Narodil sa 3. mája 1991 v Londýne, kde sa v tom čase jeho rodičia zdržiavali z pracovných dôvodov. Bol pokrstený 18. mája 1991 v kostole Our Lady of Dolours v centre Londýna. Krátko po jeho narodení sa Acutisovci presťahovali späť do Talianska a usadili sa v Miláne.

Kým sa Carlo narodil, jeho mama Antonia Salzano Acutis bola za celý svoj život v kostole len trikrát a jej manžel Andrea bol na tom podobne. Osobne nemali nič proti viere, no zvykli si žiť bez nej. Napriek tomu mal Carlo už od útleho veku úzky vzťah s Ježišom i so svojím anjelom strážnym. Keď mal asi rok, prišla do ich rodiny opatrovateľka z Poľska menom Beáta a zostala u nich nasledujúcich päť rokov. Práve ona naučila malého Carla modliť sa posvätný ruženec a otvorila mu dvere do sveta viery. Videla, že chlapček je v mnohom popredu oproti ostatným deťom a že jej kladie otázky takmer ako dospelý človek. Chodieval s ňou na svätú omšu a veľmi túžil pristúpiť k svätému prijímaniu. Už ako štvorročný bol silne priťahovaný svätostánkom. Pôsobil na neho ako magnet, a tak sa stávalo, že počas prechádzky prosieval mamu, aby vošli do kostola a tam chvíľu zotrvával v adorácii. Často nosieval kvety Panne Márii či posielal bozky Ukrižovanému. Mama mu v tom nebránila, aj keď spočiatku prijímala tieto jeho prejavy s prekvapením a vyznala sa, že si občas pripadala, akoby mala doma mimozemšťana.

Ako rástol, kládol svojej mame čím ďalej tým hlbšie otázky, na ktoré nevedela odpovedať. A tak sa vzdelávala v katechizme i v teológii a s poznaním rástla aj jej viera. No ani Carlo nezaostával. Naopak: bol dobre rozbehnutý po ceste, ktorá sa už o krátky čas napojila na jeho súkromnú „diaľnicu do neba“. Ako sedemročný si dal obliecť škapuliar a v tom istom roku, 16. júna 1998, pristúpil k prvému svätému prijímaniu. Krátko nato si zapísal: „Plán môjho života je byť vždy spojený s Ježišom.“ Od prvého svätého prijímania začal denne chodievať na svätú omšu.

Ovocie denných svätých omší nedalo na seba dlho čakať a z Carla vyrástol mimoriadny chlapec. Jeho výnimočnosť zasahovala všetkých. Mal otvorené srdce pre chudobných. Rozpoznával v nich trpiaceho a opusteného Krista. Keď sa ochladilo, bezdomovcom kupoval spacie vaky, s  pomocou svojej mamy zabezpečoval lekársku starostlivosť, zaujímal sa o ich problémy a okrem pár drobných mal pre nich aj milé slovo. Miloval Assisi. Našiel sa v odkaze svätého Františka, kráčal v jeho šľapajach. Nehromadil veci, naopak, žil skromne, obliekal sa obyčajne, a to napriek tomu, že pochádzal z vyššej spoločenskej vrstvy, čo o ňom takmer nikto nevedel.

Carlo miloval Pannu Máriu a zvlášť mu boli blízke fatimské posolstvá i traja pastierikovia. Osobne navštívil Fatimu a iné mariánske pútnické miesta. Opakovane sa slávnostne zasvätil Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a toto zasvätenie denne žil a obnovoval krátkou modlitbou.

Carlovou bezpečnou cestou do neba bola Eucharistia. Na tieto stretnutia s Ježišom sa dôkladne pripravoval, napríklad aj každodenným precíznym spytovaním svedomia. Denne adoroval, čítal Sväté písmo, modlil sa ruženec. Modlil sa bez toho, aby kládol Ježišovi podmienky. K sviatosti zmierenia pristupoval každý týždeň.

No nebol to žiaden „svätuškár“ či čudák. Neoddeľoval život viery od svojej každodennosti, práve naopak. Hovoril, že smútok je pohľad smerovaný na seba, šťastie je pohľad upriamený na Boha. Carlo bol plný života a nezlomného optimizmu, obľúbený v kolektíve, neprehliadnuteľný v dave, z ktorého vytŕčal pre svoju autenticitu a mimoriadnu morálku. Ohromoval svojím intelektom, zrelosťou a nesmiernou duchovnou hĺbkou i výškou, do akých siahalo jeho poznanie. Bol kreatívny samouk – naučil sa hrať na saxofóne, ale aj programovať podľa vysokoškolských skrípt. Jeho vášňou boli výstavy, tá najznámejšia je venovaná eucharistickým zázrakom a putuje po celom svete. Mal rád šport, videohry a zvieratá, často chodieval von venčiť svojich psov. Točil krátke filmy, v ktorých boli hlavnými postavami jeho štyri psy a dve mačky a nahrával k nim vtipné dabingy. Mal úžasný zmysel pre humor. Nerád sa obliekal podľa módy, nevyhľadával výstrednosti a ani sa nepretekal so svojimi spolužiakmi v množstve značkových vecí. Jeho originálnym doplnkom bol jeho nezameniteľný úsmev a to mu stačilo.

Posledný septembrový deň sa zo školy vrátil nezvyčajne unavený a najbližšie dni sa zdalo, že je len prechladnutý. Postupne sa pridala horúčka, no ešte stále nikto netušil, nakoľko je situácia vážna. Možno len Carlo, ktorý svojim rodičom povedal: „Svoje bolesti obetujem za Svätého Otca, za Cirkev a za to, aby som nešiel do očistca, ale priamo do raja.“ Oni to však pochopili tak, že ich chcel rozveseliť, keďže bol za každú srandu, a tak jeho slovám nevenovali zvláštnu pozornosť. Na odporúčanie lekárky pokračovali v antibiotickej liečbe. No ráno 7. októbra 2006 už Carlo nedokázal vstať z postele. Bol úplne vysilený. V ten deň ho rodičia odviezli do nemocnice, kde sa dozvedeli zdrvujúcu správu: zasiahla ho akútna leukémia. Lekári nič netajili ani pred Carlom a on túto správu prijal vyrovnane, doslova s pokojným úsmevom na perách. Vedel, že ten, komu uveril, je víťaz nad smrťou. Nebál sa jej a povzbudzoval k tomu aj ostatných. Hovoril, že kto sa bojí smrti, nedôveruje Bohu. Carlovo srdce dotĺklo ráno 12. októbra 2006 v nemocnici v Monze, blízko Milána.

Carlo Acutis je prvý svätec patriaci ku generácii Y – ľudí narodených medzi rokmi 1981 až 1996, tzv. mileniálov. Jeho telo je vystavené k verejnej úcte v Sanktuáriu zrieknutia sa šiat svätého Františka v Assisi a Cirkev slávi jeho spomienku každoročne 12. októbra.

2013 – 13. máj – začiatok diecéznej fázy procesu blahorečenia v Miláne
2016 – Carlo získal titul Služobník Boží
2018 – 5. júl – Carlo získal titul Ctihodný
2020 – 21. február – potvrdený zázrak na príhovor ctihodného Carla Acutisa
2020 – 10. október – blahorečenie v Assisi
2024 – máj – potvrdený druhý zázrak na príhovor blahoslaveného Carla Acutisa
2025 – 27. apríl – svätorečenie v Ríme

Tento úryvok pochádza z Mariánskej novény ku Carlovi Acutisovi, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.