Umývačka riadu v kuchyni veselo hučí a umýva riad po sobotňajšom obede. Teším sa z jej pomoci. Môžem sa smelo pustiť do pečenia koláča a taniere sa umývajú samy. Spotrebiče naozaj uľahčujú život, najmä v kuchyni a práčovni. Povinnosti, vyplývajúce zo starostlivosti o domácnosť a moju päťčlennú rodinu, nedávajú o sebe až tak vedieť a ja môžem ušetriť čas. No ako si ho mohla ušetriť mama Wiktoria? Žiadna umývačka riadu, žiadna práčka, moderná rúra s režimom pečenia na pare a pohodlná kuchynská linka s keramickou doskou.
Mám rada tú sériu fotografi í, na ktorých Józef zachytil svoju pracovitú a statočnú manželku. Wiktoria v kuchyni, nad dresom, pri tom istom stole, na ktorom sklonená nad zošitmi učila Stasiu písať. Stojí v bielej zástere. Po ľavej strane drevený mlynček, sito na múku, vpravo drevená lyžica alebo strúhadlo. Obe ruky ponorené do cesta. S vyhrnutými rukávmi hnetie cesto na nejakú pochúťku pre svoju veľkú rodinu. Možno pripravuje pirohy alebo halušky z nastrúhaných zemiakov, múky a soli. Alebo miesi cesto na chlieb.
„V Markowej bolo zvykom obedovať ráno. Obed zvyčajne pozostával z kaše na mlieku, kapusty, polievky. Na poludnie zvané ‚jużynaʻ sa podávala kapusta, občas sladké mlieko, cmar, zemiaky, maslo, chlieb a syr. Na večeru mali zemiakovú polievku, zemiaky, chlieb, mlieko. Mäso sa jedlo zriedka, zvyčajne v nedeľu. Len bohatí farmári zabíjali ošípanú pre vlastnú potrebu,“ čítam rozprávanie Marie Kwolekovej v knihe pod názvom Z dziejów wsi Markowa (Z udalostí dediny Markowa). Ktovie? Možno to boli jedlá, ktoré podávala svojim blízkym aj Wiktoria Ulmová.
Na ďalšej fotografi i z tejto série Wiktoria umýva riad. V jej kuchyni nehučí umývačka riadu, ktorá ma zbavuje tejto cyklickej práce, vyžadujúcej si neustále opakovanie. Hrnce, nádoby a niekoľko menších kúskov riadu už čaká, až ich šikovné ruky ženy utrú mokrou handričkou. Celá činnosť prebieha v mise. Svetlá, smaltovaná, stojí na vedľajšej stoličke; na druhej stoličke je miesto na odkladanie už umytého riadu. Za Wiktoriiným chrbtom stojí pec − srdce domácnosti − a nad jej hlavou polička na kuchynské náčinie. Pod sitom na múku sa belie smaltované cedidlo. Józef tiež zvečnil svoju manželku, ako vešia bielizeň. Fotografoval z diaľky; nad šnúrou s rozvešaným oblečením a posteľnou bielizňou vidieť mladé ovocné stromy a ďalej v peknom rade do dvojíc zviazané snopy. Muselo to byť po žatve, bielizeň sa sušila na letnom slnku; vedľa Wiktorie vidno tri deti so svetlými vlasmi. Najstaršia, Stasia, vyťahuje z nádoby ďalšie z opratých kúskov oblečenia a vešia ich na šnúru. Je to pravdepodobne na konci práce, pretože všetky sušiace plochy sú obsadené. Manželka sa usmeje na manžela, ktorý na ňu zamieri fotoaparátom. Možno práve tým, ktorý sám skonštruoval. To nevieme. Zábery zo života pracovitej manželky a mamy veľkej rodiny nám umožňujú obnoviť rytmus každodenného života Wiktorie po 7. júli 1935, teda po svadbe s Józefom. A ako žila predtým?
Dom, v ktorom Ulmovci bývali, nebol rodným domom ani jedného z nich. Józef ho postavil v 30. rokoch 20. storočia. Predtým obaja žili na tej istej ulici. Keď idete z Łańcuta cestou číslo 881, na križovatke musíte odbočiť doľava. Najprv miniete Józefov rodný dom a o kúsok ďalej rodný dom Wiktorie. Ten stojí v pozadí. Z ulice ho zakrýva ďalší, veľmi dôležitý dom v histórii rodiny Ulmovcov i Markowej. Práve tu v roku 1935 vzniklo prvé zdravotné stredisko v Poľsku a od roku 1936 tu malo svoje sídlo. Pripomína to pamätná tabuľa na stene domu, ktorú v roku 2003 financovalo Spoločenstvo priateľov Markowej. Na turistickej mape obce je táto adresa vyznačená bielym krížom v červenom štvorci. Je ťažko prehliadnuteľná. Oba domy tu dodnes stoja. Ten, v ktorom sa narodila Wiktoria, sa mi podarilo navštíviť. Zaviedol ma tam môj sprievodca, pán Jan Szpytma. Franciszek Niemczak, synovec Wiktorie a syn Józefa Niemczaka, mi ukázal pec na chlieb, v ktorom celá rodina dlhé roky piekla chlieb. Dnes je pec prestavaná, prispôsobená súčasným riešeniam, ale pre celú rodinu je stále symbolom sýtosti a dobroty. Chlieb pečený v tejto peci jedla Wiktoria od útleho veku.
Wiktoria bola dcérou Jana Niemczaka a Franciszky, rodenej Homovej. Jej otec sa narodil 20. decembra 1872 a zomrel 1. decembra 1934, keď mala Wiktoria 22 rokov. Jeho rodičia a starí rodičia Wiktorie z otcovej strany boli Zofi a (rodená Szylarová) a Walenty Niemczak. Mama sa narodila 2. decembra 1876 a zomrela 13. septembra 1918, keď Wiktoria nemala ani sedem rokov, sotva tri mesiace pred jej narodeninami. Budúca pani Ulmová sa narodila 10. decembra 1912 ako siedme, najmladšie dieťa. O päť dní neskôr ju zaniesli do Kostola svätej Doroty v Markowej, takže bola pokrstená 15. decembra 1912. Sviatosť birmovania prijala 18. júna 1927. Keď sa vydávala, bola už sirota. Otec Jan zomrel pol roka pred jej svadbou. Józef však svojho svokra určite poznal, boli takmer susedia, bývali len pár domov od seba.
Nemáme veľa informácií o tom, čo robila Wiktoria pred svadbou. Zo zachovaných školských vysvedčení vieme, že školskú dochádzku začala v roku 1919, teda vo veku sedem rokov. Navštevovala sedemtriednu základnú školu v Markowej, vo ľvovskom vojvodstve. V triednej knihe mala číslo 39. Dobre sa učila, z uzatvorených známok na konci školského roka 1925/26 vidíme, že v náboženstve bola hodnotená známkou veľmi dobrý a rovnakú známku mala aj zo správania. Wiktoriina usilovnosť sa hodnotila jednotkou, poľština a nemčina dvojkou a ukrajinčinu – na vysvedčení sa uvádza ruština – sa neučila. Dvojky mala aj z matematiky a geometrie, z prírodných vied, zemepisu, dejepisu, kreslenia, spevu a gymnastiky. Pani Ciećkiewiczowa, triedna učiteľka, podpísaná na vysvedčení, poznamenala, že Wiktoria pravdepodobne nikdy v škole nechýbala. Jej úlohy z písania hodnotila ako veľmi dôkladné.
Ešte pred svadbou sa Wiktoria venovala predstaveniam dedinského divadla. Zachovala sa fotografi a divadelnej skupiny, ktorá pózuje v prestrojení pred Ľudovým domom. Wiktoria s vážnou tvárou stojí v tmavom kabáte a s čiapkou na hlave. Antoni Olbrycht, zosnulý obyvateľ Markowej, si na ňu spomínal v roli Božej Matky pri jasličkách.21 V jednom z vydaní Poľského denníka z 21. júna 2000 som narazila na informáciu, že organizátor a prvý riaditeľ divadla v Markowej bol Mieczysław Fleszar, rovesník Józefa Ulmu, v tom čase v dedine známy ako aktivista.
„Bol výnimočnou osobnosťou aj pre Markowú, ktorá sa nikdy nemohla sťažovať na nedostatok vzdelaných a talentovaných ľudí, od útleho veku vychovávaných v akejsi škole sociálneho aktivizmu. Je dobré, že Spoločenstvo priateľov Markowej oslávilo dvadsiate výročie vydaním zbierky diel, ktoré pripomínajú túto osobnosť a jej úspechy. Mieczysław Fleszar, v celej dedine známy ako Mietek, žil veľmi aktívne. V Markowej založil divadlo, pracoval na vytvorení prvého vidieckeho zdravotného strediska v Poľsku, podieľal sa na založení potravinárskeho družstva Markowianka. Ako duša markowského divadla sa pričinil o inscenovanie mnohých hier vrátane hier ako Karpatskí horali, Pomsta, Dámy a husári, Lakomec, Hrubé ryby, Kościuszko v Raclaviciach, Kordián a chamtivec,“ čítam v tlačovej správe. Treba priznať, že scénický repertoár tvorcu markowskej scény bol ambiciózny; musel mať niekoho, koho by obsadil do rolí hrdinov, keďže odvážne siahol po takýchto tituloch. Musel tiež vedieť, že markowské publikum bude mať o tieto adaptácie záujem.
Zo zistení historikov vieme, že Wiktoria sa zapájala do života farnosti, bola členkou Katolíckeho združenia mládeže a Bratstva Najsvätejšej Sviatosti, ktorú v Markowej v roku 1903 založil Władysław Tyczyński. Vyrastala v početnej, hlboko veriacej rodine. Bola vnímavá voči potrebám druhých. Mala skôr tichú povahu, bola málovravná, skutočná introvertka, hoci po bližšom spoznaní bola otvorená, srdečná a pohostinná. Napriek určitému životu v ústraní musela mať odvahu postaviť sa tvárou v tvár väčším skupinám ľudí, pretože − ako uvádza Dr. Mateusz Szpytma, citujúc článok z časopisu Wici − v auguste 1931 bola delegovaná privítať v Markowej Wincenta Witosa. Bola to veľká udalosť. Markowa dovtedy nevidela také davy v uliciach. Počas dožinkových slávností a slávnostného otvorenia Ľudového domu na námestí bolo asi desaťtisíc ľudí. Hrali spojené orchestre z Markowej a Gaci. Začali hymnou: „Jeszcze Polska nie zginęła…“ (Ešte Poľsko nezahynulo…) Potom prehovoril Szpytma, ľudový aktivista, a napokon očakávaný Wincenty Witos. „Štyri žatevníčky na čele s vedúcou Wiktoriou Niemczakovou prinášajú na pleciach dožinkový veniec, obrovský veniec, krásne upletený z klasov popretkávaných kvetmi,“ hovorí reportér časopisu. V tom čase mala devätnásť rokov.
Tento úryvok pochádza z knihy Ulmovci, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.
