14. októbra 1978 vstupuje do Sixtínskej kaplnky 111 kardinálov zo 49 krajín. Sú medzi nimi dvaja kardináli z Poľska. Nikto však nemá pocit, že by sa beh dejín mal o dva dni zmeniť v dôsledku rozhodnutia zhromaždených hodnostárov. Po rokoch sa ukázalo, že kandidátom na pápežský stolec bol aj prímas Stefan Wyszyński. Prečo bol teda zvolený Karol Wojtyła a nie on?

Smrť Jána Pavla I. po iba 33-dňovom pontifikáte bola obrovským šokom aj pre kardinálov. Zaujímavé bolo, čo im chcel Duch Svätý povedať prostredníctvom tejto skúsenosti. Nemali však čas na hlboké analýzy, pretože termín druhého konkláve v roku 1978 sa rýchlo blížil. Kolégium kardinálov bolo informované o prehlásení vynikajúcich otcov Rady požadujúcich charizmatického pastiera. Kardináli si uvedomili, že novým pápežom by mal byť muž so silnou, výraznou osobnosťou, ktorý by bol schopný zastaviť krízu v Cirkvi – krízu, ktorá podľa zakladateľa Spoločenstva sv. Egídia prof. Andrea Riccardiho nevyplýva z vonkajších faktorov, ako v časoch francúzskej revolúcie či politiky ateistických krajín, ale vychádza z vnútra Cirkvi.

Dvaja hlavní obľúbení prostredníci, ako aj väčšina voličov tieto požiadavky úplne nespĺňali: na jednej strane janovský arcibiskup kard. Giuseppe Siri, ktorý ťažko akceptoval pokoncilové zmeny iniciované Pavlom VI. a na druhej strane – florentský arcibiskup kard. Giovanni Benelli, zaručujúci pokračovanie učenia tohto pápeža.

Wojtyła: dôvod konfliktu so Sovietskym zväzom?

Niektorí vplyvní talianski kardináli vsádzajú na iných kandidátov. Arcibiskup zo São Paola, kard. Paulo Evaristo Arns priamo tvrdil, že najlepším uchádzačom by bol kardinál Karol Wojtyla. O metropolitovi z Krakova sa veľa hovorilo v kruhoch rímskej kúrie. Tam sa tešil povesti skvelého človeka, nadaného pastiera. O jeho kandidatúre však nikto vážne neuvažuje. Prečo? Pretože – ako pripomína vynikajúci vatikanista Luigi Accattoli v rozhovore pre PAP – podľa ich názoru „voľba pápeža z komunistickej krajiny by bola veľkou hrozbou, pretože by mohla viesť ku konfliktu so sovietskym systémom“.

Proti takémuto názoru sa však postavil viedenský arcibiskup kard. Franz König, ktorý už pred konkláve dával najavo, že Cirkev dozrela do bodu, kedy by ju mohol viesť netaliansky pápež. Kardinál König sa dobre orientoval v socialistických reáliách, pretože bol prvým kardinálom zo Západu, ktorý ako neformálny predstaviteľ pápeža navštevoval krajiny strednej a východnej Európy. Poznal arcibiskupa Wojtyłu z návštev vo Viedni a z jeho návštevy v Krakove. Cenil si jeho intelekt, morálne vlastnosti a pastoračný talent. Na rokovaniach s členmi kardinálskeho kolégia skúmal možnosť voľby pápeža netalianskeho pôvodu a v tejto súvislosti uvádzal meno Wojtyłu – a ako by sme dnes povedali – loboval za jeho kandidatúru.

Päť argumentov prímasa

Kard. König hovoril o tomto aj s kard. Wyszyńskim. Zmieňuje sa o tom i v známej anekdote viedenského arcibiskupa o dôstojnom nástupcovi pápeža – hovoril o Petrovi z Poľska, hoci išiel na konkláve s absolútnym presvedčením, že pápežom bude Talian. Jeho vyjadrenia spred konkláve sú známe a o tomto presvedčení píše aj v publikácii Pro memoria. Keď sa prímas a metropolita Krakova stretli s ďalšími kardinálmi pred konkláve, kardinál Wyszyński sa mu zdôveril, že v kolégiu kardinálov videl veľa nových tvárí a mnohých z nich ani nepoznal. Kard. Wojtyła povedal, že tu všetkých poznal. Sami boli dobre známi aj kardinálom zo vzdialených krajín.

Kard. Wyszyński bol známy ako vytrvalý, hrdinský obranca Cirkvi v krajine, v ktorej vládli komunisti. Kardinál Wojtyła, vychádzajúca hviezda kardinálskeho kolégia, získal uznanie ako aktívny účastník v rôznych vatikánskych orgánoch a ako ten, ktorý vykonával duchovné cvičenia pre Svätého Otca. Ako sa čoskoro ukázalo, mnohí kardináli videli v jednom z dvoch Poliakov nástupcu sv. Petra, čo sa v dejinách Cirkvi ešte nikdy nestalo. Takúto situáciu nepredvídali ani skúsení vatikanisti, ktorí medzi kandidátmi neuviedli ani jedného z poľských kardinálov, teda favoritov na pápežský stolec.

Keď sa dvaja hlavní talianski favoriti navzájom zablokovali, pretože ani jeden z nich nedokázal získať potrebnú väčšinu hlasov, počas prestávky sa skupina voličov opýtala jedného prímasa, či by voľbu prijal. Kard. Wyszyński dôrazne odmietol a uviedol päť argumentov. V noci 17. októbra (utorok) píše:

  • Už mnohokrát som pred zvolením Pavla VI. vyjadril svoje stanovisko, že Rimania majú právo na rímskeho biskupa, človeka z talianskeho ľudu, bez ohľadu na skutočnosť, že Rím je dnes medzinárodným mestom. Aj dnes si za tým stojím;
  • Okrem toho som presvedčený, že úlohou môjho života je brániť Cirkev na východe a v strednej Európe. Kvôli tomu hľadám spojencov, o čom svedčí naša nedávna cesta do Nemecka. Prináleží mi byť pastierom na poľsko-sovietskej hranici, ak by ma o to Boh požiadal;
  • Mám viac než 77 rokov a pápež by mal mať silu pracovať;
  • Človek, ktorý je na to plne pripravený, musí sedieť na Svätej stolici;
  • Ak by voľba padla na kardinála Wojtyłu, domnievam sa, že by mal túto voľbu prijať, pretože jeho úlohy v Poľsku sú iné.

Keď si prímas uvedomil, že šance krakovského metropolitu rastú, stal sa horlivým podporovateľom jeho kandidatúry.

“To je jej dielo!”

Na druhý deň konkláve kvôli neschopnosti získať väčšinu pre jedného z talianskych kandidátov, kard. König sa počas obeda zmieňuje o mene kard. Wojtyłu, čím naznačil, že zaňho bude hlasovať. Nasledujúci deň, 16. októbra, po obede, podľa strohých poznámok prímasa, sa ujíma iniciatívy. V publikácii Pro memoria píše: „Po obede sa Wyszyński dlho rozprával s kard. Królom a neskôr s nemeckými kardinálmi. Nič viac!”. Čo to znamená – viete. Vyššie uvedení hodnostári patria do skupiny vplyvných kardinálov, ktorých má kardinál Wojtyła na svojej strane. Takisto arcibiskup z Philadelphie pozná Wojtylu, lebo dvakrát navštívil USA. Keď komunistické orgány odmietli kard. Królovi 8. decembra 1967 návštevu Poľska, slúžil namiesto neho krakovský arcibiskup v Siekierczyne neďaleko Limanowej, odkiaľ pochádzal otec tohto amerického kardinála. 

Môžeme si domyslieť, že prímas Wyszyński diskutoval s kardinálmi, čo znamená, že chcel mobilizovať voličov, ktorí sa nerozhodli staviť na krakovského metropolitu, aby sa stal „kráľom kardinálov“, teda pápežom. Čas po obede je však veľmi hektický. “Na chodbách bolo cítiť akési oživenie.“ – poznamenáva kardinál Wyszyński.

„Prímasova skupina“ je činná, pretože ôsme hlasovanie je formalita. Kard. Wyszyński nahradzuje metropolitu v Krakove, ktorý sedí za ním v druhej rade, a žiada ho, aby voľbu prijal. „Keby ste boli, otec kardinál, zvolený, zvážte, prosím, meno Ján Pavol II. Pre taliansku verejnú mienku by to bol obrat pre dobro duchovného kapitálu, ktorý nazhromaždil Ján Pavol I.,“ píše sa v Pro memoria.

Počas poklony obaja plačú. Po návrate do Poľska hovorí prímas v jednej zo svojich kázní: „… naše ústa sa otvorili takmer súčasne s menom Panny Márie z Jasnej Góry: je to jej dielo! Pevne sme tomu verili a stále tomu veríme.” Hneď potom prímas vysloví prorocké slová, ktoré pápež napíše vo svojom testamente, a po rokoch ich zopakuje v Gorzowe Wielkopolskiej: „Teraz máš voviesť Cirkev do tretieho tisícročia.“

Kard. Wyszyński srdečne vyjadruje svoj názor na to, prečo sa kardináli rozhodli pre krakovského metropolitu. Čo mohlo ovplyvniť tento výber? Nedá sa na to odpovedať. Možno strach zo súčasných 3 kandidátov. Ani jeden nebol chcený. Keď prišlo na meno Karola Wojtyłu, hlasovania sa vyrovnali. Ale keď 3 kandidáti stratili hlasy, získal hlasy kard. Wojtyla. 

Možno bolo dôležité, aby si Poľsko aj napriek komunistickému jarmu uchovalo svoju vieru, jednotu s Cirkvou, živú nábožnosť, ktorú obdivovali mnohí kardináli sveta, a živú oddanosť k svätej matke. Mnohí sa opakovali: zvíťazí Svätá matka. 

Poľskej cirkvi zaslali blahoželania. Okrem vysokej popularity kardinála vo svete dala táto živá religiozita každému veľa na premýšľanie. Túto vetu vyslovilo veľa kardinálov. Poľsko zažívalo veľa ponížení a múk – Deus exaltavit humiles [Boh povýšil ponížených].

Aj keď bol prímas a pápež v jednom presvedčený, že výsledok konkláve bol zásluhou Panny Márie z Jasnej Góry, Ján Pavol II., oceňuje úlohu ľudského faktora. Svedčí o tom jeho nepublikovaný vlastnoručný list kard. Wyszyńskemu z 3. novembra 1978, v ktorom ďakuje prímasovi za „taký podiel na poslednom konkláve“. Píše sa:

† Vaša Eminencia
Milovaný prímas,
využívam odchod biskupa Bronislava, aby som vám poslal úprimné prejavy úcty a lásky – a zároveň vám ešte raz ďakujem za prozreteľnú účasť prímasa na poslednom konkláve.
Už viac nemusím písať, lebo Vaša Eminencia vie, o čo ide a čo si myslím. Toto sú Božie cesty, ktoré čím viac si uvedomujeme, tým neočakávanejšie sa odhalí ich povinný význam. Prímas vie, že sa priamo podieľal na odhalení tohto záväzného významu v kontexte celého priebehu konkláve, a najmä 16. októbra, pri príležitosti osláv sv. Hedvigy.
Chcel by som sa ešte raz poďakovať Vašej Eminencii a tiež cez prímasa celému poľskému biskupstvu, všetkým mojim bratom v biskupstve za ich účasť na začiatku nového pontifikátu. O detailoch nepíšem. Odkazujem všetky, na ktoré si momentálne spomínam, biskupovi Bronislawovi, ktorý by ich určite zopakoval presnejšie, než by sa dalo v úzkych dimenziách tohto listu napísať.
Nemusím hovoriť o tom, ako moc sa spolieham na duchovnú podporu, na modlitby Vašej Eminencie a celého Poľska. Viem, že sa tak deje – a v prvom rade by som sa vám chcel poďakovať. Ďakujem – to je to, o čo vás najviac žiadam, pretože taká je „ekonomika vďačnosti“.
Ešte raz opakujem slová srdečnej úcty a oddanosti v Kristu Pánovi a Jeho Matke – našej Pani z Jasnej Góry.

Pápež Ján Pavol II.
3.XI.1978.

Prímas a pápež si rozumeli aj bez slov. Po prečítaní tohto fragmentu však nepochybujeme, že Ján Pavol II. ďakuje kardinálovi Wyszyńskému za to, že významnou mierou prispel k jeho zvoleniu za pápeža. Prímas výslovne vyjadruje svoju domnienku, že voľba pápeža z Poľska môže „spomaliť ateistické kroky zo ZSSR, keď si Moskva uvedomí, že v strednej Európe zrazu vznikli nové sily“. A ako starec Simeon dodáva: „Teraz prepustíš svojho služobníka, Pane, pretože moje oči videli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov.”

Než sa tak stane, prímas zažije chvíle veľkej slávy, keď ho 22. októbra 1978 pápež – v bezprecedentnom geste – zdvihne z kolien a pobozká na ruku – a tiež o niekoľko mesiacov neskôr, keď v júni 1979 bude hostiť poľský episkopát Jána Pavla II. v rodnej vlasti. 

zdroj: Aleteia

Tip na knihu: Benediktov čas, Novéna k svätému Jánovi Pavlovi II., Pápež zázrakov – Ján Pavol II.. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.