktoré je podľa poriadku milosti nadviazané medzi Bohom a našou dušou, nemá nič spoločné s ľudským kamarátstvom.
Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca. (Jn 15, 15b)
Apoštoli videli Ježiša, ako je a pije (porov. Jn 4, 31), znáša únavu (porov. Jn 4, 6), spí (porov. Mt 8, 24), plače (porov. Lk 19, 41), zlomený úzkosťou hľadá útechu (porov. Mt 26, 40-43) alebo sa venuje deťom (porov. Mt 19, 13-15; 18, 2-9). A predsa nestratili zmysel pre jeho tajomnú duchovnosť a pristupovali k nemu s úctou a bázňou: Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny (Lk 5, 8), prosil ho svätý Peter, ktorý tiež vyznal: Ty si Mesiáš, Syn živého Boha (Mt 16, 16). Aj svätý Ján, ktorý ho z apoštolov poznal najdôvernejšie (porov. Jn 13, 24-25), správne vybadal, že „čo počul, čo na vlastné oči videl, na čo hľadel a čoho sa rukami dotýkal, bolo Slovo života“ (porov. 1 Jn 1, 1).
Počuj samého Ježiša, ako o sebe vyhlásil, že je „svätý chrám Boží“ (porov. Jn 2, 19); v ňom sa Bohu vzdáva všetka česť a sláva. Keď je pustovník ďaleko od kostola, vždy sa môže utiahnuť a nájsť Boha v kaplnke Ježišovho srdca, ktorého obrazmi sú kresťanské i židovské kostoly. Modliť sa „v ňom“ je najväčšia blaženosť!
Dejiny chrámu, ktoré nám opisuje Biblia, sú celé predobrazom Krista ako „domu Otca“ a stánku Najvyššieho, kde nás Boh odteraz prijíma:
A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami… (Jn 1, 14a)
…aby bolo sídlom božstva na zemi. Keď sa naň dívame takto, pred očami nám ožíva i Šalamúnova práca na stavbe chrámu a nadobúda priam nekonečné rozmery. Ježiš je základným kameňom (porov. Mt 21, 42-44; 1 Pt 2, 4), je nádvorím, kam majú prístup i pohania, ktorí hľadajú Boha; je oltárom pre zápalné obety aj pre svoju vlastnú obetu; je bronzovým morom, je očistnou vodou (porov. Jn 7, 37-39), je svätyňou, do ktorej vstupujú len kňazi; ako vtelená modlitba a dokonalá chvála je kadidlovým oltárom; ako eucharistický „chlieb života“ je predkladaným chlebom; ako svetlo sveta je svietnikom; on je svätyňa svätých – sám vtelený Boh; on je archa s tabuľami zákona – sám autor Starého a Nového zákona (porov. Lk 10, 25-37); je Áronova palica, on, ktorého kňazstvo zrušilo a nahradilo Áronovo kňazstvo; on je manna, ktorá v podobe jeho tela nasýti jeho verný ľud.
Celý majestát trojjediného Boha v ňom spočíva a zjavuje sa v oslávenej ľudskej prirodzenosti, ktorej žiarivá svätosť sa prostredníctvom služby anjelov ukazuje v nespočetných zázrakoch.
On je chrám, v ktorom má Boh ďalej vyučovať: Ježiš, pravé slovo Božie:
Ale ten, ktorý ma poslal, je pravdivý, a ja hovorím svetu to, čo som počul od neho. (Jn 8, 26)
Skrze neho Pán završuje svoj zákon:
Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť. (Mt 5, 17)
V ňom sa nám Boh zjavuje v celej svojej pravde: v jednote svojej prirodzenosti a v trojici svojich osôb (porov. Jn 14).
Z neho ako z chrámu stúpa k Bohu jediná pocta, ktorá ho je hodná a ktorá mu je milá. Ježiš je jeho služobník i modlitba, obeť bez poškvrny, ktorej zásluhy vykupujú svet a zadosťučiňujú spravodlivosti (porov. Hebr 10, 5).
Inak ako cez neho sa už žiaden človek nedostane k Bohu:
Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. (Jn 14, 6b)
…čo krásne vyjadril svätý Pavol:
Máme, bratia, smelú dôveru, že vojdeme do Svätyne skrze Ježišovu krv, tou novou a živou cestou, ktorú nám otvoril cez oponu, to jest cez svoje telo… (Hebr 10, 19-20)
Aj keby tvoja pustovňa bola na odľahlom mieste, vždy, v každej chvíli môžeš vstúpiť do tejto svätyne, do tohto „stánku Najvyššieho“ – šťastlivejší ako veľkňaz, lebo pre teba je svätyňa svätých, Ježišovo srdce, vždy otvorená. Len tam sa budeš dobre modliť, lebo ako apoštoli sa modlitbe musíš naučiť a učiteľom, ktorého potrebuješ, je práve Ježiš.
Pustovník má výsadu tak robiť, pretože je povolaný do duchovného stavu: zasvätil svoj život službe Bohu, ktorou je jeho uctenie a chvála. Myslíš, že vieš byť zbožný, a Boh hľadá ľudí, ktorí sa mu budú klaňať v duchu a pravde (porov. Jn 4, 23), ale takých je málo. Hoci by preňho mala byť ako dýchanie, pravá zbožnosť je pre človeka záťaž. Chýba ti azda hlboký zmysel pre jeho božský majestát a pre vlastnú priepastnú ničotu? Alebo si slabo uvedomuješ svoju úplnú závislosť od Stvoriteľa? Možno aj Božie otcovstvo je v tvojej mysli len pojmom bez života…
Pozri na Ježiša, ako stojí tvárou v tvár svojmu Otcovi, a získaš dokonalý vzor pre seba ako pustovníka:
Včasráno, hneď na úsvite, vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil. (Mk 1, 35)
Zakaždým poodišiel niekam, kde sa mohol nerušene zhovárať s Otcom.
On sa však utiahol na púšť a modlil sa. (Lk 5, 16)
…vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám. (Mt 14, 23)
V tých dňoch vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom. (Lk 6, 12)
S očami na stránke evanjelia a s postojom úcty sa snaž zachytiť vlny jeho modlitby, ako sa dvíhajú z púšte, aby si si ju osvojil.
Ježiš rozjíma o nekonečných dokonalostiach svojho Otca, ktorého vidí z tváre do tváre, a necháva svoje srdce, aby ho pohltil oheň lásky. Toto je „večný život“ (porov. Jn 17, 3), ktorý jeho ľudská prirodzenosť začala žiť v blaženom nazeraní už na zemi a ku ktorému sa pustovník sľubuje priblížiť, ako len môže.
Tento úryvok pochádza z knihy Vnútorná pustovňa, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.
