Alžbeta Canoro Mora sa narodila 21. novembra 1774 v Ríme ako dcéra bohatého statkára Tomáša Canoriho a jeho manželky rodenej Primol. Bola vychovaná v kláštore augustiniánok v Cascii, kde však bola len 2 roky, a preto jej vedomosti boli iba čiastočné. Vtedy, vo veku 12 rokov, urobila Alžbeta sľub čistoty a zatúžila po rehoľnom stave. Zbožnosť a skromnosť umocňovali jej telesnú krásu.
Keď sa vrátila domov, bola uvedená do svetského diania. “Stala som sa korisťou ľudských márností, ale moja duša zostala nedotknutá hriechom,” napísala vo svojich zápiskoch. Rodičia, ktorých bohatstvo sa stenčilo niekoľkonásobným nešťastím, a preto ju chceli výhodne vydať. Alžbeta, zabudnúc na svoj sľub, ktorý urobila v detstve, sa vydala za mladého advokáta Krištofa Moru. Manželstvo však nebolo šťastné. Krištof, keď spoznal, že je čistých mravov a detinsky prostá, ju sprvu zahŕňal nežnými prejavmi svojej náklonnosti. K láske sa však pridružila žiarlivosť, takže jej netrpel ani kontakt s jej rodičmi. Vodieval ju do divadla a na koncerty a navštevovali rôzne radovánky. Alžbeta ho sprevádzala, pretože si to tak prial. Strojili sa vkusne a ako neskôr oznámila, “s istou márnivosťou”. Všetko na nej ukazovalo spoločenský takt, ušľachtilú dušu a vznešenú myseľ. Manžel sám neskôr dosvedčil, že mu nikdy nedala ani najmenšiu príčinu k žiarlivosti.
Krištof sa však náhle zmenil; doma sa nudil a vyhováral sa, že musí v určitých hodinách odísť z domova. Alžbeta sa všemožne snažila získať si jeho bývalú náklonnosť, ale márne. Cítila, že Krištof jej už úplne nepatrí, upadol do osídiel istej ženy. Tiež zanedbával svoje povolanie a robil dlhy. Neopatrné slovo, neprozreteľná poznámka prezradili Alžbete manželovu neveru. Spoznala, že je zradená a pokorená vo svojom najhlbšom a najšľachetnejšom cite. Zdalo sa jej, že jej srdce pukne bolesťou. Nerobila manželovi výčitky, ale mierne ho prosila, aby jej povedal pravdu, aby odprosil Boha a polepšil sa. Možno, že bol dojatý, možno, že sľúbil, ale nevytrval; nevedel sa vyslobodiť z osídiel svojej priateľky. Od tej chvíle sa Alžbeta nezúčastnila zábav, odvrátila sa od sveta a jeho zvodov a nosila šaty tmavej farby.
Zanedbávanie advokátskej praxe a vydržovanie milenky vohnali Krištofa do dlhov, takže manželia museli opustiť svoj byt a nasťahovali sa ku svokrovej rodine. Svokor, Krištofov otec, bol zámožným lekárom. Pre Alžbetu tu bolo nutné isté sebazaprenie, žiť takpovediac pod dozorom početnej rodiny. Švagriné s ňou konali ako s votrelkyňou, neprehovorili k nej vľúdneho slova, strpčovali jej každé sústo a vyčítali jej, že je vinná za poklesky svojho muža. Všetky skúšky však napomáhali k tomu, aby sa odpútala od všetkého pozemského. U ľudí nenachádzala útechy, avšak milosrdný Boh jej dodával síl, aby trpezlivo znášala svoj kríž. Spomenula si, že porušila sľub čistoty urobený v mladosti; o dôvod viac, aby priľnula k Bohu. Ľutovala, že nesplnila tento sľub.
Alžbeta mala štyri deti, dve však zomreli ihneď po pôrode. Dcéry sa volali Marianna a Lucina. Dávala ich svojmu mužovi do náručia, aby ich poláskal: “Pozri,” hovorila, „prečo nemôžeme byť šťastní? Čo nám chýba?” Prosila ho, aby sa kvôli deťom vrátil na dobrú cestu. Márne. Alžbeta vychovávala svoje deti v bázni Božej, vzdelávala ich v čnostiach a učila ich odmalička sebazapieraniu. Napríklad ich učila, aby jej po večernom spytovaní svedomia povedali, koľkokrát za deň sa zapreli alebo koľkokrát premohli niektorú náklonnosť.
Krištof sa o deti nestaral, stratil všetok stud. Úpadok zavinený jeho darebným správaním sa stal v roku 1804 nezadržateľný. Alžbeta pokojne zniesla celé krupobitie výčitiek od svojich švagrín, nevytýkala nič svojmu manželovi; hoci zradená a opustená, kresťansky ho milovala a premýšľala, ako by mu mohla pomôcť. Všetko bolo predané: zbytočný nábytok, kone, povozy. Alžbeta priniesla svoju výbavu, svoje šperky, ale obnos ani napriek tomu ešte nepostačoval. Krištofovmu otcovi si netrúfali o synovej tiesni povedať; Krištof mal byť podľa zákona uväznený.
Alžbeta išla prosiť veriteľa, aby sa zľutovali. Všetci sa zľutovali, jednému však, keď mu prednášala prosbu o pozhovenie, sálal z očí žiar nečistej vášne. Urobil jej návrh, aby zrušila manželskú vernosť, manželovi napriek. Zdesená Alžbeta mu vytkla, aby sa hanbil ako šľachtic a kresťan ponúkať žene v tiesni pomoc za tak hanebných podmienok. Zvodca sa nakoniec zahanbil, prosil o odpustenie a dlh odpísal. Našťastie svokor a svokra ju a deti uchránili od toho najhoršieho. Potom donútili Krištofa, aby sa zúčastnil exercícií. On poslúchol, avšak bez výsledku. Na manželku bol ešte horší, trýznil ju a bil, a chcel, aby súhlasila s jeho nemravným pomerom s milenkou.
Spovedník Alžbete navrhol, aby u cirkevného súdu žiadala o dočasnú rozluku, ale Alžbeta sa k tomu nemohla odhodlať. Vtedy zomrel svokor a Krištof bol vylúčený z dedičstva s odôvodnením, že svoj podiel už dostal a premrhal. Alžbeta upadla v núdzu, ale našli sa súcitní ľudia, ktorí jej z tejto núdze vypomohli. Pobyt v dome svokry sa deň odo dňa stával trpkejší. Alžbete boli zverené pivnica a sliepky, nosila vrecia ovsa, sypala koňom. Tieto práce, hoci na ne nebola zvyknutá, konala s pokorou, až sa vďaka tomu cudzí ľudia polepšovali. Tiež sa venovala skutkom milosrdnej lásky. S dovolením svokry donášala pokrmy, drevo a uhlie chudobným, navštevovala verejné nemocnice, stlala postele chorým a česala ich.
Svojmu mužovi zostala starostlivou manželkou; nemohla ho považovať za svojho manžela, a tak ho mala vo svojom srdci ako brata. Starostlivo zašívala jeho bielizeň, čistila šatstvo, žehlila košele. Umŕtvovala sa. Raz bola švagriná Marie chorá. Alžbeta jej priniesla šálku polievky – tá ju okúsila a vychrstla polievku Alžbete do tváre. Alžbeta zostala pokojná a slúžila jej ďalej. Nedlho potom sa Krištofova rodina odsťahovala do nájmu; dcéry šili bielizeň a zaoberali sa výrobou umelých kvetín. Spovedník vymohol pri Svätej stolici, aby sa Alžbetina domáci kaplnka stala súkromným Oratóriom a aby tam mohla byť slúžená svätá omša. Tak veľký zreteľ bol na ňu braný u cirkevných úradov. Vyslaný vizitátor sa presvedčil, že kaplnka je patrične vybavená podľa liturgických predpisov.
Alžbeta vstúpila s dovolením svojho manžela do trinitárskeho tretieho rádu a prijala meno “Jana Felicia od Najsvätejšej Trojice”. Jej život sa podobal rehoľnému životu, bez toho však, že by bola porušená stavovská povinnosť. Vykonávala veľký pokrok v kresťanskej dokonalosti. Ako silná žena vytrvala po boku nerestného muža, ktorý jej lásku splácal pohŕdaním, ba aj trýznením.
Okrem toho trpela aj duševnými bojmi, pokušeniami zlého ducha a chorobami. Svoje utrpenie obetovala Bohu. Chcela sa stať obeťou zmierenia za urážky urobené Bohu. Modlila sa: “Ó, Bože, prosím ťa o záchranu duší! Na mňa uvaľ celú svoju spravodlivú prísnosť! Trestaj mňa, ale zmiluj sa nad hriešnikmi!” Vzala na seba priateľské utrpenie za Cirkev a za Svätého Otca. Boh jej dal mimoriadne milosti a osvietenie, medzi ktoré patrili okrem iného aj proroctvo a rozličné vízie.
Ľudia si vážili jej rád; hoci ťažko skúšaná vedela dobre poradiť. Mnohým vyprosila rôzne milosti nielen za svojho života, ale aj po svojej smrti. Jej extatický stav pôsobil zhubne na jej telo a ona deň odo dňa slabla. Objavili sa u nej príznaky vodnatieľky.
Udala presný dátum svojej smrti. V deň smrti povedala Lucine: “Rýchlo prines rehoľné rúcho! Sama sa do neho prezlečiem, a až zomriem, budete mať so mnou málo práce.” Potom zomrela pokojnou smrťou 5. februára 1825.
Dcéra Marianna sa vydala, Lucina vstúpila do kláštora sestier Oblátok. Krištof činil pokánie, vstúpil do františkánskeho rádu a stal sa aj kňazom. Proces Alžbetinej beatifikácie sa začal 22. februára 1874 dekrétom Posvätnej kongregácie obradov a blahorečená bola 24. apríla 1994 pápežom Jánom Pavlom II. Jej pamiatka sa pripomína 5. februára. Alžbetino telo je uložené v kostole San Carlo alle Quattro Fontane v Ríme.
Zo zápiskov bl. Alžbety (z diela „Ježiš, záhradník mojej duše“):
Často sa mi zjavil Pán Ježiš ako malý záhradník, ktorý sa neustále zaoberal pestovaním mojej duše, ktorá sa javila ako malý stromček. Keď ho malým rýľom obryl, priniesol z blízkej nádhernej studne v drahocennej nádobe vodu, ale skôr než ju vylial na stromček, umyl si v nej ruky. Ach, aký div sa tu stal! Z jeho presvätých rán v rukách vytieklo do vody toľko krvi, že voda už nebola jasná a priehľadná, ale červená ako krv. Potom vzal nádobu, ponoril ju do vody a s veľkou láskou polieval stromček, ale nie ako to robievajú ľudia, ale zo svojej trojbokej nádoby polial nielen listy, ale aj plody stromčeka, pričom voda kvapkala na korene. A akoby to ešte bolo málo, vystúpil na neďaleký pahorok a prezeral si s veľkým záujmom stromček, ktorý bol teraz znečistený jeho drahocennou krvou. Potom vzniesol ruky k nebu a tú začalo prúdiť z rán toľko svetla, že lesk sa odrážal na stromčeku. Sila svetla prenikla tiež korene. Stromček rástol a spojil sa so svetlom, ktoré ho mocne priťahovalo.
Tip na knihu: Po cestách mystikov k Božej láske, Anjeli vo videniach veľkých mystičiek, Súboj svätých a mystikov s démonmi
