S Dr. Mateuszom Szpytmom – historikom pochádzajúcim z Markowej, autorom nespočetných publikácií o Józefovi a Wiktorii Ulmovcoch, bádateľom dejín markowských Židov a podpredsedom Inštitútu pamäti národa, sa rozpráva Agnieszka Bugała.

Pán doktor, rozprávame sa vo Varšave, v sídle Inštitútu pamäti národa, v máji 2023. Keď som sa pripravovala na stretnutie s vami, uvedomila som si, že takmer všetky publikácie o zločine v Markowej, o rodine Ulmovcov a v kontexte analyzovaných poľsko-židovských vzťahov sú od vás. Nikto nevenoval skúmaniu archívov a dokumentov týkajúcich sa toho zločinu viac času. Kedy ste po prvýkrát počuli priezvisko Ulma?

Nepamätám si… A to je pravdivá odpoveď. Musel som byť malým dieťaťom. Narodil som sa v  Łańcute, ale pochádzam z Markowej a priezvisko Ulma existuje v dedine dodnes. Nosí ho pomerne veľa obyvateľov, ktorí nemusia byť nevyhnutne príbuzní s Józefom. V zbierke fotografi í našej rodiny boli aj fotografi e Józefa Ulmu. Poznal som tie zábery, hoci som nevedel nič o tom, kto je na nich alebo kto ich urobil. Keď som sa na to pýtal, počul som len toľko, že sú to členovia našej rodiny a že zahynuli počas vojny. Podrobnosti som nedostal. Samozrejme, na stene obecného úradu bola pamätná tabuľa z čias komunizmu, na ktorej sú uvedené priezviská všetkých občanov Markowej, ktorí bojovali a  zahynuli v  rukách „domáceho a  nemeckého fašizmu“ a medzi nimi Józef a Wiktoria so šiestimi deťmi, ale samostatný pamätník, ktorý by bol venovaný len im, neexistoval. Až neskôr, keď som začal študovať históriu a zamestnal som sa v pobočke Inštitútu pamäti národa v Krakove, ma zaujala informácia z roku 2003, že Cirkev zvažuje začať proces ich blahorečenia. Preto som sa rozhodol pozrieť sa na tie udalosti spred rokov, nahliadnuť do archívov, hľadať stopy. Vtedy mi na um neprišla žiadna z tých udalostí, ktorých sme dnes svedkami. Informoval som svojho vtedajšieho šéfa, zosnulého Janusza Kurtyka, že v  Markowej, odkiaľ pochádzam, došlo počas vojny k šokujúcemu zločinu a že by som sa chcel v rámci svojich pracovných povinností zaoberať skúmaním toho, čo sa stalo v marci 1944.

Ako reagoval profesor Kurtyka?

Súhlasil. Aj keď som pracoval v Krakove, mohol som cestovať ako člen delegácie aj do archívu v Rzeszowe a do štátneho archívu v  Przemyśli, aby som viedol hľadanie a skúmanie dokumentov. Pomerne rýchlo som zistil, že ústne správy obyvateľov Markowej sa zhodujú s tým, čo je v nich uvedené. Samozrejme, vyskytli sa niektoré rozpory, napríklad v otázke poradia, v akom boli Ulmovci zavraždení – v ústnych správach sa už veľa rokov hovorí, že deti boli zastrelené pred očami rodičov −, ale žiadne iné nezrovnalosti tam neboli. Ľudia si príbeh zapamätali a odovzdali ho ďalej celkom verne ako vzácne dedičstvo. Krok za krokom som rekonštruoval udalosti z roku 1944, ale dozvedel som sa aj úplne nové veci o samotnej Markowej, o židovskej komunite pred vojnou a jej osudoch počas vojny, o  postojoch obyvateľov voči nemeckej okupácii i  voči Židom, ktorí do roku 1939 boli jednoducho susedmi a zrazu sa podľa nemeckej propagandy stali balastom. Počas výskumu som zistil, koľko ľudí v Markowej sa rozhodlo pomôcť Židom, riskujúc pritom svoje životy i život rodiny. Videl som, že je to tiež príbeh mojich predkov.

Vystupujete v niekoľkých filmových záberoch, ktoré boli v roku 2016 predstavené v Múzeu Poliakov, ktorí zachraňovali Židov. Toto múzeum vzniklo z vašej iniciatívy. Viem, že sa vám podarilo rozprávať sa so svedkami tých udalostí, podarilo sa vám zachovať ich spomienky…

V roku 2003 som bol na dovolenke v Markowej a rozhodol som sa ísť od domu k domu a spytovať sa, na čo si ľudia pamätajú. Pripravil som istú anketu. Vtedy, pred dvadsiatimi rokmi, žilo ešte veľa tých, ktorí si na to pamätali. Myslím si, že práve preto hovorili ochotne: bol som z  rodiny, ktorú poznali, bol som jedným z nich, mali voči mne dôveru. Vtedy som si uvedomil, že ten príbeh, ale aj iné príbehy týkajúce sa záchrany Židov miestnymi obyvateľmi, budú navždy prítomné v pamäti ľudí a v identite Markowej. Po vypočutí tých rozprávaní som prišiel k myšlienke napísať knihu, nielen rozsiahlejší článok. Na jar 2003 som navrhol postaviť v obci pamätník, ktorý by pripomínal tragický osud rodiny Ulmovcov. S  týmto projektom som sa obrátil na Spoločenstvo priateľov Markowej, ktorej som bol členom, potom na starostu a farára a všetci uznali, že takýto pamätník treba postaviť. Potom vznikol výbor na vybudovanie pamätníka venovaného rodine Ulmovcov a v krátkom čase aj samotný pamätník.

Kedy sa uskutočnilo jeho odhalenie?

Do Markowej som prišiel na sviatok Všetkých svätých, 1. novembra 2003, a  pamätník bol pripravený. Odhalenie bolo naplánované na 24. marca 2004 a tak sa aj stalo.

Keď ste chodili od domu k domu a navštevovali ľudí, čo hovorili o tom, že Józef a Wiktoria ukrývali Židov?

Len v jednom dome som počul o tom, že ich Józef nemal prijať, lebo sám mal veľkú rodinu, o ktorú sa mal predovšetkým starať. Svedkovia sa zhodli v tom, že taká bola doba, že Židia by bez pomoci neprežili. Pamätali si tie skutočnosti, atmosféru hrôzy. Nerozprávali príbehy z kníh, rozprávali o živote. Nemci vyniesli nad Židmi rozsudok a Józef Ulma bol veľmi dobrý človek, takže na jeho pomoc sa jednoducho dalo spoľahnúť. Tak o tých udalostiach hovorili.

Keď ste v roku 2003 počúvali výpovede svedkov, čo sa vám ako historikovi zdalo najdôležitejšie?

Bol to, samozrejme, priebeh popravy od jej naplánovania, účasť konkrétnych osôb, ich priezviská, ako aj otázka udania, teda od koho sa Nemci dozvedeli, že u  Ulmovcov sú Židia. A identita Židov, ktorých Ulmovci ukrývali.

V tejto prvej otázke sa ako najdôležitejší dokument ukázali súdne spisy s výpoveďou povozníka Edwarda Nawojského. Na základe jeho rozprávania, už po vojne, keď v roku 1958 postavili pred súd v Rzeszowe jedného z katov, Josefa Kogutta, vieme, že štyria povozníci dostali 23. marca večer rozkaz dostaviť sa na stanicu nemeckého žandárstva v  Łańcute. Velil Eilert Dieken a Kogutt bol v čase popravy obzvlášť brutálny, akoby mu to robilo radosť. Nawojski vypovedal, že po vražde Židov a  potom Józefa a Wiktorie − práve v tomto poradí –, bola krátka porada a Dieken vydal rozkaz zastreliť aj deti Ulmovcov.

Zúčastnili ste sa na exhumácii zavraždených. Dohliadala na ňu Komisia pre stíhanie zločinov proti poľskému národu?

Nie, nebolo to potrebné, pretože zločin bol odsúdený v roku 1958. Exhumácia, ktorá sa uskutočnila na jar 2023, bola potrebná pre ďalšiu fázu procesu blahorečenia. Nemôžem povedať všetky podrobnosti o tejto udalosti, pretože rovnako ako ostatní účastníci exhumácie som zložil prísahu požadovanú zákonom, ktorá predpisuje mlčanlivosť. Môžem len povedať, že to bol pre mňa obrovský, hlboko dojímavý zážitok. Dá sa povedať, že po prvýkrát po toľkých rokoch som sa im pozeral priamo do tváre. Nezachovalo sa takmer nič okrem kostí, ale už len pohľad na tie kosti, na lebky s dierami po guľkách, najmä pri malých deťoch, bol veľmi silným zážitkom. Všetky rozprávania, ktoré som si o tomto zločine vypočul, a dokumenty, ktoré som na túto tému čítal, sa zrazu akoby zhmotnili. Kosti so stopami po guľkách hovoria jasnou rečou, najmä keď vidíme, že týchto dobrých ľudí popravili ako zločincov vinných zo spáchania trestného činu. To, čo som videl, sa zhodovalo s tým, čo som našiel v spisoch prípadu z Markowej. A na to nikdy nezabudnem.

A aký portrét Józefa a Wiktorie nosí v srdci najväčší bádateľ ich života?

Úctu a obdiv.

Čo vás najviac dojalo?

Józefova otvorená a prístupná myseľ. On, ktorý absolvoval len štyri triedy základnej školy a polročný roľnícky kurz, sa predstavuje ako dedinský inteligent, samouk, angažovaný v spoločenskom a kultúrnom živote obce, obohacujúci život svojou knižnou zbierkou a inovatívnymi riešeniami. Vo svojej knižnici mal najmenej dvesto kníh usporiadaných a označených exlibrisom. Keď sa dočítal, že sa dá vyrobiť rádio – urobil ho. Keď našiel recept na veternú elektráreň − stála za jeho domom. Zaujímal sa o priadku morušovú − odvážne vysadil moruše a  vytvoril vhodné podmienky pre priadku. Je úplne neuveriteľné, čo tento muž dokázal. Bol mimoriadne schopný a veľmi pracovitý.

Tento úryvok pochádza z knihy Ulmovci, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.