“Nielen že v Boha verím, ale ja Ho aj vidím. Vidím Ho každého dňa takmer pol storočia.“
Narodila sa 29. 5. 1769 ako prvé dieťa sienskému lekárnikovi Luigimu Gianettimu a jeho žene Santa Maria Masi. Pri krste dostalo dievčatko meno Anna Maria. V jej šiestich rokoch prišla rodina o majetok a upadla do biedy. Rodina opustila Sienu a usadila sa v Ríme. Ak boli rodičia v práci, o malú Annu sa starali rehoľníčky a vzdelávali ju. Odtiaľ dievča získavalo prvé plamienky zbožnosti a jej rodičia náboženskú výchovu podporovali aj svojim slovom a príkladom.
V období dospievania pracovala najskôr ako navíjačka hodvábu a neskôr bola komornou v paláci Maccarani, kde tiež slúžil jej otec. V dvadsiatich rokoch sa vydala za Dominika Taigiho, ktorý pracoval v kniežacej rodine Chigi. V tomto období Anna Maria podliehala vonkajšiemu lesku a rada sa ukazovala v nových šatách. Oddávala sa svetským radostiam, ale čoskoro ju tento život unavoval a nenapĺňal.
Jedného dňa, zronená, prišla do chrámu sv. Marcela na spoveď k otcovi Angelusovi z rádu Servitov, ktorý ju privítal slovami: „Konečne ste prišla!“ Kedysi ju totiž stretol na námestí a počul vnútorný hlas: „Venuj pozornosť tejto žene, zverím ti ju. Prispeješ k jej obráteniu a ona sa posvätí , lebo ja som ju vyvolil! Volám ju k svätosti.“ Anna odišla od spovede plná milosti a od tejto chvíle sa odovzdala Bohu. Začala sa obliekať jednoducho, usilovne pracovala a starala sa o domácnosť. Chcela sa verejne venovať Božej službe a rozhodla sa, že vstúpi do Tretieho rádu Najsvätejšej Trojice (Rádu trinitárov). Spovedník jej úmysel schválil pod podmienkou, že bude súhlasiť jej manžel. Anna bola prijatá v chráme Otcov Najsvätejšej Trojice. Anna sa úplne obrátila, odstránila svoje posledné zlé návyky, upevnila nový poriadok vo svojom vnútornom živote a bola veľmi striedma. Ráno pila len šálku kávy a krajec chleba, na obed si vzala niekoľko lyžíc polievky a kúsok mäsa a večer jedla len celkom nepatrne. V pôstne dni len ráno vypila trochu kávy a zjedla na poludnie polievku. Obmedzovala sa aj v pití a časom aj celé týždne nepila a toto svoje sebazaprenie obetovala za ľudské hriechy. Hovorila: “Kto chce Bohu dokázať svoju lásku, musí sa vedieť pre Neho umŕtvovať vo všetkých veciach a čím tvrdohlavejšie je naše telo, tým mocnejšie je potrebné ho krotiť.” Anna Maria mala vrodenú chuť k jedlu, veľmi milovala pečivo a zmrzlinu, ale teraz si všetko odoprela, jedla i skazené jedlo. Bojovala so svojou chuťou tak, že ju postupne takmer stratila. Čím viac krotila svoju zmyselnosť, tým bola spokojnejšia a šťastnejšia. Celé noci prebdela na modlitbách, spala priemerne dve hodiny denne. Bičovala svoje telo, nosila košele z priadze, retiazky a tŕňovú korunu.
Modlitba sa stala dychom jej duše, vďaka nej získala onú vyššiu moc, ktorá človeka prenáša do iného sveta. Po jej obrátení sa pre ňu domácnosť stala svätyňou. Hlboko chápala posvätnosť manželského stavu a rodiny. Porodila sedem detí, štyroch chlapcov a tri dievčatká. Dve deti čoskoro zomreli. Skromné pomery a ďalšie životné ťažkosti pri starostlivosti o rodinu boli pre ňu len stimulom k prejavom a skutkom viery, nádeje a lásky.
Každú prácu začínala vzývaním Najsvätejšej Trojice.
V tomto mene tiež žehnala chorým, kedykoľvek bola požiadaná, a jej viera bola často odmenená prekvapujúcim uzdravením. Keď pokľakla pred oltárom, strácala vládu nad svojimi zmyslami. Žiadny zvuk k nej neprenikal, bola nehybná ako socha anjela. Len voľne stekajúce slzy a prerývané vzdychy dokazovali svedkom jej vytrženia, že žije. Kto ju videl v extáze, pociťoval veľkú úctu pred týmto živým príkladom viery. Jej spovedník jej povolil prijímať denne Eucharistiu. Kardinál Pedicini spomínal: “Nemožno ani približne spočítať počet extáz, ktoré mala takmer pri každom svätom prijímaní. Pre ňu bolo vytrženie tak jednoduché, ako pre nás ústna modlitba. Často som videl, ako po prijímaní náhle, ako bleskom zasiahnutá klesla a zostala dlhší čas ležať.”
Keď bola ťažko chorá, zjavil sa jej Pán v kráľovskom plášti, ktorým zahalil jej lôžko. Sklonil sa k nej, chytil ju za ruku, uzdravil ju a dal Anne moc, aby dotykom ruky, ktorú jej stisol, uzdravovala chorých.
Milovala Najsvätejšiu Trojicu, vládol v nej živý Kristus, ona dala svoje srdce Jemu a On jej dal svoje. Kristus bol pre ňu Boh a Pán, Majster a Priateľ. Krv stekajúca z kríža ju mučila viac než všetky bolesti, ktorými roky trpela. Predbiehala Majstra a zastupovala mu cestu, aby si vzala jeho kríž a mohla ho niesť a zomierať pre Jeho víťazstvo. S úžasom uvažovala o cnostiach Panny Márie, ktorej pokora nemala dna. Videla celý jej život v tieni kríža, cítila jej bolesť od chvíle obetovanie až k hrobu pod Kalváriu.
Anna Maria venovala svoju lásku aj dušiam v očistci. Jej dcéra spomínala, že matka mala vo zvyku chodiť na cintorín, aby sa modlila za zomrelých. Chodila vždy štyridsať dní za sebou za každého počasia. Na každom z troch stoviek hrobov sa trikrát pomodlila “Odpočinutie večné”. Tiež cirkevné nariadenia jej boli sväté a plnila ich doslova. Vo výročnej deň jej prijatia do Tretieho rádu Najsvätejšej Trojice po prijatí svätého prijímania počula Spasiteľove slová: “Moja milovaná dcéra, volám Ťa, aby si obracala hriešnikov a tešila osoby všetkých stavov. Budeš bojovať proti dušiam naplneným vášňami. Nájdeš mnoho falošných duší; čaká ťa pohŕdanie, potupa a ohováranie, ale všetko znesieš z lásky ku mne.“
Anna Maria telesne veľa trpela. Bývala takmer ustavične týraná bolesťami hlavy, bolesťami uší. V ústach pociťovala neznesiteľnú horkosť a čuchom vnímala akýsi morový zápach, pochádzajúci z hriechov ľudstva. Ruky a nohy, predovšetkým ruka, ktorou uzdravovala, boli ako v neustálom ohni. Často bola pripútaná na lôžko črevnými chorobami a dnou. Mala obdobie duchovnej vyprahnutosti, nenachádzala pokoj v modlitbách. Jej dušu trýznili satanské námietky a pochybnosti proti viere a mávala desivé vidiny. V noci sa jej zjavovali diabli, ktorí sa radili, ako ju zbaviť života. Potom ju zvyčajne napadli, bili ju, škrtili a inými spôsobmi mučili. Spasiteľ jej v boji občas uľavil vnútorným hlasom, ktorý jej dodával silu, povzbudenie a oživoval jej nesmiernu túžbu po Bohu.
Anna Mária bola tešiteľkou chorých a zarmútených. Poskytovala účinnú duchovnú pomoc a v prípadoch hmotného nedostatku blížnych využívala Anna známosti sa zámožnými ľuďmi a tak dokázala nasýtiť chudobných a nehanbila sa pre nich ísť aj žobrať. Navštevovala nemocnice a poskytovala útechu. Brávala so sebou aj svoje dcéry a pestovala tak vo svojich deťoch ušľachtilé ľudské city. V dome pre nevyliečiteľných sa Anna stala nepostrádateľnou v prejavoch lásky a nehy. Jedna chorá, zvlášť nešťastná, mala tak znetvorenú a rozjazvenú tvár plnú hnisu, že jej sotva zostal otvor, ktorým mohla požívať potravu. Anna Maria sedávala u jej lôžka, hladkala ju a tešila s takou úprimnosťou, že srdce nešťastnej ženy znova zapálila nádejou a vierou. Raz sa skryla pred lejakom v dome, kde bola umierajúca. Požiadala, aby ju k nej doviedli. Položila žene ruku na hlavu a po krátkej modlitbe povedala: “Buďte pokojní, milosť je už udelená.” Chorá sa po spánku prebudila svieža a s veľkou chuťou do jedla. Uzdravila sa.
Etruská kráľovná Mária Luisa trpela silnými záchvatmi epilepsie. Márne sa ju pokúšali liečiť . Kráľovná sa dopočula o Márii Taigi a zavolala ju. Anna sa dotkla kráľovnej obrázkom Panny Márie a choroba sa už nikdy neobjavila.
Povesť Anny Márie sa úžasne šírila. ustavičnými návštevami bývala úplne vyčerpaná. Ku koncu života, keď jej vlastné choroby bránili v dostatočnom pohybe , vliekla sa z posledných síl, ale chodila všade. Chudobní u nej mali vždy prednosť. Jej časté extázy a mdloby neboli príčinou obdivu a úcty k nej. Práve naopak. Najbližší si mysleli, že je chorá, a ostatní ju obviňovali z pretvárky a pokrytectva. K nadprirodzeným darom, ktorými Boh Annu ozdobil, patrilo tajomné slnko, ktoré sa stále vznášalo nad jej hlavou. K tomu jej bolo povedané: “Je to zrkadlo, v ktorom budeš vidieť dobré aj zlé, ako sa vo svete deje.” Vďaka tomuto zrkadlu odporúčala správnu liečbu a poskytovala životné rady.
Videla však aj vojny a nešťastie ľudí, ktoré jej boli nesmiernym utrpením. V lete 1825 sa v Ríme šírila povesť, že zomrel cár Alexander. Generál Michand sa snažil správu overiť, ale nikto nemal presvedčivé dôkazy. Obrátil sa na Annu Máriu a tá mu povedala, že cár je mŕtvy a zajtra o tom dostane ruský vyslanec správu. Druhý deň úradná správa jej slová potvrdila. Anna Maria v jasnozrivom slnku videla aj všetky Napoleonovej vojny, vrátane požiaru Moskvy, návrat porazeného vojska z Ruska aj konečnú cisárovu porážku. Maria veľmi trpela celý čas, kedy hynuli státisíce mužov na povel človeka, pre ktorého bola životným cieľom absolútna vláda nad svetom. Anna prosila o zmilovanie, ešte viac sa telesne umŕtvovala, konala modlitby a púte, aby podľa svojich možností zmiernila prúdy ľudskej krvi, ktoré cisár pre pochybnú slávu svojho mena prelieval. Vo videní jej bolo povedané: “Tvoje utrpenie je nutné pre moje zámery, ktoré ty poznáš. Je nutné aj pre duše, ktoré máš urobiť šťastnými, bez toho, aby si ich ty či ony teba spoznali. Tvoj život bude stálym mučeníctvom.” Anna Maria prijala toto zmierne utrpenie s odovzdanosťou a pokorou, aby tak naplnila Božiu vôľu.
V 68 rokoch skončila stavbu svojej dokonalosti. Jej duša vysychala túžbou po nebi. Vedome vykonala poslednú púť do baziliky sv. Pavla a prijala telo Pána. Dostalo sa jej vyzvania: “Pokoj tebe, dcéra moja! Nedaj sa ničím vonkajším rozptyľovať. Nerozprávaj zbytočne! Zbohom, dcéra moja! Dovidenia v raji! Zbohom! Čoskoro budeš so mnou v mojom kráľovstve. Ponáhľaj sa tam, kde je tvoje srdce! Prvé veci už pominuli!” Vrátila sa domov a začalo pozvoľné umieranie sprevádzané telesnými i duševnými mukami. Sedem mesiacov bola postihnutá chorobou, napriek tomu zostala zdrojom pokoja všetkým. V pondelok 3. júna upadla do bezvedomia. Príbuzní sa domnievali, že zomrela. Bola to však len extáza, kedy jej oznámil Pán deň smrti. Radostne oznámila všetkým správu, že jej pozemský život sa skončí v piatok. Poďakovala a rozlúčila sa so svojím manželom a so svojimi deťmi. Zachvela sa úzkosťou: “Čo s nimi bude, Pane? Veď už dnes nemajú čo do úst. Zahynú v biede telesnej i duševnej?” Boh ju upokojil: „Beriem ich všetkých pod svoju ochranu. Neboj sa ich opustiť. Neboj sa z lásky ku mne! Privediem im dobrodincov a bohato ich odmením.”
V piatok 9. júna 1837 po hlbokom a pokojnom vzdychu vzlietla duše Anny Marie k bránam raja. Veľmi skoro po smrti bola hlasom ľudu vyhlásená patrónkou Ríma. Pápež Pius IX. dal preniesť jej pozostatky z cintorína do baziliky sv. Chryzogóna. V roku 1868 bola rakva otvorená a telo sa ukázalo neporušené. Úcta k Anne Márii Taigi z roka na rok rástla a množili sa zázraky. Preto Pius IX. začal v roku 1906 proces blahorečenia a Benedikt XV. ju v roku 1920 zaradil medzi blahoslavených ako vzor kresťanskej matky.
Tip na knihu: Po cestách mystikov k Božej láske, Stretnutia s dušami z očistca, Skladačka: Anna Maria Taigi
