Keď prichádzam vo svätom prijímaní do ľudského srdca, mám ruky plné milostí a túžim ich dať duši. No duše si ma vôbec nevšímajú, ponechávajú ma samého a zaoberajú sa niečím iným… Zaobchádzajú so mnou ako s niečím mŕtvym. Denníček, 1385

Eucharistia je živá. Môže sa vám to zdať samozrejmé. Tak sa to zdalo aj mne aspoň na rozumovej úrovni, ale naozaj som sa nikdy hlboko nezamýšľal nad tým, čo to vlastne znamená.

Eucharistia je živá. Keby sa cudzinec, ktorý nevie nič o Eucharistii, pozeral, ako ju prijímame, vari by to vedel? Keď vy i ja pristupujeme k Eucharistii, vyzerá to tak, že veríme, že ideme do svojho tela prijať živú osobu, Ježiša Krista, pravého Boha a pravého človeka?

Koľkokrát, Pane, som zabudol, že Eucharistia je živá! Keď každý deň čakám v rade, aby som ťa prijal, myslím na to, ako veľmi sa chceš so mnou zjednotiť? Vidím tvoje ruky plné milostí, ktoré mi chceš dať? Som plný úžasu a vďačnosti za to, že ma tak veľmi miluješ a chceš ku mne prísť týmto neuveriteľne intímnym spôsobom? Nie som rozptýlený, nezaoberám sa inými myšlienkam, nevenujem sa príliš svojim povinnostiam, ktoré v ten deň mám? Koľkokrát, Ježiš, si bol kvôli mne smutný? Bezmyšlienkovite som ťa prijímal do svojho tela, do svojho srdca bez lásky a nespoznal som tvoju lásku. Koľkokrát som s tebou zaobchádzal ako s mŕtvym predmetom?

Hostia, ktorú prijímame, nie je vec! Nie je to oblátka! Nie je to chlieb! Je to osoba – a on žije!

Obávam sa, že v mnohých našich kostoloch na typickej nedeľnej liturgii by si to cudzinec medzi nami ani neuvedomil. Videl by skupinu ľudí, ktorí vstávajú z lavíc, čakajú v rade, prijímajú kúsok chleba a potom sa vrátia do lavice.

Ako Kristus hovorí svätej Faustíne, príliš často je to práve takto. Ideme a niečo dostaneme a potom sa vrátime do lavice – do svojej každodennej rutiny – a nenastane v nás žiadna skutočná zmena, nezjednotíme sa s Kristom. Neuvedomíme si, že on v nás žije!

Opakom je iná scéna, ktorá mi pomáha pamätať na to, ako by sme mali pristupovať k Eucharistii. V roku 1916 sa anjel pokoja trikrát zjavil Lucii, Hyacinte a Františkovi. Bol to rok prípravy na zjavenia Panny Márie vo Fatime. Najdramatickejšia bola tretia návšteva, keď anjel prišiel s Eucharistiou. Nechal hostiu a kalich vznášať sa vo vzduchu, hlboko sa poklonil až po zem a deti mali trikrát opakovať túto modlitbu:

„Najsvätejšia Trojica, Otec, Syn a Duch Svätý, hlboko sa ti klaniam a obetujem ti telo, krv, dušu a božstvo nášho Pána Ježiša Krista, prítomného vo všetkých svätostánkoch sveta, na zmierenie za potupy, rúhania a ľahostajnosť, ktorými je urážaný. Pre nekonečné zásluhy jeho Najsvätejšieho Srdca a Nepoškvrneného Srdca Márie prosím ťa za obrátenie úbohých hriešnikov.“

Anjel pokľakol! A my stojíme v rade s hlavou plnou rozptyľujúcich myšlienok, pristúpime a prijímame sväté prijímanie, vrátime sa do lavice a potom sa venujeme obyčajným veciam. Myslíme na futbalový zápas alebo na účty, ktoré musíme zaplatiť, alebo čo budeme robiť po svätej omši. No anjel, čistý duch, ktorý neustále žije v Božej prítomnosti, pokľakne pred Eucharistiou a adoruje!

To je veľmi silné posolstvo. Bolo také mocné, že mladý František sa do konca svojho krátkeho života usiloval utešovať Boha prítomného v Eucharistii. Vždy, keď mohol, bol pred Najsvätejšou sviatosťou. Chcel uzmierovať Boha za ľahostajnosť, s akou ľudia pristupujú k Eucharistii.

Tu je naše pozvanie. Tu je ten rozdiel. Môžeme pristupovať k Bohu ako k mŕtvemu predmetu alebo môžeme pred ním pokľaknúť, adorovať ho, ďakovať mu, milovať ho, uzmierovať ho. Nechcem tým povedať, aby sme padli na tvár pred Eucharistiou, keď ju budeme prijímať, no vnútorne to môžeme urobiť. Či už pri prijímaní stojíme, alebo kľačíme, môžeme vždy v srdci, mysli a duši adorovať živého Boha v Eucharistii.

Tento úryvok pochádza z knihy 7 tajomstiev Eucharistie, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.