„Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem. Bože, aké vzácne sú pre mňa tvoje myšlienky a ich počet aký je obrovský“ (Ž 139,14. 17). Zmysel a cieľ našej existencie pramení z Boha, pretože on nás stvoril s istým zámerom. Keď Boh nie je stredom nášho života, keď viera v Boha je len jednou zo špíc na kolese, narážame na ďalšiu dilemu, ktorá trápi súčasníkov. Zisťujeme, že v hľadaní pravého zmyslu sme odkázaní sami na seba. Ak nedávame Bohu centrálne postavenie a nevytvárame si s ním vzťah, strácame kontakt so zmyslom svojho života a s prostriedkami, ktoré nám pomáhajú žiť naplno. Napokon sa zasekávame pri napĺňaní obrovskej úlohy: vytvárame si vlastný zmysel života, prispôsobujeme si ho na základe svojich chúťok a plánov.
Na prvý pohľad to znie lákavo, ba možno priam vzrušujúco. Žiaľ, prísľub takejto slobody nás vždy nakoniec sklame. Pri prezeraní oddelenia s motivačnou literatúrou v kníhkupectve zistíme, že jestvuje nespočetne veľa zmyslov života. Každý ponúka inú myšlienku alebo súbor nápadov, tém. Keď sa rozhodneme vytvoriť si vlastný zmysel života, buď sa necháme strhnúť rozmarmi sekulárnej spoločnosti, alebo napokon skončíme bez akéhokoľvek cieľa a smutní. Žiadne alternatívne chápanie zmyslu – ak vylučuje autentické a úplné spoločenstvo s Bohom – nás nikdy skutočne neuspokojí; žiadna z jestvujúcich možností, ktoré vytvorili rôzne generácie neveriacich a poloveriacich ľudí a ktoré neberú do úvahy plán a úmysel Autora a Pôvodcu všetkého stvorenia.
Zámer a zmysel nášho života už existuje. Ako nám Boh hovorí v Knihe proroka Jeremiáša: „Skôr než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa“ (Jer 1,5). Keď nemáme kontakt s Bohom, ktorý prináša viera, prichádzame aj o styk s týmto zámerom. Začína sa nám zatemnievať a strácať v šedej hmle duchovnej, nie však náboženskej doby. Potom sme odkázaní sami na seba a čoraz viac zisťujeme, že nemôžeme opravdivo uspokojiť svoje najhlbšie túžby. Nedokážeme sa naplniť, pretože my nie sme tvorcovia seba samých. Naše prosté chápanie zmyslu života je bez správneho vzťahu s Bohom vždy neúplné. Poznáme príbeh svätého Augustína, ktorý hľadal naplnenie vo svete – v získavaní majetku, v ľuďoch, vo svetských poctách i v rozkoši, teda všade, len nie vo viere. Keď si však uvedomil svoje chyby, vyriekol azda tú najdôležitejšiu kresťanskú myšlienku: „Stvoril si nás pre seba, Bože, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.“
Neustále si uchovávame predstavu, že na objavenie a naplnenie zmyslu svojho života sa musíme „oslobodiť“ od Boha a byť od neho nezávislí. Závislosť od Boha nám často pripadá ako synonymum bezmocnosti. No opäť nám prichádza na pomoc svätý Pavol: „Preto mám záľubu v slabostiach, v potupe, v núdzi, v prenasledovaní a v úzkostiach pre Krista; lebo keď som slabý, vtedy som silný“ (2 Kor 12,10). No naša závislosť od Boha v skutočnosti znamená, že máme jedno veľké šťastie: nie sme totiž zodpovední za nájdenie definície šťastia ani za vytvorenie prostriedkov na jeho objavenie. Byť závislý od Boha znamená pozvať ho, aby on bol silný v nás, viedol nás a ukázal nám smer. Boh vo svojej prozreteľnosti nám už pripravil cestu. Jej nájdenie z našej strany spočíva v úkone závislosti od Boha, v rámci ktorého mu dovolíme viesť nás na tejto ceste. Musíme mu jednoducho dovoliť prejaviť na nás svoju dobrotu, ktorá nás bude stále privádzať naspäť k nemu – prameňu a cieľu. Aké jednoduché!
A predsa sa pritom tak ľahko strácame! Blúdime, hneď ako si začneme namýšľať, že to my sme skutočne dôležití, že si zaslúžime čosi viac. Schádzame z cesty pri presvedčení, že sme dosť sebestační na to, aby sme si vytvorili a poznávali svoje vlastné pravdy, namiesto toho, aby sme sa podriadili tým, ktoré zjavil Boh. V našej duši sa ozýva hlas doby: „Ak sa mi to páči alebo mám z toho dobrý pocit, tak to musí byť dobré; navyše si to aj zaslúžim.“ a „Ak mám z toho dosť dobrý pocit, tak to musí byť pravda.“ Pouvažujme nad tým, či nepoznáme niekoho, kto žije podľa podobných mantier. Opísaný spôsob života nevedie k radosti, pretože pri ňom človek vylučuje poznanie Toho, ktorý jediný vie všetko. Môžeme to vidieť v niektorých častiach našich dejín alebo keď sledujeme niekoho, kto sa práve snaží vytvoriť si svoju pravdu a zadefinovať si vlastný zmysel života. Jednoducho povedané, život, v ktorom Boh nemá miesto alebo ktorý Boh nemôže slobodne viesť, prináša skazené ovocie frustrácie, hnevu, zatrpknutosti, žiarlivosti a zlomyseľnosti. To nemôže byť správna cesta, pretože Ježiš učil, že „nie je dobrý strom, ktorý rodí zlé ovocie, ako nie je zlý strom, ktorý rodí dobré ovocie“, ale „každý strom možno poznať po ovocí“ (Lk 6,43 – 44).
Tento úryvok pochádza z knihy Skroť svoje nepokojné srdce, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.
