Už mnohí ľudia pri mnohých príležitostiach povedali, že láska hýbe svetom. Súhlasím. V skutočnosti vďaka láske vôbec existujeme. Stvoril nás Boh, ktorý sám stelesňuje lásku: „Boh je láska“ (1 Jn 4, 8). Láska troch božských osôb Najsvätejšej Trojice sa rozlievala tak, až sa vliala do stvorenia. Trojica pozýva a nabáda stvorené bytosti k nekonečnej sobášnej jednote blaženosti – k vnútornému životu s trojjediným Bohom. Ježiš sám povedal, že „nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi“ (Mt 22, 2).

Svätý Pavol o tomto duchovnom manželstve napísal vo svojom Liste Efezanom a nazval ho veľkým tajomstvom (porov. 5, 32). Ide o vskutku veľkolepé tajomstvo. Hoci je duchovné manželstvo s Bohom metaforou, možno z nej vyčítať množstvo teologických záverov. Takéto náhľady nám pomôžu lepšie porozumieť úlohe modlitby a úcty v našom živote, ako aj významu stvorenia a kresťanstva v Božom pláne. Stačí nám len nazrieť do metafory duchovného manželstva.

Vezmime to od začiatku.

Stvorenie nastalo, pretože Božia trojjediná rozlievajúca sa láska pretiekla a vyliala sa, a tým vytvorila stvorenie. Božie rozliatie dalo všetkému stvoreniu trojjedinú pečať. Znamená to, že všetky veci boli stvorené, aby milovali, prijímali lásku a prinášali ovocie, rovnako ako vo vnútornom živote Najsvätejšej Trojice. Táto trojnásobná trojjediná pečať spoločenstva medzi osobami zobrazuje to, čo máme na mysli, keď povieme, že duše sú v duchovnom zväzku, zasnúbené a v manželstve s Bohom. Hovoríme o duchovnosti, nie o fyzickosti.

Navyše ako súčasť jedinečnosti a neobyčajnej hodnosti dostali stvorené bytosti, ľudstvo a anjeli obrovský dar slobodnej vôle. Tento dar so sebou nesie veľa milostí a veľkú zodpovednosť. Stvorené ľudské bytosti sa môžu rozhodnúť žiť v spoločenstve s inými, prinášať ovocie a konať zodpovedne alebo sa môžu odvrátiť od lásky, žiť samostatne a prinášať iným útrapy a bolesť. Ako vieme, naši prví rodičia svoju slobodnú vôľu nevyužili najšťastnejšie a vniesli do sveta hriech. Tam sa však príbeh neskočil. V skutočnosti sa len začal. Hoci Adam a Eva stratili možnosť žiť v pozemskom raji, keď zlyhali v láske a v zodpovednom konaní, Božia prozreteľnosť a milosrdná láska ich pád dopustila, aj keď si ho neželala a nechcela. Pravdou je, že Boh vedel, že sa to stane, no nezabránil tomu, pretože zamýšľal niečo ešte lepšie.

Pozemský raj možno vyzerá dobre, lenže nestačí. Boh veľmi dobre vedel, že Adam a Eva padnú, ale nezmarilo to jeho pôvodný plán vytvoriť nebo a zem. Stvoril ľudí, aby s ním žili v sobášnej jednote. Stvoril nás pre manželskú hostinu! Každý chápe, že manželstvo si vyžaduje prípravu a plánovanie. Všemohúci Boh sa teda na Adamov a Evin pád vopred pripravil. Učinil tak, pretože význam a najvyšší zmysel stvorenia sa nesústreďuje na Adama a Evu. Hoci chronologicky existovali ako prví, Boh plánoval duchovné manželstvo od večnosti. Najvyšší význam a zmysel stvorenia bol odhalený až v plnosti času s príchodom nebeského ženícha Ježiša Krista. O tomto absolútnom prvenstve Krista sa každoročne spieva v kostole počas veľkonočnej vigílie v nádhernom chválospeve nazvanom Exultet:

Veď čo by nám osožilo, že sme sa narodili,
keby sme neboli vykúpení?
Aká nesmierna je voči nám tvoja dobrota, Otče,
aká nevyspytateľná je tvoja láska!
Aby si vykúpil otroka,
vydal si na smrť vlastného Syna!
Naozaj potrebný bol hriech Adamov,
ktorý zotrela smrť Kristova!
Ó, šťastná vina,
pre ktorú k nám prišiel taký vznešený Vykupiteľ!

Keďže Ježiš Kristus ako ženích zaistil stvoreniu najvyšší význam, očakáva sa, že jeho prvenstvo s ním bude zdieľať nevesta, pretože iba s ňou sa manželstvo stáva úplné. Znamená to, že Boh vo svojich zámeroch so stvorením nemal „plán B“. On nerobí chyby. Ako Boh videl veci už zďaleka a vopred naplánoval všetko potrebné na svadobnú hostinu svojho Syna. Keď teda Adam a Eva padli, Boh nepanikáril a nezvolal zasadnutie trojjediného výboru, aby zrušili „plán A“ a začali pracovať na „pláne B“.

Boh dovolil Adamovi a Eve zlyhať a vopred sa pripravil na to, že skutočný význam a zmysel stvorenia bude v plnosti času (porov. Gal 4, 4) možné nájsť len v duchovnom manželstve medzi božským ženíchom a jeho nevestou. Práve tento ženích a jeho nevesta dávajú najvyšší význam všetkým, ktorí prišli pred nimi, aj tým, ktorí prišli po nich. Zosobňujú vzor, ktorý sú všetky stvorené bytosti pozvané nasledovať. V tom spočíva veľké tajomstvo neba: v duchovnom manželstve medzi Bohom a dušami.

Navyše skutočnosť, že stvorenia a kresťanstvo chystajú svadbu – „Baránkovu svadobnú hostinu“ (Zjv 19, 9) – nám ukazuje, že prípravy na duchovnú svadbu museli vopred naplánovať nejaké osoby, konkrétne ženích s nevestou. Zatiaľ čo je úplne zrejmé, že medzi stvoreniami má Ježiš absolútne prvenstvo a miesto ženícha – dokonca sa sám nazýva ženíchom (porov. Mt 9, 15) – ľahko sa zabúda na to, že na jeho prvenstve sa musí spolupodieľať nevesta.

Dovoľte mi to bližšie vysvetliť: Ježiš je Boh a bez neho by nemohlo existovať stvorenie ani kresťanstvo. Keďže kompletné manželstvo pozostáva z muža a ženy, Boží plán už od začiatku zahŕňal osobu nevesty. Ak stvorenie spolu s kresťanstvom nachádza svoj začiatok, plnosť a konečnosť v pravde, ktorá tvrdí, že podľa Božieho večného a nemenného plánu sa s ním stvorené bytosti majú spojiť v manželskom duchovnom zväzku, vyplýva z toho, že musí existovať reálna a konkrétna nevesta, ktorá toto veľké tajomstvo urobí skutočným. Nejde teda len o myšlienku alebo možnosť. Ak by nejestvovala pravá a konkrétna nevesta, ktorú Boh predvídal a plánoval už od začiatku, veľké tajomstvo kresťanstva by bolo z Božej strany náhodné a neúmyselné. Ale rozum aj zjavenie nám hovoria, že Boh nerobí veci neusporiadane, chaoticky a nevyspytateľne. Všetky svadby si vyžadujú prípravy a plánovanie. Preto musela existovať nevesta, s ktorou sa rátalo už od začiatku, ktorá sa o absolútne prvenstvo delí so ženíchom. Táto nevesta existuje. Volá sa Cirkev.

Tento úryvok pochádza z knihy Pod ochranným plášťom Márie, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.