Vo fotografickom ateliéri, do ktorého občas nahliadnem a v ktorom sledujem prácu fotografov počas ich profesionálnych reklamných sedení, sú miestnosti navrhnuté tak, aby pozadie a systémy závesov poskytovali čo najväčšie možnosti usporiadania priestoru. Zelené steny, čiže zelené pozadie, umožňuje umiestniť ľudí alebo objekty do akejkoľvek scenérie. Človek pózuje vo Vroclave a do albumu sa dostane fotografia, na ktorej stojí na vrchole hory. Statívy, dáždniky, zmesi, panely, štúdiové lampy, blesky a pre súvislé svetlo modelujúce baldachýny, napokon samotné fotoaparáty a objektívy, ktoré majstri používajú intuitívne, s veľkou znalosťou a zručnosťou. Myslím si, že Józef Ulma, ktorý sa sám trpezlivo učil fotografovať z kníh a brožúr, ktoré boli v tom čase k dispozícii, by bol nadšený, keby mohol na takomto mieste pracovať alebo vyskúšať niektorý z fotoaparátov, ktoré používajú novinári.
V mnohých zásuvkách markowských skríň celé roky ležali čiernobiele fotografie, ale Markowčania im zrejme neprikladali veľký význam. Mnohí nevedeli, koho predstavujú, nehovoriac o tom, kto je ich autorom. Až po roku 2003, keď sa začal proces blahorečenia Ulmovcov a Mateusz Szpytma začal rekonštruovať a dokumentovať príbeh ich života a smrti, Józefove fotografie nadobudli úplne iný význam a hodnotu. Z tých, ktoré sa zachovali, nie všetky uzreli svetlo sveta. Mnohé z nich ešte neboli zverejnené. Niektoré čakajú na lepší čas alebo na rozhodnutie tých, ktorí ich majú v opatere. Tak či onak, faktom je, že fotografie Józefa Ulmu sú fenoménom tej doby a v súčasnosti sú pokladom. Ten človek ich urobil tisíce. Vieme o približne osemsto zachovaných fotografiách. Robil ich rád. Vedel to. Neustále sa učil.
Zaznamenával si nastavenia fotoaparátu, čas expozície, použité činidlá. Bol samouk, ale dnes, keď sa pozeráme na jeho fotografie, vidíme zábery talentovaného umelca.
Aby som pochopila Józefovu vášeň, pozriem sa do Príručky fotografovania pre amatérov a profesionálov Władysława Niemczyńského, ktorá sa zachovala v jeho zbierke. Kniha vyšla v roku 1928, je hrubá a má tristopäťdesiat strán. Vo ôsmich kapitolách autor komplexne rozoberá najdôležitejšie otázky pre tých, ktorí túžia poznať umenie fotografovania. Píše o objektívoch vrátane základov optiky, o prístrojoch a pomocných nástrojoch a o želatínovo-brómstrieborných platniach. Sú tam informácie o označení času expozície pomocou expozičnej tabuľky. V príručke je kapitola o fotografiách krajinných, portrétových, momentkách, stereoskopických a vytvorených pri umelom svetle. Ďalšia časť knihy je venovaná procesu negatívov. Niemczynski tu rozoberá všetko, čo súvisí so zriadením tmavej komory, vyvolávacimi nástrojmi a procesom vyvolávania a ustaľovania vrátane korekcie negatívov retušovaním, zosilňovaním alebo zoslabovaním. V knihe sú samostatné kapitoly o druhoch fotografického papiera a diapozitívoch, zväčšeninách a fotografických chemikáliách. Je pôsobivé, aké bohaté vedomosti z rôznych oblastí získal Józef Ulma, aby urobil dobré, ostré, správne usporiadané a následne vyvolané a ustálené fotografie. My, ktorí dnes robíme tisíce fotografií mobilnými telefónmi, často nemáme ani predstavu, koľko zručností si kedysi vyžadovalo vytvorenie jednej výraznej, osvetlenej a dobre skomponovanej fotografie. A v Józefovej zbierke je ich viac ako osemsto.
V reportážnej fotografii, ktorú sama robím, je dôležitá najmä schopnosť vytvoriť záber a reflex. Udalosti sa odohrávajú vo vlastnom rytme, niekedy sa toho deje veľa, fotoreportér musí byť v strehu, záber sa nemôže opakovať. Potrebné sú technické zručnosti. Musíte poznať svoj fotoaparát a jeho možnosti a intuitívne meniť nastavenia. Ak niekto chytí fotografický bacil, ťažko sa zastaví. Zachytávanie emócií a pocitov, zaznamenávanie dôležitých udalostí – rodinných alebo verejných – vám umožňuje zúčastniť sa na tom, aby to, čo v živote považujeme za dôležité, neupadlo do zabudnutia. A fotenie portrétov? To je dobrodružstvo. Zachytávanie zamyslení, úsmevov, línií nosa, šibalských pohľadov a povahových čŕt, ktoré sú oku neviditeľné – to je skutočné umenie rozprávania o ľuďoch. Je oveľa ťažšie než samotné nastavenie svetla a ostrosti. Dnes, keď sa mnohé parametre nastavujú automaticky a objektívy v telefónoch presahujú možnosti obrovských fotoaparátov našich starých rodičov, sa fotografia zdá byť umením dostupným pre každého. A je dobré, že to tak je. Zachovajme si dôležité chvíle, zvečnime sa − manželky manželov a manželia manželky, nielen rodičia deti. Fotografujme starších ľudí, možno odchádzajúcich, aby potom, keď už tu nebudú, sme sa mohli znovu pozrieť do ich očí zaznamenaných na papieri. Zachytávajme okamihy vo fotografii – tak ako to robil Józef Ulma.
Józef prišiel na svet 2. marca 1900 v Markowej ako syn Marcina a Franciszky rodenej Kluzovej. Marcin Ulma sa narodil 6. novembra 1869 a zomrel 30. januára 1943. Franciszka Ulmová sa narodila 5. januára 1877 a zomrela 15. februára 1949 − prežila tragédiu vraždy svojho syna a celej jeho rodiny.
Józef bol najstarším z detí Ulmovcov, po ňom prišla na svet sestra Maria a dvaja bratia: Władysław a Antoni. Pokrstil ho Antoni Dziurzyński 5. marca 1900 vo farskom kostole. Birmovaný bol 24. júna 1910. Jeho rodičia boli roľníci, mali neveľké, trojhektárové hospodárstvo. Drevený dom hneď vedľa cesty, v ktorom sa Józef narodil, stojí v Markowej dodnes. Keď ma Jan Szpytma vezme na stretnutie s Antonim Kluzom, Wiktoriiným synovcom, míňame i storočný dom Ulmovcov.
Keď mal Józef sedem rokov, začal chodiť do štvortriednej základnej školy, ktorú ukončil v roku 1911. Zachovalo sa jeho vysvedčenie z 30. júna 1910, teda vydané po ukončení tretieho ročníka. A hoci na vysvedčení nemá samé jednotky, chlapec od začiatku vynikal. Bol bystrý a zaujímal ho svet, stále niečo robil a bol neustále v pohybe. Mal ambiciózne plány do budúcnosti. Vo veku sedemnásť rokov sa stal členom Omšového spolku diecézy Przemyśl a pomerne skoro sa zapojil do činnosti Združenia katolíckej mládeže. V roku 1921 bol povolaný do armády a v rokoch 1921 až 1922 slúžil okrem iného v Grodne. Tam sa spoznal s Ukrajincom Zacharom Gryniukom z dediny Berezce, s ktorým si po odchode zo služby dlhé roky písal. Zachovali sa listy, ktoré dokazujú, že medzi týmito mužmi vzniklo priateľské puto. V liste z 1. apríla 1931 Zachar pozýva Józefa na veľkonočné sviatky k sebe do Volyne a žiada ho, aby si vzal fotoaparát a odfotil nielen jeho rodinu a hospodárstvo, ale aj druhých, pričom si môže aj niečo zarobiť. Píše aj o cenách pôdy na Volyni, ktorá je lacná a môže byť výhodnou kúpou. Ktovie, či vtedy Józef neprišiel s odvážnym nápadom kúpiť pozemok neďaleko Sokala, ktorý uskutoční až po svadbe s Wiktoriou. Nebudeme však predbiehať.
V Markowej bol Józef aktívny v Zväze dedinskej mládeže Poľskej republiky Wici − bol knihovníkom a fotografom a zároveň predsedom okresnej sekcie roľníckeho vzdelávania v Przeworsku. „Vzhľadom na jeho angažovanosť vo zväze sa zhoršil jeho vzťah s farárom, otcom Władysławom Tryczyńským. To však nijako neovplyvnilo Józefov postoj k Cirkvi,“ píše Mateusz Szpytma. Otec Tryczynski nastúpil na faru 14. februára 1901 a zapísal sa do histórie ako organizátor a sociálny aktivista. Presvedčil farníkov, aby postavili nový kostol – dovtedy bol chrám v Markowej drevený −, a v roku 1903 vytvoril vo farnosti Bratstvo Najsvätejšej sviatosti. Bol to on, kto inicioval vznik dychovky a hasičského zboru.
Sledoval poľnohospodárske novinky a túžil naučiť sa nové kultivačné metódy. Hovorí sa, že mal rád kone a staral sa o svoje polia, ktoré patrili fare. Farár Tryczynski zomrel 13. decembra 1935, pol roka po svadbe Ulmovcov.
Tento úryvok pochádza z knihy Ulmovci, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.
