Rovnako, ako ostatné izraelské mestá, aj mesto Betlehem malo svoju synagógu, v ktorej sa ľudia schádzali, aby sa modlili (preto bola tiež nazývaná domom modlitby) a počúvali Mojžišov Zákon. Kňaz z kazateľne ho predčítal a vysvetľoval silným hlasom, aby ľudia mohli pochopiť jeho prikázania. V synagógach však neboli prinášané žiadne obety, to bolo vyhradené chrámu v Jeruzaleme, okrem prípadov, keď Pán rozhodol inak. Nebolo to ponechané voľbe ľudí, aby sa predišlo nebezpečenstvu modlárstva, ako je zmienené v Piatej Mojžišovej knihe (Dt 12,6). Kňaz, ktorý bol na týchto miestach učiteľom alebo služobníkom Zákona, bol zvyčajne tiež vyzvaný k tomu, aby vykonával obriezku. Niežeby to bola jeho zákonná povinnosť, pretože nielen kňaz, ale ktokoľvek mohol vykonať obriezku, ale zbožné matky pevne verili tomu, že dieťa je vystavené menšiemu nebezpečenstvu, pokiaľ je obrezané rukami kňaza. Naša veľká Kráľovná si to však nepriala z obavy pred nejakým nebezpečenstvom, ale kvôli vznešenosti Dieťaťa. Preto poslala svojho prešťastného snúbenca do Betlehema, aby priviedol kňaza tohto mesta.

Kňaz prišiel ku vchodu jaskyne zrodenia Pána, kde vtelené Slovo odpočívalo v náručí panenskej Matky a čakalo naňho. S kňazom prišli ďalší dvaja úradníci, aby mu, ako to bolo obvyklé, pri obrade pomáhali. Hrubosť tohto príbytku najprv kňaza udivila a trochu vyviedla z miery. Ale najmúdrejšia Kráľovná k nemu prehovorila a uvítala ho s takou skromnosťou a láskavosťou, že sa jeho stiesnenosť čoskoro premenila na obdiv pokoja a najušľachtilejšieho majestátu Matky, a bez toho, aby poznal príčinu, bol pohnutý k úcte a rešpektu voči tejto neobyčajnej osobe. Keď kňaz pohliadol do tvárí Márie a Dieťaťa v jej náručí, bol naplnený veľkou zbožnosťou a nehou, pričom žasol nad kontrastom, s ktorým sa stretol uprostred takejto chudoby na takom skromnom a opovrhovanom mieste. Keď sa dotkol božského tela Dieťaťa, bol obnovený skrytou mocou, ktorá ho posvätila a zdokonalila. To mu dalo nový život v milosti, povznieslo ho to do stavu svätosti, veľmi príjemného najvyššiemu Pánovi.

Aby svätý Jozef pri posvätnom obrade obriezky na tomto mieste prejavil čo najväčšiu vonkajšiu úctu, zapálil dve voskové sviece. Kňaz požiadal panenskú Matku, aby odovzdala Dieťa do rúk dvoch pomocníkov a nachvíľu sa vzdialila, aby sa nemusela stať svedkom tejto obeti. Tento príkaz uviedol veľkú Paniu do rozpakov, pretože ju jej pokora a duch poslušnosti vyzývali, aby kňaza uposlúchla, zatiaľ čo na druhej strane ju zdržiavala láska a úcta k jej Jednorodenému. Aby sa neprevinila proti žiadnej z týchto cností, pokorne požiadala, aby mohla zostať. Povedala, že by si priala zúčastniť sa tohto obradu, pretože ho má vo veľkej úcte, a že bude mať dostatok odvahy držať Dieťa v náručí, pretože ho nechce v takejto chvíli opustiť. Všetko, čo požadovala, bolo, aby bola obriezka s ohľadom na útlosť Dieťaťa prevedená čo najšetrnejšie. Kňaz sľúbil vyhovieť jej žiadosti a dovolil, aby Dieťa mohla držať jeho Matka, čím bolo naplnené jedno tajomstvo. Tak sa stala posvätným oltárom, na ktorom sa uskutočnili pravdy predstavované starými obeťami (Heb 9,4), pričom ona sama obetovala túto ranú obeť, prinášanú jej vlastnými rukami, aby sa mohla v každom ohľade stať večnému Otcovi príjemnou.

Božia Matka potom rozvinula plienky, ktorými bol jej najsvätejší Syn zavinutý, a zo záňadria vyňala utierku, ľanovú tkaninu, ktorú tam predtým vložila, aby sa ohriala, pretože toho dňa bolo veľmi chladno. Zatiaľ čo držala Dieťa vo svojom náručí, podložila toto plátno tak, aby naň padli odrezaná čiastka i krv. Kňaz potom prikročil k vykonaniu svojej povinnosti a obrezal Dieťa, pravého Boha a človeka. Boží Syn tak súčasne s nesmiernou láskou priniesol večnému Otcovi tri obete takej veľkej ceny, že by každá z nich stačila k vykúpeniu tisícov svetov. Prvou obeťou bolo, že i keď bol nevinný a Syn pravého Boha, vzal na seba stav hriešnika (Flp 2,7) a podrobil sa obradu zavedenému ako liek na prvotný hriech a Zákonu, ktorým nebol viazaný (2 Kor 5,21). Druhou obeťou bola jeho ochota znášať bolesti obriezky, ktoré cítil ako pravý a dokonalý človek. Treťou obeťou bola najvrúcnejšia láska, s ktorou začal za ľudské pokolenie prelievať svoju krv, pričom ďakoval večnému Otcovi za to, že mu dal ľudskú prirodzenosť schopnú utrpenia pre rozmnoženie jeho cti a slávy.

Túto zbožnú obeť Ježiša, nášho Spasiteľa, večný Otec prijal a (naším spôsobom vyjadrovania) začal prehlasovať, že bol uspokojený a  že boli splatené dlhy ľudstva. Vtelené Slovo obetovalo toto prvé ovocie svojej krvi ako prísľub toho, že ju preleje všetku, aby zavŕšilo vykúpenie a splatilo dlh Adamových synov. Všetky tieto vnútorné úkony a hnutia Jednorodeného jeho najsvätejšia Matka vnímala a svojou nebeskou múdrosťou prenikala tajomstvami svätých úkonov, pričom konala ako jeho Matka a v zhode so svojím Synom a Pánom vo všetkom, čo robil a čím trpel. Božie Dieťa, verné svojej ľudskej prirodzenosti, plakalo rovnako ako iné deti. Aj keď bola bolesť spôsobená zranením veľmi krutá, a to ako v dôsledku citlivosti jeho tela, tak aj kvôli hrubosti noža, ktorý bol zhotovený z  pazúrika, jeho slzy nevyvolávala ani tak prirodzená bolesť, ako skôr nadprirodzený smútok, ktorý v ňom vyvolávala znalosť tvrdosti sŕdc smrteľníkov. Tá bola hrubšia a nepoddajnejšia než pazúrik, pretože vzdorovala jeho najsladšej láske a božskému ohňu, ktorý prišiel zapáliť vo svete a vo verných srdciach (Lk 12,49). Aj citlivá a milujúca Matka plakala ako úprimná ovečka, ktorá pozdvihla svoj hlas v súzvuku s nevinným Baránkom. Dieťa sa vo vzájomnej láske a súcite túlilo k svojej Matke, zatiaľ čo ho ona láskavo hladila pri svojich panenských prsiach a zachytávala posvätný ostatok a stekajúcu krv do plátna. Potom to zverila svätému Jozefovi, aby mohla ošetriť Dieťa a znovu ho zavinúť do plienok. Kňaz bol trochu prekvapený slzami Matky. Neznalý tajomstva sa však domnieval, že krása Dieťaťa, ktorému dala život, spôsobila v nej takú hlbokú, láskyplnú bolesť.

Kráľovná neba bola pri všetkých týchto udalostiach taká múdra, obozretná a veľkomyseľná, že to vzbudzovalo obdiv anjelských zborov a najvyššie potešenie jej Stvoriteľa. Nechala zažiariť Božiu múdrosť, ktorá ju napĺňala, takým dokonalým vykonávaním každého skutku, že sa zdalo, akoby mala vykonať len ten jediný. Vo svojej túžbe držať Dieťa vo svojom náručí počas obriezky bola neústupná, nesmierne starostlivá pri zachovávaní ostatkov, nadmieru súcitná s jeho bolesťou a slzami, sama cítiaca jeho bolesť, neobyčajne milujúca v láskaní, preveľmi usilovná v  zaisťovaní jeho pohodlia, horlivá v  napodobňovaní jeho skutkov, vždy pozorná, aby s ním zaobchádzala s najvyššou úctou bez toho, aby pri tom zabúdala činiť úkony cností alebo aby jedna dokonalosť prekážala druhej. Obdivuhodný pohľad na pätnásťročné Dievča, poskytujúce i anjelom akési poučenie a dôvody k obdivu. Kňaz sa medzitým spýtal rodičov, aké meno si pri obriezke prajú dať Dieťaťu. Veľká Pani, vždy dbajúca o úctu k svojmu snúbencovi, požiadala svätého Jozefa, aby oznámil meno. Svätý Jozef sa však k nej obrátil a s podobnou úctou jej dal najavo, že pokladá za vhodné, aby toto nežné meno vyšlo najprv z jej úst. Preto obaja, Mária a Jozef, vplyvom božského pôsobenia v rovnakú chvíľu povedali: „JEŽIŠ je jeho meno.“ Kňaz odpovedal: „Rodičia sa jednohlasne zhodujú a veľké je to meno, ktoré Dieťaťu dali.“ Potom zapísal meno do tabuľky či zoznamu ostatných detí. Keď ho kňaz zapisoval, cítil úžasné vnútorné pohnutie, takže prelial mnoho sĺz. Čudoval sa tomu, čo cítil, a nebol schopný vysvetliť prečo. Povedal: „Som si istý, že toto dieťa bude veľkým prorokom Pána. Starostlivo ho vychovávajte a povedzte mi, ako by som mohol pomôcť uspokojiť vaše potreby.“ Najsvätejšia Mária a Jozef odpovedali kňazovi s pokornou vďačnosťou a rozlúčili sa s ním po tom, čo mu darovali niekoľko sviec a iné veci.

Keď zostali s  Dieťaťom sami, najsvätejšia Mária a  svätý Jozef znovu slávili tajomstvo obriezky, ospevovali ľúbeznými chválospevmi so slzami radosti sväté meno JEŽIŠ, ktorého plnšie poznanie (rovnako ako i iných tajomstiev, o ktorých som sa zmienila) je vyhradené ako ďalšie mimoriadne potešenie pre svätých v nebi. Nesmierne múdra Matka priložila na ranu spôsobenú nožom liek, ktorý sa v takýchto prípadoch zvyčajne u ostatných detí používal. V dobe, keď pretrvávali bolesti a  rana sa hojila, nechcela sa Mária ani na okamih vzdialiť od Dieťaťa a  vo dne v  noci ho pestovala vo svojom náručí. Nežná láska nebeskej Matky prevyšovala všetko ľudské chápanie. Už jej prirodzená láska bola väčšia, než akej sú schopné iné matky, a jej nadprirodzená láska prevyšovala lásku všetkých anjelov a svätých dohromady. Jej úctu a uctievanie nie je možné porovnávať s úctou a uctievaním žiadnej inej stvorenej bytosti. To bolo pre vtelené Slovo potešením (Prís 8,31), po ktorom túžilo a ktoré očakávalo medzi ľudskými deťmi, a to bola odmena, ktorú jeho milujúce srdce čerpalo z veľkej svätosti panenskej Matky za zármutok, ktorý mu spôsobovali ľudia svojím správaním. Aj keď v nej jedinej nachádzal viac potešenia než u všetkých ostatných tvorov a aj keď v nej našla jeho láska plné uspokojenie, pokorná Kráľovná sa snažila zmierniť jeho telesné bolesti všetkými prostriedkami, ktoré mohla zaobstarať. Preto prosila svätých anjelov, aby jej pomáhali a vyludzovali ľúbezné melódie pre ich vteleného Boha a jej trpiace Dieťa. Vyslanci Najvyššieho poslúchli svoju Kráľovnú a Paniu a počuteľným hlasom opakovali chválospevy, ktoré so svojím snúbencom zložila ku cti nového, sladkého mena JEŽIŠ.

Touto hudbou, takou ľúbeznou, že sa v porovnaní s ňou každá ľudská hudba zdá disharmóniou, nebeská Pani obveseľovala svojho najsvätejšieho Syna, pričom oveľa sladšou hudbou boli pre neho jej hrdinské cnosti, ktoré v jej duši vytvárali „zbory ako zomknuté šíky“, ako hovorí Pán a Ženích v Šalamúnovej Piesni. Ľudské srdcia sú tvrdé a ťažkopádne v rozpoznaní a vďačnom uznávaní takých úctyhodných tajomstiev, ustanovených pre ich večnú spásu nesmiernou láskou ich Stvoriteľa a Vykupiteľa. Ó, najsladšie Dobro mojej duše a môjho života! Ako zle ti splácame úžasné vynálezy tvojej večnej lásky! Ó, nezmerateľná Láska, ktorú neuhasia ani burácajúce vody našej hrubej, nevernej nevďačnosti! Vskutku podstatná Štedrosť a Svätosť nemohla vo svojej blahosklonnosti z lásky k nám zájsť ďalej ani dokázať úžasnú lásku k nám inak než prijatím podoby hriešnika (Flp 2,7) a zaťažením svojej nevinnosti trestom za hriech, ktorý by sa k nemu inak nikdy nemohol priblížiť. Pokiaľ ľudia pohŕdajú takýmto príkladom a  zabúdajú na takéto dobrodenia, ako môžu hovoriť, že používajú svoj rozum? Ako sa môžu domnievať a chváliť sa tým, že sú múdri, prezieraví alebo súdni? Nevďačný človeče, bolo by múdre, keby si sa rmútil a plakal nad svojou notorickou tuposťou a temnotou mysle, ktorá je taká veľká, že ňou nepohnú ani také veľké diela tvojho Boha, pretože ani Božia láska nemôže rozohriať ľad tvojho srdca.

Tento úryvok nájdete v knihe Mystické mesto Božie II – Vtelenie, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.