Každý, kto videl film Mel Gibsona Umučenie Krista, si pamätá tie hrozné okamihy procesu s Ježišom pred Pilátom, keď sa dav rozhodol prepustiť Barabáša namiesto Ježiša. Videli sme krvavú, pomliaždenú a zlomenú tvár Krista, ktorá aj v tomto stave vyžarovala rozvahu, pokoj a krásu. A potom ju porovnajte s vulgárnou a škaredou tvárou Barabáša, odsúdeného vraha a maniaka plného vzdoru a neresti. Keď Barabáša oslobodia z väzenia, stretáva sa s Ježišovými očami a na chvíľu sa prepichnutý jeho pohľadom zastaví. Potom zostúpi po schodoch k davu.

Sú to iba herci v scéne: Jim Caviezel v úlohe Ježiša a taliansky herec Pietro Sarubbi v úlohe Barabáša (obaja majú na sebe veľa mejkapu). Sarubbiho takmer nerozoznať, keď sa naň pozriete mimo hereckej role. Tvorba filmu však bola pre oboch hercov transformačnou skúsenosťou. Svedectvo Caviezela sa veľa zdieľalo a prediskutovávalo, ale Sarubbi bol rovnako zasiahnutý napriek tomu, že na obrazovke strávil len pár minút. Toto je svedectvo herca a univerzitného profesora:

Dnes mám už 58 rokov. Popravde by som povedať 59, keďže tento rok 2020 ešte nezohľadňujem. Som herec a tiež muž, ktorý sa snaží žiť podľa kresťanskej skúsenosti. To si vyžaduje veľké úsilie v tomto svete, ktorému je čoraz ťažšie porozumieť a čoraz viac ho očaruje krása.

Asi 20 rokov vyučujem filmárčinu na Filmovej škole Civica v Miláne, ktorá začínala ako jednoduché profesionálne školiace stredisko, no za 50 rokov svojej existencie sa vďaka vynikajúcemu programu, ktorý začal Moratti, stala univerzitou. Filmárčina sa študuje 3 roky a končí titulom. Považujem sa za univerzitného profesora s veľmi živými, zvedavými, inteligentnými a technicky zdatnými študentmi.

Aj keď je to veľmi svetské prostredie, pre mňa je to malá hranica kresťanstva, pretože mi to umožňuje podrobiť sa skúške a poslúžiť pri darovaní neobyčajnej krásy, ktorú by podľa môjho názoru kresťanskí učitelia mali mať. Je to spôsob, ako sa pozerať na ľudí, čo vám umožňuje vidieť Kristove oči u študenta, ktorý neštuduje, ktorý má problémy alebo ktorý je nerozhodný. A toto úplne mení vzťah. Tento spôsob pohľadu nezostane nepovšimnutý, a to ani u mladých ľudí, ktorí sú ďaleko od viery: Znepokojuje ich to, že vidia krásu tam, kde im povedali, že by nemala byť.

S rizikom znudenia tých, ktorí ma už poznajú, som bol rozhodený z rovnováhy tým pohľadom, o ktorom som práve hovoril. A tu hovorím o svojej účasti vo filme Mela Gibsona Umučenie Krista. Keď som hral Barabáša, Duch Svätý si použil jedného človeka, aby sa pozrel na iného človeka. Teraz je mi to jasné; vtedy mi to robilo starosti a znepokojovalo. Neskôr som si prečítal encykliku Benedikta XVI. Deus Caritas Est, v ktorej je jedna veta. Tá veľmi jasne vyjadruje, čo sa mi stalo: Pán sa s nami stretáva znova, a to očami mužov a žien, ktorí odrážajú jeho prítomnosť. Toto je presne Božia metóda: pozerať sa na ľudí očami iných ľudí. Toto mi vysvetlilo to, čo pre mňa bolo nevysvetliteľné: nedokázal som si predstaviť, že jednoduchý herec hrajúci Ježiša by sa na mňa mohol pozerať spôsobom, ktorý obrátil moju dušu naruby. Od tohto okamihu nastala zmena v mojom osobnom, ľudskom a profesionálnom živote, pretože keď ste uchvátený, uchvátení ste vo všetkých ohľadoch.

Veľmi ma zasiahla pasáž, ktorú napísal biskup Nicola Lepori o sv. Petrovi: „Stretol sa so Šimonom a nazval ho Petrom, nazval ho novým menom, urobil ho novým, no nechal ho takého, aký bol.“ Obrátenie je presne takéto: volá vás novým menom a pozýva do nového života, zatiaľ čo vy zostávate tým, kým ste. A od tej chvíle začína výzva človeku, pretože niet čarovného prútika, ktorý by vás premenil; zostávate presne tým, kým ste boli, ale zamilujete sa do Krista a váš život sa stáva pokusom napĺňať túto lásku. Zostanete vo svojom hriechu a svojej malosti, ale ste obohatení nádejou, že skrze modlitbu môžete vykročiť bez strachu novým smerom. Táto premena ma doviedla k odchodu z divadla, ktoré bolo pre mňa naivné svojou povrchnosťou a malichernosťou, až kým mi veľmi drahý priateľ z Ravenny nepovedal, že sa tam naozaj musím vrátiť a v rámci umenia, som mal byť v práci novým darom, ktorý som nosil v sebe. Asi pred 12 rokmi som začal s týmto dobrodružstvom zapojenia sa do divadla, čo bolo nádherné, príjemné, zábavné, komické, ale aj hlboké. Začal som šou sv. Petra.

Neskôr som mal to šťastie, že Komisia pre jubilejný rok milosrdenstva získala moju prácu a požiadala ma, aby som predstavil tému milosrdenstva. Po krátkom štúdiu a skúmaní som si uvedomil, že svätý Jozef bol jedným z najmiernejších, najtrpezlivejších a najvľúdnejších ľudí. Jemu som túto šou venoval. Teraz takpovediac sv. Peter a sv. Jozef sú moje bojové kone. Mám tri nové výzvy: Sv. Augustín, Guareschi (tvorca Dona Camilla) a sv. Filip Neri. Moja cesta je plná úsmevu a niektorí ma v posledných rokoch obvinili z neúcty, pretože o Ježišovi hovorím aj z perspektívy smiechu. Na tieto námietky odpovedám tvrdením, že ak si skutočne myslíme, že by bolo skutočne divné predstaviť si 12 normálnych ľudí, ktorí sa stretli s Ježišom, že by sa nesmiali, nepohybovali a neposkakovali okolo. Don Giussani povedal: „Pre to, čo ste sa naučili a čo ste našli, si nemôžete dovoliť byť smutní.“

Tí, ktorí majú silnú vieru, chápu obrovskú hodnotu bezstarostnosti; tí, ktorí majú kajúcnu vieru, plnú bolesti a nie odpustenia, vidia úsmev ako niečo neúctivé. Ale my sme deti Boha, ktorý sa nenahnevá rýchlo a ktorý je bohatý na odpustenie. Takže našou modlitbou je Otče náš. Vo vnútri tejto modlitby sa nachádza všetko o nás a o mne, pretože existuje Otec, ktorý mi v obrovskej láske uštedril veľa kopancov a úderov. Tí, ktorí ťa milujú, sa o teba boja, a tak ťa bijú.

So svojimi študentmi v škole sa snažím priniesť tento pohľad Boha a hovorím im, že by som nemal byť pekný učiteľ, ale užitočný. Nemusím byť kamarát alebo spoločník, ale opatrovník a byť otravný. Majú trochu problém tomu porozumieť, ale keď ich stretnem na scéne po škole, vždy mi opakujú: „Pán profesor, teraz to už chápem!“ Keď sa to stane, som dojatý, a aby som to odľahčil, odpovedám slovami sv. Augustína: „Neskoro som ťa miloval…“ Myslím tým, že Boh ako Otec nás ničomu neušetrí a tých, ktorí sa obrátili tak ako ja, už nežijú v čarovnej bubline, kde je všetko na svojom mieste. Únava je stále únava, dokonca aj bolesť. Ničoho nie sme ušetrení, ale Boh ani svojho Syna neušetril. Prečo by sme mali trvať na tom, že budeme Boha prosiť, aby nám niečo vzal?

Pre mňa, ktorý má tendenciu hovoriť príliš veľa, je ťažké zhustiť všetky tieto skúsenosti, o ktorých som vám hovoril, do jediného slova. Premýšľal som o tom a myslím si, že správnym slovom je poslušnosť. Zúčastnil som sa duchovných cvičení a bol som dokonca trochu znudený a otrávený všetkými ľuďmi, ktorí mlčali a boli poslušní (vždy som bol rebel!) A práve tam som začal svoju cestu poslušnosti, keď ma zarazilo, ako nám bola predložená Máriina poslušnosť. Keď o tom premýšľam, celá moja divadelná cesta a odohráva na takomto pozadí: Svätý Peter bol drsný chlap. Pochádzam z južného Talianska a stretol som mnoho rybárov ako on. Bol neodolateľný, pripravený sa pustiť do akcie, a keďže sa stretol s Ježišom, bol neustále pozývaný k poslušnosti. Pre Petra bolo ťažké byť takým, ako ho Ježiš nazval. Svätý Ján Pavol II. povedal, že Boh prinútil Ježiša, aby si vybral Petra za prvého apoštola. Vzal to najhoršie z Kafarnaumu, aby dal silný signál všetkým a dokázal, že svätosť je pre všetkých. Ak to dokáže svätý Peter, dokážeme to aj my.

Svätý Peter prichádza, aby sa odovzdal Ježišovi vo všetkých tých troch „áno“, ktorým odpovedá na otázku „Miluješ ma?“ A ďalším nesmierne učenlivým slovom „áno“ je kniha sv. Jozefa. Každý vie, že Mária je „áno“, ale málokto pozná Jozefovo „áno“, čo je „áno“ každodenného života. Takto hovoril počas všetkých rokov, keď pokojne žil s Máriou a Ježišom. Je to „áno“ všetkých tých, ktorí vstávajú každé ráno a otvárajú sa životu, modlitbe, povolaniu či práci.

zdroj: Aleteia

Tip na knihu: Hodiny utrpenia nášho Pána Ježiša Krista vo videniach Luisy Piccarrety, Modlitby ku Kristovej krvi, Kristoterapia. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.