Aj keď bol nábožný Mikuláš Wolf obdarovaný darom posväcovať iných vierou a modlitbou, nachádzala jeho láska aj mnoho iných prostriedkov, ako by mohol byť užitočný aj zomrelým, pretože všetko, čo konal, obetoval za nich.
Mikuláš si totiž myslieval: „Keď sa modlím alebo konám dobrý skutok, mám za to zásluhu pred Bohom. Môžem ju teda darovať zomrelým.“
Povzbudil ho k tomu aj nasledujúci príbeh.
Keď bol jeden mladý muž blízko smrti, stonajúc vravel svojmu priateľovi, že sa teraz musí dostaviť pred Božiu súdnu stolicu a nemá nič dobrého, čo by so sebou mohol vziať.
„Buď veselej mysle,“ utešoval ho priateľ, „dávam ti všetko dobré, čo som vykonal. Vezmi to so sebou.“
Keď ale onen mladík zomrel, jeho priateľ začal svoj skutok ľutovať, pretože sa domnieval, že už nič nemá a musí začať od začiatku.
Zanedlho sa mu zjavil zomrelý mladík a povedal: „Nesmúť, priateľ môj, a neľutuj svoj dar. Pomohol si mi a tvoje konanie bolo Pánu Bohu také príjemné, že ti pridal ešte raz toľko.“
Podobný príbeh rozprával aj kňaz Boudon:
Keď istý dominikán obetoval všetky svoje dobré skutky za istú dušu, tá sa mu zjavila a povedala: „Tvoja obeť stačí pre teba i pre mňa.“
Aj Pennequin píše o jednom zúfalo umierajúcom, ktorého všetky hriechy prevzal na seba z hrdinskej lásky jeden kňaz. Navyše za neho obetoval všetky svoje dobré skutky, a tak umierajúci skonal s potechou. Po mesiaci sa zjavil kňazovi, aby ho ubezpečil, že sa teší večnej blaženosti.
Tento úryvok pochádza z knihy Útecha verných duší v očistci, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.
