Snáď najpopulárnejší argument proti existencii Boha je založený na nadčasovej otázke: “Ak existuje dobrý Boh, potom prečo je na svete zlo?” Typicky sa argumentuje takto: “Keďže náš svet je plný zlého a všemohúci dobrý Boh by nikdy nedovolil zlo, Boh teda nemôže existovať.” Tento argument je skôr prejavom hnevu. Otázku je ale dôležité premyslieť. Môže byť formulovaná mnohými spôsobmi.
Najprv musíme zvážiť zmysel zla. Existujú dva druhy zla: morálne a fyzické. Morálne zlo je úmyselný hriech, zatiaľ čo fyzické zlo je prirodzená ujma, škoda či poškodenie. Príkladmi morálneho zla sú vražda, cudzoložstvo, smilstvo, krádež, čarodejníctvo, potraty a pod. (Didaché 2, 2). Príkladmi fyzického zla sú hlad, choroba, prírodné katastrofy a smrť. Zlo je nedostatok niečoho, čo by malo byť prítomné, napr. klamstvo je zlo, pretože mu chýba pravda. Boh nevytvára zlo, pretože ono nie je súčasťou podstaty stvorenia. Zlo je nedokonalosť, nedostatok alebo medzera v Božom stvorení.
Keby sme sa zamerali na morálne zlo, mohla by byť otázka formulovaná takto: “Ak je Boh dobrý, prečo vytvoril morálne zlých ľudí?”
Pri zvažovaní tejto otázky si musíme uvedomiť, že Boh nestvoril zlých ľudí (Gn 1, 26 – 31). Tým, že je Boh vševediaci, vedome stvorí ľudí, ktorí budú hriešni, ale ich vedomie a sebaovládanie sú odlišné. Boh nás stvoril s darom slobodnej vôle – schopnosťou vedome si ho vybrať alebo odmietnuť. Ak sa rozhodneme pre hriech, odmietame Boha – skrze úmyselnú neposlušnosť. Toto odmietnutie predstavuje vyššie spomenutú medzeru v Božom pláne pre nás.
Boh chce, aby sme ho milovali, ale bez slobodnej vôle by sme ho nemohli úprimne milovať. Nikdy nemôžeme nútiť niekoho do niečoho. Ak by nás Boh stvoril bez slobodnej vôle, boli by sme živými strojmi a neboli by sme mu podobní a idea, že sme stvorení na jeho obraz, by bola zbytočná. Boh dovoľuje morálne zlo do takej miery, že nám dal slobodnú vôľu. A preto práve vďaka nám je morálne zlo na svete výsledkom našej voľby.
Pri zameraní sa na fyzické zlo možno povedať, že: “Ak je Boh dobrý, prečo je na svete bolesť, utrpenie a smrť?” Pravdepodobne horšia verzia by bola: “Ak je Boh spravodlivý, prečo trpia dobrí ľudia?”
Utrpenie slúži istému účelu v hmotnom svete. Každému je jasné, že bolesť nás spomaľuje. Je to v dôsledku poškodenia nášho tela. A takisto nikto si ruku nevloží do ohňa, hlavne zo strachu pred bolesťou. Športovci znášajú extrémne fyzické ťažkosti a utrpenie, aby mohli vytrénovať svoje telá a tak dosiahnuť lepší výkon v športe. Pritom si uvedomujú, že bez bolesti nemôžu dosiahnuť požadovaný výkon. A tak aj pre dobrých ľudí nie je také utrpenie úplne absurdné.
Materiálne veci pracujú podľa fyzických zákonov. Napríklad požiar pracuje podľa zákonov termodynamiky. Rovnaké zákony, ktoré nám dovoľujú vykurovať naše domy počas zimy, môžu dovoliť, aby spôsobili požiar a obrali nás tak o strechu nad hlavou. Aby sa zabránilo druhému zlu, potrebujeme zázrak – pozastavenie fyzických zákonov. Boh dovoľuje fyzické zlo do takej miery, kým neurobí zázrak za zázrakom, aby zastavil toto utrpenie, a tak zariadil, že obyčajní sa stanú mimoriadnymi. Fyzické zákony platia rovnako pre dobrých aj zlých ľudí (Mt 5, 45).
Možno skutočná otázka ani tak neznie, prečo Boh dovoľuje fyzické zlo, ale prečo nás Boh vytvoril v hmotnom svete? Niektorí zastávajú názor, že Boh nás stvoril v nedokonalom materiálnom svete, aby sme sa nespoliehali na seba, ale dospeli k láske a stavu, keď sa budeme spoliehať na dokonalého Boha (2 Kor 1, 8 – 9). Boli sme stvorení s pocitom túžby a hladu, ktoré môže uspokojiť iba Boh. Tento nedostatok šťastia nás volá k Nemu. Podľa slov svätého Augustína: “Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe, Pane.” [Vyznania I, 1,1]
Svätý Irenej z Lyonu (190 n. l.) pridáva ďalšiu myšlienku:
… tam, kde neexistuje žiadna námaha, neexistuje žiadne ocenenie. Neuvedomovali by sme si, aký vzácny je zrak, keby sme nevedeli, aká veľmi zlá je slepota. Aj zdravie je vzhľadom na skúsenosť s chorobou vzácnejšie. Svetlo v porovnaní s tmou, život so smrťou. Rovnako nebeské kráľovstvo je drahšie tým, ktorí poznali pozemské. Ale čím je drahšie vytrpené pozemské kráľovstvo, tým viac milujeme nebeské, a teda tým viac budeme oslávení prítomnosťou Boha. Preto Boh dovolil všetky tieto veci, aby sme my, nimi ponaučení, mohli byť v budúcnosti vo všetkých veciach obozretní a múdri, a aby sme tak milovali Boha a zostávali v jeho dokonalej láske.
A taktiež – viac utrpenia a obety nám môže pomôcť prekonať našu sebeckosť. Boh je svätý, jeho stvorenie je od neho oddelené a teda nedokonalé.
Kniha Jób sa zaoberá týmto problémom krásne poetickým spôsobom. Jób je spravodlivý a bohabojný človek (Jób 1,1). Boh však dovolí Satanovi, aby uvalil na Jóba hrozné katastrofy a choroby, aby tak otestoval jeho vernosť. Satan chce dokázať Bohu, že Jóbova viera je falošná (Jób 2, 3 – 7). Pod intenzívnym utrpením sa dostáva Jób do sporu s “priateľmi” o utrpení nevinných. Ku koncu vstúpi Boh do debaty a odpovedá:
Kto to prozreteľnosť zatemňuje zas a slovami, v ktorých vedy vôbec niet?! Slabiny si opáš ako hrdina, ja sa budem pýtať, ty ma poučíš. Keď som zem zakladal, kde si vtedy bol, nože mi to povedz, akže pravdu znáš! (Jób 38, 2 – 4)
“Ustúpi, kto prie sa so Všemohúcim, kto aj Boha kára, dá už odpoveď?” (Jób 40, 2)
Boh hovorí Jóbovi, že jeho múdrosť a moc sú mimo ľudské chápanie. Ani človek nemá kontrolu nad vesmírom: jeho samotné cnosti nezaručujú pozemské šťastie. Jób pokorne ukončí rozpravu slovami:
“Nuž dobre viem ja, že ty všetko urobíš, nijaký tvoj zámer nemožno prekaziť. Hovoril som, lenže neuvážil som tie divy, čo chápať ver’ som nemohol. Vypočuj ma, prosím, budem hovoriť, budem sa ťa pýtať a ty pouč mňa. Len z počutia som teba dosiaľ poznával, lež moje oko teraz ťa už uzrelo. Tak korím sa už, budem robiť pokánie a (posypem sa) prachom, taktiež popolom.” (Jób 42, 2 – 6)
Biblia tu naznačuje, že by sme mali prijať utrpenie a dôveru v Boha. Neskôr v Biblii odpovedá Ježiš Kristus takýmto spôsobom utrpením na kríži.
V tomto čase sa pre kresťanov utrpenie a bolesť tohto života môže stať radosťou a slávou nášho večného života. V Biblii Svätý Pavol spája fyzické zlo (smrť) s morálnym zlom (hriechom):
Preto ako skrze jedného človeka (Adama) vstúpil do tohoto sveta hriech a skrze hriechu smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili. (Rim 5, 12)
Prostredníctvom Adamovho hriechu (t. j. prvotného hriechu) všetci hrešíme a trpíme smrťou. Boh je však milosrdný a kresťanstvo ponúka nádej:
Lebo ako je skrze človeka smrť, tak je skrze človeka aj zmŕtvychvstanie. Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi. (1Kor 15, 21 – 22)
Kristova smrť na kríži zaplňuje prázdnotu spôsobenú hriechom. Aj keď trpíme bolesťou a smrťou za naše hriechy, prichádza Boh bez hriechu v tele človeka, trpí bolesť a smrť na kríži za našu spásu. Láska predstavuje obeť a Kristus nám dal príklad:
A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti; a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú. (Hebr 5, 8 – 9)
“Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.” (Mk 8,34)
Ako kresťania môžeme dúfať vo večné šťastie – vďaka utrpeniu a vzoru, ktorý máme v Ježišovi Kristovi. Ako Svätý Pavol sľubuje:
Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti. Ale ak sme deti, sme aj dedičia: Boží dedičia a Kristovi spoludedičia; pravda, ak s ním trpíme, aby sme s ním boli aj oslávení. A myslím, že utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť. (Rim 8,16-18)
V našom utrpení sa podieľame na utrpení Krista (Kol 1, 24), takže v nebi môžeme zdieľať jeho slávu (1Pt 4, 19)
Náš hriešny svet je nešťastným výsledkom ľudskej voľby. Ani Satan nás nemusí nútiť hrešiť. Bolesť, utrpenie a smrť sú neoddeliteľnou súčasťou hmotného sveta kvôli Adamovmu hriechu, ale kresťanstvo ponúka nádej skrze utrpenia Ježiša Krista. Zlo v tomto svete nie je vyvrátením dôkazu o Bohu, ale neustálou pripomienkou toho, že potrebujeme dokonalého Boha, ktorého nájdeme aj v Písme. (2Kor1,8-9)
Tip na knihu: Diabolské posadnutia a exorcizmus, Mocní v boji, Duchovný boj a rozlišovanie duchov
