Moja matka vždy nosila zázračnú medailu. Keď som mala šesť rokov, poslala ma do letného tábora a s láskou mi pripla medailu na krk, aby som ju mohla počas tých dvoch týždňov mimo domova nosiť. V určitom okamihu počas jedného dobrodružstva som ju stratila na skalách pri jazere a keď som sa vrátila, aby som ju tam našla, bola už preč. No aj tak to bol ochranný dotyk Panny Márie, ktorá bola v tej dobe niečo viac ako láska mojej vlastnej matky.

Vyrastala som vo vidieckom Vermonte pred káblovou televíziou a pri internete. Bolo miesto s prašnými cestami, krásnymi domčekmi. Prežila som veľké množstvo dlhých pokojných dní s mojou absolútne najlepšou kamarátkou Trionoou Wilder Marno-Ferreeovou, tiež známou ako Tree (strom). Mala červené vlasy, bola temperamentná, mala pehy, ani sme ich nemohli spočítať. Prechovávala vášnivú lásku k dvom veciam: koňom a ku mne.

Pamätám si, ako ma moji rodičia prišli vyzdvihnúť k nej domov, kde som strávila noc. Sledovala som, ako Tree stojí na verande s plameňom v tvári a kričala na protest proti môjmu odchodu. Bola mi úplne odovzdaná a nepamätám si, že by sme sa niekedy pohádali.

Rodina mojej kamarátky Tree bola zaujímavá, umelecká, otvorená a … “nekatolícka”. Ani kresťania neboli. Otec sa vždy vysmieval z katolíckych povier, ale vždy nechal svoju dcéru ísť s nami na omšu, ak bola v nedeľu, a dovolil jej nosiť aj zázračnú medailu, ktorú nikdy nedala zo seba dole. V šiestej triede sa jej rodičia rozviedli. Jej mama sa presťahovala do Colorada a Tree šla s ňou, zatiaľ čo jej otec a sestra zostali spolu.

V Colorade našla tretiu vášeň: snowboarding. Jedného dňa mala hroznú nehodu na snowboarde a kým zachraňovali jej život, sa zázračná medaila záhadne stratila. Nejako, buď veľkorysosťou jej rodičov, alebo medzi rodinnými vecami však našli náhradnú. Jej pôvodná medaila bola ručná práca, ktorú vyrobila jej teta – katolíčka. Bola to veľká strieborná a nádherná medaila. Či už bola posvätená alebo nie, bola to tá najkrajšia, akú som kedy videla, a ona ju nosila s takou pýchou. Nosila ju celú strednú školu a tiež aj počas vysokej školy. Na každom obrázku ju bolo vidno na jej krku, bola krásna.

Roky prešli a naše cesty sa začali viac a viac rozdeľovať. Čoraz menej sme sa navštevovali, ale stále bola jedným z tých ľudí, s ktorými sa človek nikdy nenudil, a to aj napriek rôznym cestám, na ktorých sme boli. Na vysokej škole som sa stretla s Justinom (mojím manželom) a nemohla som sa dočkať, kým som ho priviedla domov, aby sa mohol stretnúť s mojou rodinou. Letel do Bostonu, no nikto v mojej rodine mi nemohol požičať auto, aby som ho stadiaľ vyzdvihla.

Zavolala som svojej starej kamarátke Tree, ktorá bol späť v našom domovskom štáte, a bez váhania skočila do svojho pickupu a prišla na záchranu, pričom so mnou absolvovala celkom 12 hodín. Bola taká dobrá. A vždy by pre mňa urobila čokoľvek. Justin a ja sme sa vzali mladí a Tree mi bola družičkou na našej svadbe.

Zaujímalo by ma, ako sa asi cítila v zmesi všetkých mojich blízkych a priateľov z vysokej školy. Možno sa cítila ako outsider, ale skôr bola podľa mňa šťastná, pretože bola dobrý človek. Keď sme otvárali dary po svadbe, jej darček bol v malej krabičke. Plakala som, keď som videla jej zázračnú medailu od jej tety na striebornej retiazke a k nej malú detskú knihu Najlepší priatelia od Stevena Kellogga. Hneď som jej zavolala a plakala neveriacky, že mi dala to, o čom som vedela, že je jej najväčším pokladom. Tree sa zasmiala a povedala: “Je to vtipné. Moja mama našla medailu, ktorú si mi dala, keď sme boli deti. Bola v vrecku starého menčestrového kabáta a tá pre mňa znamená viac. Tak budem môcť nosiť stále tú, ktorú si mi ty dala, a ty budeš vždy nosiť tú, ktorú som ti dala ja.“

O dva týždne nato mala hroznú autonehodu. Narazil do nej náves a na mieste zomrela. Moji rodičia prišli ku mne domov, otec mi s pokojom povedal tú správu. Mame sčervenela tvár a z očí sa jej valili slzy, nemohla sa na mňa pozerať. Tree nechali spopolniť a pohrebné obrady sa konali v Unitariánskom kostole. Počas celej tej vyčerpávajúcej doby som uchovávala v srdci tajomstvo, ktoré som vedela možno len ja: keď zomrela, mala na sebe zázračnú medailu.

Neviem si teraz spomenúť, kedy sa mi prvýkrát s ňou snívalo, ale jasne som ju videla. Videla som ju, ako plávala na kanoe smerom odo mňa cez bažinatý les. A to bolo všetko. V druhom sne prišla ku mne. Silno som ju objala a vykoktala som zopár slov: “Tree! Ako sa máš!? Kde si?!” Ešte chvíľu mi dovolila zostať v objatí a potom odpovedala: “Ešte som Ho nevidela, ale celú dobu ma neopustil. Nehovorí nič, len sa na mňa pozerá a usmieva sa.” Prebudila som sa a môj vankúš bol mokrý od sĺz. Chápala som, že je v očistci a že sa o ňu starala Panna Mária.

Jej zázračná medaila sa stala mojím najväčším pokladom. Teraz som bola na rade ja, aby som neustále nosila – na každej fotke, každý deň a každú noc. Šesť detí sa s ňou hralo, keď som ich bavila, ale nikdy som si ju nedala zo seba dole. Chcela som ju dať mojej najstaršej dcére, Trione Mary Wilderovej (Tree), keď sa bude vydávať. (Triona je krátka forma pre meno Caitriona, írska forma Catherine, a tento rok som zistila, že deň narodenia mojej dcéry, 27. júla, je kanonizačným dňom Catherine Labouré.)

Môj posledný sen o Tree prišiel, keď som bola doma na návšteve u svojich rodičov. Ten deň som prechádzala okolo starého domu Tree. Bol iný, než ako som ho poznala, farby na ňom vybledli, záhrady boli opustené a na zadnom dvore som zbadala pevnosť v starom strome, ktorú jej otec urobil, ale namiesto robustného dreva a lesklej šmýkľavky som videla len schátranú, zhnitú a nebezpečne vyzerajúcu podobu nášho detského úkrytu. Len ťažko sa dalo veriť, že ubehlo už viac ako 20 rokov od chvíle, keď sme prežívali spolu dni v jeho útrobách. Vo sne v noci som ju videla ako dieťa, ktoré sa hojdalo a hojdalo, potom sa otočila, usmiala sa a hojdala sa na tej zhnitej a schátranej hojdačke.

Zdalo sa, že ju nezaujímalo, že sa nikto na tej hojdačke nehral. Ďalší vankúš mokrý od sĺz. Medailu som stratila minulé leto. Bola som vo vinárstve s priateľmi a uvedomila som si, že keď sa mi roztrhla retiazka, medaila padla spolu s niekoľkýmni ďalšími príveskami. Prehľadali sme všetko, našli sme všetky chýbajúce prívesky no zázračnú medailu sme nenašli. Bolo to na Justinove narodeniny a bol to práve on, ktorý sa nechcel vzdať v hľadaní, ale nakoniec sme nasadli do dodávky a odišli. Moje srdce sa podivne zmierilo so stratou drahocenného pokladu. Koniec koncov 14 rokov je dlhá doba pre niekoho ako ja, ktorý je tak roztržitý, aby si niečo uchoval.

Vždy som hovorila svojim deťom, aby venovali pozornosť dátumom, pretože Boh rád používa dátumy, aby nám ukázal nebeské spojenia. Vždy som si myslel, že Tree zomrela v nevýznamný deň v cirkevnom kalendári a bola som trochu sklamaná. Tento rok som si však uvedomila (neviem, prečo mi to trvalo tak dlho), že dátum jej smrti bol 14. augusta, v predvečer sviatku Nanebovzatia Panny Márie.

Odvážim sa dúfať, že strata medaily a sen o tom, ako sa Tree hojdala, hoci to bolo divné a trochu temné, znamenalo, že sa dostala do neba. V poslednom sne som ju cítila, ochutnala som nesmrteľný svet a zmysel pre detskú radosť, ktorý sa znovu zjavuje v ďalšom živote. Bez ohľadu na to, kde je práve teraz, som si istá, že je v opatere Panny Márie. Keď sa obzriem späť, myslím na Tree ako málokto, koho poznám, a kto vie skutočne milovať nezištne. Aké šťastie to bolo pre mňa, že som mohla byť objektom tejto lásky. Jej oddanosť a vernosť ku mne bola a nie je ničím iným ako svedectvo o Ježišovi Kristovi.

Čo sa stalo po tom, čo som stratila medailu od Tree? Kúpila som peknú retro náhradu na eBay a nechala ju požehnať. Raz sa moja dcérka v noci prebudila po zlom sne a ako milujúca matka som jej medailu pripla okolo krku. Moja druhá náhrada bola veľká zlatá medaila, ktorú som našla v second hande. Priateľka mala ťažké tehotenstvo a ja som jej ju vtedy darovala. Moja najlepšia kamarátka z vysokej školy mi povedala, že nemá žiadnu medajlu, takže aj moja tretia náhradná medaila bola poslaná leteckou poštou do Indiany. Kúpila som si tú najkvalitnejšiu a najlepšie vyzerajúcu zázračnú medailu, ktorú som kedy mohla nájsť (pretože všetko katolícke by malo byť nádherné!). A nosím ju, až kým ju niekto nebude chcieť. Veľkoryse som sa titulovala: “Hope Schneir: ambasádorka zázračnej medaily.” Dúfam, že sv. Katarína Labouré mi to schválila.

Takže ak budem mať príležitosť stretnúť sa s tebou, drahý čitateľ, a ty nebudeš mať zázračnú medailu, dúfam, že budeš mať odvahu pochváliť tú, ktorú budem mať na sebe. A ja budem mať to privilégium umiestniť ju na tvoj krk.

Tip na knihu: Pod ochranným plášťom Márie, Pôstna cesta s Matkou Máriou, Zasvätenie sa Ježišovi skrze Máriu. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.