Donizetti Tavaresa sa preslávil tým, že žil v nesmiernej chudobe a obetoval sa tým, ktorí to potrebovali. Ľudovo sa mu hovorí “žehnajúci kňaz“ alebo divotvorca, pretože jeho modlitba bola mimoriadne účinná. V Brazílii sa konalo jeho blahorečenie, pričom slávnosť sa konala vo farnosti v Tambaú, kde nový blahoslavený pracoval a kde je aj pochovaný.

Mimoriadna úcta k Matke Božej

“Bol to kňaz silne ponorený do vône svojich ovečiek,” povedal kardinál Angelo Becciu počas obradu blahorečenia, ktorej v mene pápeža predsedal. “Všimol si, že otec Donizetti slúžil všetkým chudobným a núdznym bez ohľadu na farbu pleti, kultúru alebo náboženstvo. Fascinovaný sociálnym učením pápeža Lea XIII. sa stal propagátorom ľudských práv, boja za dôstojnosť každej osoby a sociálnej spravodlivosti,“ zdôraznil prefekt Kongregácie pre kauzy svätých.

Poukázal na to, že nový blahoslavený dôrazne obraňoval tých najchudobnejších, pomáhal chudobným, najmä vykorisťovaným pracovníkom a tým, ktorí boli vykorisťovaní majiteľmi veľkých podnikov, výslovne obhajoval zrušenie otroctva, čo mu spôsobilo veľa utrpenia. „V núdznych videl Ježiša a všetko jeho nadšenie pochádzalo z modlitby a adorácie Najsvätejšej sviatosti,“ zdôraznil kardinál Becciu. Pripomenul tiež veľkú mariánsku úctu otca Donizettiho a jeho zvláštnú úctu k Panne Márii z Aparecidy, ktorá cez neho uskutočňovala mnoho zázrakov.

(Dodatočný) sľub chudoby

Donizetti Tavares de Lima sa narodil 3. januára 1882 v mestečku Santa Rita de Cássia v štáte Minas Gerais vo východnej Brazílii. Jeho otec – právnik z povolania – veľmi miloval hudbu a každému zo svojich ôsmich detí dal mená veľkých skladateľov, ako sú Rossini, Bellini, Mozart, Verdi a Donizetti.

Keď mal chlapec 4 roky, celá rodina sa presťahovala do mesta Franca v metropole São Paulo a tam navštevoval školu. Rodina žila biedne a budúci blahoslavený sa jej všemožne pokúšal finančne pomôcť rôznymi aktivitami. V roku 1894 začal študovať hudbu a stal sa organistom v miestnom kostole. Po rokoch vyučoval hudbu v seminári. 

V roku 1900 začal študovať právo a o tri roky neskôr filozofiu a teológiu, čím začal s prípravou na kňazstvo. Jeho rozhodnutie výrazne ovplyvnil biskup João Batista Corrá Nery (1863-1920) – jeden z najvzdelanejších brazílskych hierarchov tej doby. Bol to on, kto vštepil do mladého Donizettiho záujem o katolícke sociálne učenie a súcit k chudobným. Seminarista prijal kňazské svätenie 12. júla 1908 a od biskupa, ktorý ho vysvätil, získal povolenie zložiť sľub chudoby. Zostal mu verný po zvyšok svojho života, ktorý strávil veľmi jednoducho.

Spal na jednoduchej nemocničnej posteli

Od začiatku svojej pastoračnej služby sa s veľkým odhodlaním angažoval v čisto kňazskej činnosti: správe sviatostí, katechizácii, evanjelizácii atď., ako aj v sociálno-materiálnych záležitostiach, pomáhal chudobným, najmä vykorisťovaným pracovníkom a tým, ktorí boli vykorisťovaní majiteľmi veľkých podnikov. Často ho obviňovali z komunizmu a dokonca sa ho pokúsil dvakrát zabiť.

Otec Tavares de Lima však nebol iba kňazom, ale aj právnikom, ktorý sa pokúsil využiť svoje vedomosti na ochranu pracujúcich ľudí. Po niekoľkých rokoch pastoračnej starostlivosti vo farnostiach v diecézach Pouso Alegre a Campinas bol 24. mája 1926 menovaný za farára vo farnosti svätého Antona v Tambaú a 12. júna toho roka tu začal i pracovať. Bolo to na sviatok patróna kostola, keď tu slúžil svoju prvú omšu.

Tak začal svoju dlhoročnú službu v tomto meste. Preslávil sa ako „žehnajúci“ kňaz, ktorý nevlastní bohatstvo, spáva na jednoduchom nemocničnom lôžku a pomáha ostatným ako zázračný divotvorca.

Vznášal sa pol metra nad zemou

Vo farnosti založil množstvo charitatívnych organizácií, organizácií ponúkajúcich pomoc a náboženských organizácií, napr. Združenie svätého Vincenta a Pavla, Združenie na ochranu materstva a detstva, Mariánske zhromaždenie, Bratstvo dcér Márie a Kruh robotníkov.

Zaviedol zvyk požehnania detí pri nástupe do školy. V meste sa mu podarilo vybudovať školu a prístrešie pre ľudí v núdzi. Keďže bol veľkým ctiteľom Panny Márie z Aparecidy, rozšíril túto úctu aj vo svojej farnosti. Súvisí to s prvým „zázrakom“, ktorý mu bol pripísaný: v roku 1927, pred sprievodom so sochou patrónky Brazílie sa strhla veľká búrka, ale obišla ich keď otec Tavares začal sprievod s jej sochou.

Preslávil sa aj svojimi požehnaniami, ktoré dal všetkým, ktorí ho o to žiadali. Podľa niektorých údajov do mesta so 7 000 obyvateľmi prišlo v tom čase viac ako 20 000 ľudí, ktorí chceli dostať jeho požehnanie. Najväčšiu slávu a popularitu mu však priniesli zázraky, ktoré vykonal, ako priznal, na príhovor pani z Aparecidy.

Mal dar bilokácie, t.j. byť súčasne na dvoch rôznych miestach, napríklad počas omše vo farskom kostole ho videli na druhom konci mesta. Ako aj levitáciu alebo vznášanie sa vo vzduchu. Takýto prípad sa udial, keď slávil omšu vo Svätom týždni v roku 1958. Vtedy hovoril o Kristovi, ktorý po zmŕtvychvstaní vystúpil do neba, a sám – bez toho, aby si to uvedomil, sa vznášal pol metra nad zemou.

Uzdravenia

Z mnohých zázrakov, ktoré vykonal, sa väčšina týkala uzdravenia ľudí, ktorí neboli schopní chodiť, ale napríklad aj duševných chorôb. Jeho sláva v tomto ohľade bola taká veľká, že k nemu prichádzali ľudia z celej Brazílie a dokonca aj zo zahraničia. Až v rokoch 1954-55 ich bolo takmer 3 milióny. A v archíve Domu zázrakov v tom čase zaznamenali asi 700 zázračných uzdravení potvrdených miestnymi lekármi a notármi. Celkovo bolo nájdených viac ako 1800 takýchto prípadov.

16. júna 1961 zomiera v dôsledku srdcových a diabetických komplikácií, kvôli ktorým už bol hospitalizovaný. Jeho pozostatky boli uložené vo farskom kostole, ktorého bol pastierom 35 rokov. Bol exhumovaný v máji 2009 po tom, čo jeho proces blahorečenia začal v decembri 1999, ale po niekoľkých dňoch ho vrátili na pôvodné miesto. 6. apríla tohto roku pápež František podpísal dekrét o uznaní zázraku pripisovaný príhovoru brazílskeho kňaza, ktorý otvoril cestu k jeho blahorečeniu.

Tip na knihu: Po cestách mystikov k Božej láske, 21 spôsobov adorácie, 100 modlitieb k adorácii. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.