Keď som mala tridsať a pol roka, Boh mi poslal telesnú chorobu, v dôsledku ktorej som ležala tri dni a tri noci; a na štvrtú noc som prijala všetky sviatosti svätej Cirkvi, pričom som sa domnievala, že sa nedožijem ďalšieho dňa. A po tom som živorila ešte ďalšie dva dni a dve noci, a na tretiu noc som si viackrát myslela, že som zomrela; a v rovnakom presvedčení boli aj tí, čo boli so mnou.

A keďže som bola ešte mladá, považovala som smrť za veľký žiaľ; no nechcela som žiť pre nič z toho, čo bolo na zemi, a nebála som ani nijakej bolesti, pretože som dôverovala v Božie milosrdenstvo. No priala som si žiť preto, aby som lepšie a dlhší čas milovala Boha, aby som tak väčšmi Boha spoznala a milovala v blaženosti neba. Pretože som si stále myslela, že som tu žila primálo a prikrátko vzhľadom na večnú blaženosť – zdalo sa mi to [akoby to nebolo] nič. Preto som si myslela: Dobrý Pane, azda ti už moje žitie viac nebude na chválu? A ja som svojím rozumom pochopila a zo svojich bolestí vycítila, že by som mala zomrieť; a celou vôľou svojho srdca som plne súhlasila s Božou vôľou.

Toto som prestála počas dňa a na jeho konci som mala pocit, že moje telo je od pása nadol mŕtve. Potom som si zaumienila, že sa vzpriamim, a s pomocou sa mi to podarilo; [sediac na posteli] som sa chrbtom oprela [o čelo postele], aby som tak mala väčšiu slobodu srdca na to, aby som bola v Božej vôli a aby som myslela na Boha, dokým bude trvať môj život.

Poslali po môjho farára, aby bol pri mojom konci; no kým ku mne prišiel, ustrnuli mi oči a nedokázala som hovoriť. Dal mi pred tvár kríž a povedal: Priniesol som ti obraz tvojho Stvoriteľa a Spasiteľa, pozri sa naň a nájdi v ňom útechu.

Myslela som si, že som na tom dobre, pretože oči som mala upriamené k nebu, pričom som dôverovala tomu, že tam už o chvíľu z Božieho milosrdenstva pôjdem; no napriek tomu som sa podvolila a nakoľko som mohla, snažila som sa uprieť oči na tvár Ukrižovaného; tak som aj urobila. Pretože sa mi zdalo, že už nevydržím hľadieť priamo pred seba, jedine dohora.

Potom mi začal zlyhávať zrak a v celej izbe vôkol mňa nastala tma, akoby bola noc, s výnimkou obrazu kríža, na ktorom som pozorovala normálne svetlo; a nevedela som, ako je to možné. Všetko to, čo bolo mimo Kristovho kríža, bolo pre mňa desivé, akoby to hojne okupovali nepriatelia.

Potom mi začala odumierať vrchná časť tela, a to až tak, že som už takmer nemala nijaký cit a lapala som po dychu. A vtedy som sa domnievala, že som už naozaj zomrela.

A v tom [okamihu] mi bola všetka moja bolesť odňatá a ja som sa cítila úplne dobre (zvlášť v hornej časti tela).

Žasla som nad touto náhlou zmenou; pomyslela som si totiž, že to je tajomné Božie pôsobenie, nie niečo prirodzené. No aj keď som pocítila túto úľavu, predsa som neverila, že ešte budem žiť; myslela som si totiž, že by som bola radšej vyslobodená z tohto sveta.

Potom mi odrazu zišlo na um, že by som si mala priať [dostať do daru [od] nášho milostivého Pána] druhú ranu, aby moje telo bolo naplnené pociťovaním jeho požehnaného umučenia a spomienkami naň. Pretože som si so súcitom a neskôr i túžbou po Bohu priala, aby jeho bolesti boli i mojimi bolesťami. No v tomto som nikdy netúžila po telesnom videní alebo Božom zjavení, ale po súcite, ktorý by mohla mať normálna duša s naším Pánom Ježišom, ktorý z lásky chcel byť smrteľným človekom; preto som túžila trpieť spolu s ním.

Tento úryvok pochádza z knihy Juliana z Norwichu: Zjavenia Božej lásky, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.