Všetky tieto príbehy sú hrozne bolestivé, ale často počujeme tieto slová: “Môj syn / dcéra odmieta ísť do kostola. Hovorí mi, že neverí “všetkým týmto veciam”. Viedli sme o tom veľkú hádku. Nechápem. Nikdy predtým sme nemali žiadne problémy. Keď bol malý/malá, miloval chodievať do kostola. Bol miništrantom, spevákom, čítaval! Prečo je zrazu tak tvrdohlavý(-á)?”

Keď tínedžer bojuje proti vám v otázkach Cirkvi, zvyčajne to má málo spoločného s jeho/ jej skutočnou vierou v Boha alebo cirkev. Zjavné odmietnutie viery zo strany tínedžera súvisí s jednou z týchto dvoch vecí: osobné stretnutie s utrpením, ktorému nedokáže nájsť zmysel, alebo rozpad vzťahu s vami.

Tínedžeri a problém bolesti

Jedným z najčastejších dôvodov, prečo tínedžeri začnú bojovať voči viere, je osobné stretnutie s utrpením, ktorého zmysel nechápu a nemôžu ho zdolať. Často počujeme argumentáciu ako napríklad:
“Kamarát mi zomrel na leukémiu. Ak by Boh existoval, určite by ho zachránil.”
“Moji rodičia sa rozvádzajú. Vždy chodili do kostola. Sú to pokrytci.”
“Prečo na mňa Boh dopustil takúto chorobu. Modlievam, aj chodievam do kostola. Prečo?”

Všeobecne povedané, tínedžeri, ktorí sa z týchto dôvodov potýkajú s vlastnou vierou, majú tendenciu k tomu, aby sa vyjadrovali skôr vo filozofickej rovine. “Na svete je toľko utrpenia. Ako môže Boh dopustiť, aby toľkí ľudia trpeli. Nemôžem veriť v Boha, ktorý toto dovolí.” Napriek tomu, že vyhlásenia mladistvých majú tendenciu byť formulované ako filozofické dilemy, rodičia by mali odolávať pokušeniu riešiť tento problém ako obyčajný intelektuálny boj.

Vo všetkých svojich intelektuálnych predpokladoch majú dospievajúci – a dokonca aj adolescenti – tendenciu byť oveľa emocionálnejšími než abstraktnými mysliteľmi. Adolescenti sú schopní klásť ťažké otázky a premýšľať o hlbokých myšlienkach, ale nie vždy sú schopní premýšľať až do konca. Často môžu hlbokým myslením dôjsť do väčšieho sklamania než úspechu.

Rodičia, ktorí sa z týchto dôvodov potýkajú s vierou ich detí, by mali pamätať na to, že snaha zdolať v nich tento abstraktný problém je zarúbanou cestou. Vždy a vždy existuje nejaká osobná skúsenosť z utrpenia alebo bolesti, ktorá spôsobuje, že tínedžeri spochybňujú existenciu alebo význam láskyplného Boha. Najlepšou odpoveďou na to je vybudovať si vzťah s takýmto mladým človekom, pomôcť mu identifikovať konkrétnu bolestivú skúsenosť, ktorá je základom intelektuálnej predpojatosti straty viery a citlivo pracovať na tejto bolesti. Niekedy to môže vyžadovať odbornú pomoc. Dobrou správou je, že vo väčšine prípadov, ak trpiaci tínedžer stretne láskyplnú, citlivú a efektívnu rodičovskú odpoveď na svoju bolesť, jeho viera sa mu čoskoro prinavráti.

Strata viery ako strata vzťahu

Ďalším najčastejším dôvodom, prečo mladí strácajú svoju vieru, je, že sú rozhnevaní so svojimi rodičmi a hľadajú spôsob, ako sa vrátiť späť. Takýto stav prežíva približne 85% mladistvých, ktorí prijali protináboženský či protikresťanský postoj, pričom zvyšných 10% sa osobne stretlo s utrpením a 5% sú rôzne iné faktory. V tomto scenári dospievajúci často cítia, že Boh a viera sú dôvodom, prečo sú ich rodičia príliš prísni alebo sa snažia kontrolovať ich správanie.

Sú rozhnevaní na rodičovské pravidlá a z akéhokoľvek dôvodu sa domnievajú, že takéto normy sú priamym dôsledkom úzkoprsého náboženského života rodičov. To znamená, že dospievajúci nie je ani tak naštvaný na pravidlá ako také, skôr sa zaujíma o potreby, o ktorých sa domnieva, že ich takéto pravidlá ohrozujú. Inými slovami, dospievajúci cíti, že má určité potreby, ktoré jeho rodičia nerešpektujú a nebudú vnímať; že predpisy jeho rodičov potláčajú jeho vlastné potreby.

V dôsledku toho začína vnímať prekážku vo viere z dôvodu stretov s rodičmi, pravidlami, či vierou svojich rodičov. Táto prekážka bráni jeho rastu, nezávislosti a duševnej pohode. Tento jedinec verí, že jediným spôsobom, ako môže byť sám sebou, je odmietnuť a bojovať proti viere jeho rodičov – zdrojom pravidiel, ktoré ohrozujú jeho schopnosť vyrastať a byť nezávislou osobou.

Opäť v tomto prípade odmietnutie viery zo strany tínedžerov nie je otázkou ich reálnej viery. Je to príznak hlbšieho a veľmi vážneho vzťahového problému medzi rodičom a dieťaťom alebo možno v rámci samotnej rodiny.

Uzdravenie rany: dva kroky

Aby sa táto rana uzdravila, musia sa udiať dve veci. Po prvé, rodičia musia investovať do vzťahu. Musia sa zaviazať, že sa s dospievajúcim budú pravidelne stretávať – ​​a to najmä vtedy, ak ich dospievajúci rebeluje. Musia zorganizovať toto krátke stretnutie čo najlepšie, bez akýchkoľvek zbytočných prednášok. Žiadne lekcie. Ešte lepšie, urobte niečo, v čom je dospievajúci lepší než vy.

Nechajte ich, aby vás pre zmenu niečo naučili oni. Snažte sa súcitiť s nimi. Úprimne im povedzte, že ich zaujímate oveľa viac než vaše momentálne povinnosti. Rovnako rodičia potrebujú urobiť rodinný život zábavnejší a dôvernejší a potrebujú rozumným spôsobom eliminovať konflikty medzi nimi a deťmi. Zmeňte pravidlá späť na najdôležitejšie otázky (napr. základný rešpekt, bezpečnosť a poriadok) a zámerne nechajte všetko bokom. Môžete sa vrátiť neskôr k menej závažným, ale stále dôležitým témam – správaniu, postojom – akonáhle sa vzťah medzi vami a deťmi obnoví.

Po druhé, rodičia musia tvrdo dozerať na to, ako by mohli pomôcť svojmu dospievajúcemu splniť potreby, ktoré boli neúmyselne degradované pravidlami rodičov. Skvalitňovanie vzťahu s dospievajúcim tým, že spolu budú tráviť viac času na jednom mieste (a tak rodinný život zintímni a urobí zábavnejším), umožní dospievajúcemu otvoriť sa tomu, čo potrebuje a definovať dôvody, prečo to potrebuje. To poskytne rodičovi príležitosť pomôcť dieťaťu nájsť želané a efektívne spôsoby, ako uspokojiť svoje potreby namiesto toho, aby celý čas jednoducho hovoril stále “nie”.

Čím viac cíti tínedžer, že rodič investuje do plnenia jeho potrieb namiesto obmedzovania týchto túžob, tým viac bude vidieť rodiča ako mentora. Obnovenie rodičovského mentora je to, čo dovoľuje dospievajúcemu byť vnímavý k pokusom rodičov o formovanie viery, hodnôt a svetonázoru dospievajúcich. Čím efektívnejší sa stanete pri navrhovaní uspokojivých a bohatých alternatívnych spôsobov, ako splniť potreby dospievajúcich, namiesto toho, aby ste ich len uzavreli, tým viac by ste mali vidieť, že váš dospievajúci je vnímavejší voči Bohu a Cirkvi.

Na záver

Len pamätajte, že ak váš dospievajúci syn či dcéra pociťuje nervozitu, že ide do kostola veriac pritom vašim hodnotám alebo veriac v Boha, nepredpokladajte, že je to “len fáza”. Zahoďte tento problém za antináboženský postoj a uvidíte, že viera vášho dospievajúceho opäť rozkvitne.

Tip na knihu: Svätý Gabriel Possenti, Svätý Alojz Gonzága, Svätosť v rodinách sveta. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.