Acédia je u Evagria jednou z ôsmich hlavných myšlienok, ktoré ohrozujú kresťana. Démon, ktorý sa za ňou skrýva, útočí na životné voľby, ale nielen to. Acédia je tiež ochromenie činnosti, lenivosť, ktorá tvorí prekážku na ceste duchovného života, oslabenie duše, zníženie bdelosti. Pod vplyvom acédie človek zanedbáva modlitbu, nudí ho liturgia hodín a svätá omša, stráca záujem o duchovné záležitosti. Cíti sa osamelý, nepochopený, opustený a rád by zmenil svoj život, ktorý sa mu zdá nudný a monotónny. Po pokušení minimalizmu prichádza pokušenie nenachádzať zmysel v svojom povolaní a nechcieť pokračovať v intenzívnom duchovnom živote.
Acédia sa za určitých okolností podobá depresii, s tým podstatným rozdielom, že kým acédia je hriechom, depresia je chorobným javom. Obe majú tie isté príznaky: smútok, stiahnutie do seba, nechuť ku všetkému a k akejkoľvek činnosti. Kritériom, ako ich od seba odlíšiť, je láska: ak sa stráca láska a sebadarovanie v každodennom živote, ide o acédiu. Ďalší rozdiel spočíva v tom, že človek v depresívnom stave nie je schopný konať a dostať sa z neho vlastnými silami, avšak človek s acédiou nechce vyjsť zo svojho stavu. Acédiu tiež ľahko odlíšime od temnej noci viery, hoci pri oboch sa pociťuje odpor voči modlitbe. Človek s hriechom acédie nájde kompenzáciu v materiálnych veciach, pôžitkoch a lákadlách sveta, ktoré sa mu zdajú lepšie ako Pán Boh, zatiaľ čo človek, ktorý prechádza očisťovaním temnej noci, necíti žiadnu radosť z lákadiel sveta, ale ho unavujú a odpudzujú.
Démon acédie nezasiahne kresťana len raz v živote – svoj útok opakuje mnohokrát. Jeho pôsobenie je však také nebadané, že si ani neuvedomíme, že to prichádza démon, aby atakoval naše konečné voľby: manželstvo, kňazstvo, rehoľné sľuby.
Keď sme si všeobecne povedali, čo je acédia, zamyslíme sa nad ňou hlbšie, aby sme problém analyzovali v celej jeho zložitosti. Poslúži nám na to Evagriova charakteristika mnícha, ktorého pokúša démon acédie: „Démon acédie, nazývaný démonom poludnia, je najnepríjemnejší zo všetkých démonov. Prepadne mnícha okolo štvrtej hodiny a uväzní jeho dušu až do ôsmej hodiny. Najprv spôsobí, že sa slnko pohybuje príliš pomaly, alebo sa dokonca vôbec nepohne, a deň sa takto vlečie, ako keby mal päťdesiat hodín. Potom mnícha donúti, aby neustále vyzeral z okna a vybehúval z cely, aby podľa slnka zisťoval, ako ďaleko je deviata hodina, alebo sa tu a tam poobhliadol, či nejde niektorí z bratov. Účinkom démona v ňom vrie nenávisť k miestu, kde žije, k životu, ktorý vedie, k manuálnej práci. A to v ňom podnecuje myšlienku, že sa spomedzi bratov vytratila láska a niet takého, kto by ho potešil. Ak mnícha v tých dňoch naozaj niekto zarmútil, aj toto démon použije, aby vyhrotil jeho nenávisť. Vtedy sa v ňom ozve túžba po iných miestach, kde by sa dalo ľahšie nájsť, čo je potrebné pre život, a túžba po remesle, ktoré si vyžaduje menej úsilia a prináša viac úžitku. Páčiť sa Pánovi – hovorí mu démon – nezávisí od miesta, lebo všade sa dá oslavovať Boha. K tomu pripojí spomienku na blízkych a niekdajší život a ukáže mu, aký dlhý život ho ešte čaká a aké útrapy askézy bude musieť znášať. Ako sa vraví, skúša rôzne triky, aby mních opustil svoju celu a utiekol z bojiska. Démon acédie je posledný, ktorý sa objaví, a tak po vyhratom boji naplní jeho dušu spokojnosť a nevýslovná radosť.“
Citovaný úryvok nám dáva predstavu o tom, čo Evagrius rozumie pod výrazom „démon acédie“. Pripomeňme si, že o ňom hovorí ako o démonovi poludnia, ktorý je horší než iní démoni. Prichádza okolo štvrtej hodiny a drží dušu do ôsmej hodiny, teda v čase medzi 10.00 a 14.00 hodinou, ktorý je akoby „mŕtvym bodom“ dňa. Keď sa slnko nachádza v najvyššej polohe a z neba sa valí horúčava, ktorá ubíja všetky sily tela a duše, zaútočí démon poludnia, ktorý má podobu útlmu duševného života, pocitu prázdnoty, nudy a znechutenia, neschopnosti sústrediť sa na jednu činnosť, vyčerpania a nepokoja srdca. Obzvlášť úzky vzťah viaže acédiu so smútkom, lebo smútok sa môže zmeniť na acédiu, napríklad smútok spôsobený ťažkými pokušeniami nečistoty: „Smútok vzniká z neuspokojenej telesnej túžby a každá vášeň zo žiadostivosti.“ Aby však smútok mohol vyvolať acédiu, musí byť kresťanská duša dlhodobo stimulovaná hnevom a žiadostivosťou. Vzájomné spájanie rôznych myšlienok, k akému dochádza pri acédii, má tiež isté trvanie a môže vyústiť do stavu ducha podobného depresii, aký je opísaný na začiatku tejto kapitoly. Nechuť k tomu, čo existuje, v kombinácii s dlhodobou túžbou po tom, čo je nedostupné, ochromuje celý život človeka.
Tento úryvok pochádza z knihy Duchovný boj púštnych otcov, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.
