„Už niekoľko dní som videla rozličné obrazy istej veci, ktorá sa dnes v noci napokon zavŕšila. V meste na tom nešťastnom ostrove mi bola ukázaná jedna rodina. Vo vznešenej domácnosti žili muž, žena a niekoľko dospelých detí, a tiež služobník, bývalý otrok, počerný s kučerami, ale veľmi obratný. Najprv som videla, ako tam táto rodina prišla. Boli to Francúzi, ľudia zbožní a šľachetní, ktorí pred revolúciou žili vo Francúzsku veľmi šťastným a zbožným životom. Pestovali vrúcnu úctu k Matke Božej, každú sobotu zapaľovali sviečku pred jej obrazom a konali domácu pobožnosť.
Otrok vtedy ešte nebol kresťanom, ale bol dobrosrdečným, neobyčajne šikovným a zručným človekom. Mal štíhlu, urastenú postavu a pohyboval sa tak vrtko a svižne, že bolo ozajstnou radosťou vidieť ho posluhovať. Odjakživa som neznášala drevených, nehybných, pomalých ľudí, často mám dojem, že dušami ohybných ľudí sa dá tiež ľahšie pohnúť. Videla som, ako pán domu a vôbec všetci tomu otrokovi priali a ako pán túžil po tom, žeby mu Boh v srdci vnukol, aby prijal kresťanskú vieru. Pán i pani sa často na tento úmysel modlili k Matke Božej. Otrok jedného dňa ochorel a v predvečer sviatku Nanebovzatia Panny Márie k nemu zašiel pán s obrazom Matky Božej. Požiadal ho, že ak už nemôže konať iné práce, aby aspoň ovinul tento obraz vencom z najkrajších kvetín. Pritom nech si pomyslí, aby tá, ktorej obraz zdobí, dobrotivo pamätala naňho v jeho utrpení a prihovorila sa zaňho u Boha. Áno, nech ten veniec vije so všetkou láskou, akej je vo svojom srdci schopný.
Sluha sa ochotne pustil do práce, ktorú mu pán uložil, a ovenčil obraz neobyčajne krásnym a pôvabným vencom. Počas práce sa ho zmocnilo hlboké dojatie. Bola som svedkom, ako sa mu v noci ukázala Matka Božia, uzdravila ho a povedala mu, že sa jej veniec páčil, nech ide za svojím pánom a požiada ho o poučenie a o krst.
Otrok na druhý deň naozaj zašiel za pánom s touto prosbou a pán, ktorý sa o to vrúcne modlil, sa veľmi zaradoval, že sa mu jeho zámer podaril. A videla som, že ten človek sa stal kresťanom a jeho úcta k Matke Božej sa vzmáhala. Na každý sviatok jej uplietol veniec, keď nebolo kvetín, urobil si ich z farebného papiera, a každú sobotu zapálil pred obrazom sviečku, ktorá vyjadrovala jeho čoraz väčšiu zbožnosť.
Matka Božia nenechala čnosť tejto rodiny bez odmeny, lebo som videla, ako bola počas revolúcie vo veľkom nebezpečenstve a ako šťastne utiekla po mori na Sicíliu. Neskôr tam tento pán nadobudol veľký majetok.
Mal nádherne zariadené domy, záhrady a letohrádky, veľkú domácnosť a všetkého nadostač. Len už nebol zbožný tak ako predtým – zaplietol sa do všelijakých nekalých záležitostí. Zastával verejný úrad a stýkal sa so zlou stranou sprisahancov. Natoľko sa do toho zamotal, že mu neostávalo iné, iba sa buď pripojiť k sprisahancom, alebo sa vydať v ústrety najväčšiemu nebezpečenstvu, cúvnuť nemohol. V dome zostalo ešte niečo zo starých zvyklostí, každú sobotu sa zapaľovala sviečka k úcte Matky Božej. Ale dobrý sluha sa na rozdiel od panstva nepokazil a naďalej jej vil vence. U týchto ľudí som bola veľa ráz, aby som pána vyzvala polepšiť sa a utiecť. Najprv som pred Nanebovzatím Panny Márie pristúpila k lôžku pána a panej a pripomenula som im nevinnú, zbožnú dobu, keď pred týmto sviatkom získali Matke Božej vencom z kvetín chorého otroka. Upozornila som ich, že dnes je výročný deň, a ukázala im, akými sú teraz v porovnaní s minulosťou. Potom som pánovi poradila, aby všetky zlé vlastnosti a hriechy, tak ako vtedy kvetiny, zviazal do venca a spálil ho Matke Božej na jej sviatok v úprimnej ľútosti a potom aby z tejto krajiny čo najrýchlejšie odišiel.
Potriasla som ho za rameno, aby sa zobudil, a on potom zobudil ženu. Obaja si navzájom vyrozprávali rovnaký sen a boli veľmi pohnutí. Otrok rozsvietil pred obrazom svetlo, lebo nadišiel deň sviatku. Neskôr som tam bola ešte niekoľkokrát a ešte dôraznejšie som naliehala na pána, ale bolo im zaťažko zanechať dom, pole a hojnosť všetkého.
Poslednú noc som ich zastihla bdelých a pripravených. Zohnali veľa zlata, viac než potrebovali, všetko opustili a na veľkej lodi odcestovali do Indie, lebo pán počul, že sa náboženstvo na jednom ostrove zase povznesie. A dobrý služobník sa tak mal dostať naspäť domov.
Videla som, že v tejto krajine (na Sicílii) pretrváva veľká bieda a stále ešte číha druh na druha. Aj ženu muža, ktorý utiekol na Sardíniu, som videla – je taká zúrivá, že by mu najradšej sama prebodla srdce. To ona štvala svojho muža do zlých vecí. Muž bol na úteku taký dojatý, že sa v duchu obracal všade tam, kde bol nejaký kostol, a na Sardínii sa vyspovedal. Je mi to čudné, ale vraj ešte príde do našej krajiny a že ho snáď uvidím.“
Tento úryvok pochádza z knihy Obety a utrpenia A. K. Emmerichovej, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.
