Vo svätom prijímaní sa dotýkame a zakusujeme nášho Pána a nášho Boha. Veľmi dôležitá veta sv. Augustína, v ktorej sú zaznamenané Kristove slová, definuje hlavný účinok prijímania anjelského chleba: „Nemeníš ma do svojej podstaty, ako si zmenil pokrm svojho tela, ale ty sa meníš vo mne.“ Neexistuje a nikdy nebude existovať užšie spojenie.

Pravda o Kristovej prítomnosti je skutočnosťou založenou na Jeho neomylnom Slove a všemohúcej sile. Ale naše rozpaky sa ešte viac rastú, keď sa snažíme pochopiť spôsob Jeho eucharistického prebývania. Čím bližšie k nám pristupuje, tým je nepochopiteľnejší. Čím väčšia je naša snaha porozumieť tomu celému, tým sa nejasnosť prehlbuje. Keď sa naše mysle usilujú napredovať za hranice viery, ostávame zmätení a dopletení. Božská genialita svetla obklopujúceho nášho hosťa zhoršuje víziu duše.

Stvoriteľ Boh zostáva vo svojich stvoreniach. Človek nemôže byť nezávislý od Boha. Aby stvorenie dosiahlo svoje prirodzené aj nadprirodzené ciele, musí v ňom prebývať Stvoriteľ. Dokonca aj iracionálne tvory spadajú pod tento základný zákon stvorenia. Boh je všade: svojím bytím alebo podstatou, pretože On je príčinou všetkého bytia, celej existencie; svojím poznaním, pretože „všetky veci sú nahé a otvorené Jeho očiam“; svojou mocou, pretože všetko je Mu podriadené. “V Ňom žijeme a hýbeme sa a sme”.

Vtelenie však otvára úplne nový obzor Božej Prítomnosti. Prostredníctvom tohto tajomstva sa človek stáva s Kristom jedným telom v spoločnom objatí. Sväté písmo krásne rozvíja večnú dôležitosť tohto zázraku Božej lásky: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.“„A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.”

V tomto úplne novom spôsobe Božej Prítomnosti sa Kristus ponižuje a zostupuje, aby povýšil stvorenie! Slová svätého Pavla Filipanom na túto tému sú vznešené vo svojej jednoduchosti: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka.  Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.”

Ako pozemský kráľ, ktorý si uvedomuje, že je Božím zástupcom nosiacim v srdci záujmy všetkých, ale najmä tých najúbohejších, ako aj ten, ktorý skrýva svoje kráľovské rúcho pod odevom otrhaných, aby bol prístupnejší, keď im rozdáva svoje dary – takže Kráľ kráľov padlej prírody odhaľuje večnú slávu svojho božstva. To všetko, aby vzkriesil človeka do nových pút lásky, k vyššiemu životu, aby mu odovzdal ten najväčší zo všetkých darov.

Takže aj Kristove slová „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého.“ vkladajú dušu do oveľa tesnejšieho vzťahu s Bohom než to, že Stvoriteľ je všade vo svojom stvorení. Boh prebýva v človeku zvláštnym spôsobom, to je pravda, pretože racionálny človek, je jediným stvorením, ktoré poznáva a miluje Stvoriteľa. Ale Božská Prítomnosť, ktorá je vtelená, sa v podstate líši od jej dôsledkov. V tomto prípade je Kristus darcom almužny nebeského štedra, ktoré sa zjavuje za úplne nových podmienok a spôsobom, ktorý sa nedá pochopiť, kým nenastane plnosť času.

Skrze toto tajomstvo sa odpúšťajú ľudské hriechy, obnovuje sa nadprirodzený život našich duší a jeho podstata ospravedlňuje a povyšuje k najkrajšiemu spoločenstvu s Bohom. Stvorenie bolo obdarené schopnosťou rásť do podoby svojho Spasiteľa, aby nadobúdaním Jeho cností bola myseľ tkviaca v Kristovi aj mysľou stvorenia.

Ale aj za obnovou ľudskej prirodzenosti k svojej prvotnej nadprirodzenej spravodlivosti a jeho schopnosti rozmnožovať Kristove cnosti vo svojej duši existuje skrze Vtelenie živé vedomie spojenia medzi Bohom a človekom a radosť, ktorá sa dostáva do stvorenia z osobnej lásky Krista prebývajúcej v takej úzkej intimite s ním. Toto je sláva tohto skvelého tajomstva – rovnako ako keď harmonické miešanie farieb do tých najjemnejších odtieňov končí v hrubých obrysoch majstrovského diela umelca.

Všetky tieto zázraky sa spájajú vo svätej Eucharistii. Táto sviatosť bola ustanovená na to, aby nám udelila nielen osobitné milosti, ale aj všetky dary života vteleného Boha. Nikdy predtým sa Boh neodhalil s takou energizujúcou plnosťou. Takéto zjavenie však nie je v rozpore s udelením určitej milosti v odpovedi na osobitnú žiadosť. Kristus sa nám môže prejavovať spôsobom, ktorý najviac vyhovuje nášmu duchovnému vývoju, pretože On je nekonečným archetypom všetkých foriem svätosti a zdroj svätosti vo všetkých rozmanitých expozíciách jeho komplexnej jednoty.

Úvaha o týchto pravdách nás privedie k tomu, aby sme Ho prijali s láskou, ktorá uspokojuje Jeho túžbu byť s nami. Musí byť jedno s nami, aby sme sa mohli podeliť o svoj eucharistický život a profitovať z jeho pokladov; aby sa naša slabá, premenlivá povaha zmenila a naše schopnosti boli nadprirodzené a my sme mohli byť sformovaní do Jeho podoby.

To, čo Kristus svojou sviatostnou prítomnosťou v nás koná, by sme mali aj my konať vo svete okolo nás. Ako nás transformuje svojou milosťou, aj my musíme pozdvihnúť a zušľachtiť všetkých, ktorí prichádzajú do sféry nášho vplyvu. Božský zámer v svätej Eucharistii nesklameme, ak sa nám nepodarí podeliť sa o blahodarné účinky Života so všetkými životmi. Uvedomujúc si úžasnú expanziu moci Eucharistie robme všetko, čo je v našich silách, aby sme roznecovali Kristovu lásku tým, že budeme vždy Jeho zástupcami v hriešnej divočine tohto sveta.

Táto myšlienka byť ďalšími Kristami by mala inšpirovať naše slová a činy. Stručne povedané, musíme oslavovať Krista odovzdávaním sa pre druhých, keď oslavuje Otca tým, že sa pre nás sám odovzdal. Aké veľké by bolo poslanie najčistejšej lásky, keby sme sa každý deň snažili zapáliť v dušiach našich bratov oheň lásky, ktorý náš Spasiteľ prišiel zapáliť na zem a túžil vidieť horlivo horieť v nás!

Ako inak môžeme žiť eucharisticky nášho Pána a Majstra v našich vlastných dušiach? Kristus prišiel vrátiť Svojmu Otcovi duše hriešnikov. Takže iba pokračovaním tejto práce, iba láskou k nášmu blížnemu budeme spasení, pretože naše obety a ústretovosť našej lásky k druhým budú rozhodovať o našom večnom osude.

„’Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta.  Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma;  bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.’ Vtedy mu spravodliví povedia: ‘Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť?  Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?’ Kráľ im odpovie: ‘Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.’“ Skaza veriacich sa naplní, ak eucharistický život skončí iba v sebeckom vlastníctve.

Prejav našej lásky a vďačnosti po každom svätom prijímaní by mal byť oslavou sviatostného Spasiteľa zjavením v našom vzťahu s inými skrze účinok nášho spojenia s Ním.

Tip na knihu: 15 minút s Ježišom, Jeho láska ťa uzdraví, 100 modlitieb k adorácii. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.