Človeče,
načisto si ohluchol či oslepol? Alebo nevnímaš už nejakú tú dobu, ako sa na Slovensku usadil akýsi silnejúci trend názorového boja? Naučili sme sa do všetkého hovoriť, na všetko mať svoj vlastný úsudok, vyjadrovať ku každej kauze individuálne postoje. Náš každodenný život sa stal miestom ostrého vyhraňovania sa. Nechávame sa unášať a naproti tomu niektorí z nás bojujú zasa vytrvalo proti prúdu. Zmes kadečoho vyvoláva v nás akúsi pachuť, ako keď sa zmieša všetko so všetkým a ponúkne sa na zjedenie v očakávaní, že to niečie mädlenie rúk sa zmení na vytúžené víťazné gesto – niečiu prehru a tvoj triumf.
Človeče, nemôžeš si nevšimnúť, že sa tu vynára snaha o vzájomné odsudzovanie? Buďme sebakritickí a povedzme – áno, odsudzovanie je také ‘človečie’ ako aj kritika samá. Je jasné, že nebyť kritického pohľadu, mnohými vecami by sa nepohlo. Mnohé by sa spravilo zle a mnohé už začaté by mohlo prerásť v katastrofu. No osobitným spôsobom vytŕča a teba, človeče, zadúša akosi moja viera a náboženstvo.
Človeče, ruku na srdce… vnímaš aj ty, ze veriaci človek sa za ostatné roky začína vykresľovať ako spiatočník, slaboch, sedliak mudrlant a namúdrelý filozof v jednej osobe, zažíva mnohovravné mávnutia rukami, počuje samý výsmech a nadávky od kadekoho, ba dokonca aj od svojich najbližších? Ale skúšal si si niekedy, človeče, obliecť jeho kožu a zažiť to, čo ti nestihne vypovedať po ohlušujúcej kadencii tvojich slov?
Človeče, nesúď ma, lebo …
… hoci vidíš, ako kľačím a v tvojich očiach “pánbičkársky” s neprirodzene naklonenou hlavou ako anjel hľadím do neba, to sa pred Bohom kajám a prosím o odpustenie, lebo nedokážem s ľahkosťou odpúšťať blížnym. A keď sa aj snažím naprávať svoje konanie, prichádza Zlý, ktorý ma trýzni výčitkami, aký hlupák je zo mňa, keď sa nepúšťam do hádok alebo niekomu neodplatím za všetko to, čo mi povedal.
… hoci sa čuduješ, že sa falošný človek ako ja môže s príkladne zopätými rukami modliť, a pritom toľko hrešiť, ja vidím niekoho, čo nesmierne veľakrát urazil Boha svojou “pomýlenou slobodou”. Nemusím ti pripomínať, ako veľmi dobre viem, že deň za dňom je kniha života o mne hrubšia a hrubšia. Ale ja sa spolieham na neho, lebo poznám ho ako milosrdného a som šťastný, že má pre mňa tento najväčší dar z darov.
… hoci vidíš, ako s nelichotivými slovami zdvíham hlas v hneve na kolegu, súrodenca, rodičov, deti a všetkých naokolo, večer líham do postele s trýznivou bolesťou v srdci a ľútostivým pocitom, že som zranil ďalšieho človeka, a tým aj svojho Boha, ktorý ho miluje rovnakou láskou ako mňa. Nevidíš už ale moje slzy, ktorými ho prosím o odpustenie a túžiac po náprave svojich zlých skutkov hľadám spôsob, ako to všetko už zasa po stýkrát napraviť.
… hoci vidíš, že moje povinnosti si neplním poriadne, na druhý deň ráno si dávam zas a znova nový cieľ, aby som svojou prácou urobil Bohu väčšiu radosť než deň predtým. Odovzdávam mu všetky svoje obety a námahy v snahe odčiňovať urážky, čo som spáchal, a zmiernil tresty, ktoré som si vlastnou nezodpovednosťou zaslúžil.
… hoci čítaš a počúvaš môj názor a svojím raciom sa ho snažíš prekrútiť podľa seba a nanútiť mi svoju pravdu, ja sám sa medzičasom vzdávam svojho názoru a s vrúcnosťou sa modlím, aby mi Boh milostivo daroval svoje svetlo a veci som chápal tak, ako ich pozná on. Viem, že hluk tohto sveta, moje zranenia a nedokonalosti sú veľké a prekrúcajú Božiu víziu, no jedinú nádej, ktorú tu mám, je neustála prosba o Ducha poznania celej pravdy, lebo túžim robiť to, čo chce Boh.
… hoci vidíš, ako v tvojich očiach fanaticky obhajujem svätú Cirkev zavalenú sexuálnymi škandálmi, korupciou a všetkými hriechmi sveta, a ty mi chceš “otvoriť oči” podsúvaním článkov o zlom pápežovi, hriešnych biskupoch a kňazoch, ja stále počujem Pánov hlas: “… a brány pekelné ju nepremôžu.” a snažím sa robiť to, čo sa mi tu a teraz dá urobiť – modliť sa za všetkých cirkevných predstavených, v ktorých vidím zapierajúceho Petra, prosiť za vytrvalých rehoľníkov, nové kňazské a rehoľné povolania a za celú Cirkev.
… hoci krútiš hlavou nad mojimi “zastaralými” názormi o potratoch a eutanázii a oponuješ mi skutočne silnými spoločenskými argumentmi, ja sa modlím za každú ženu, ktorú práve teraz niekto znásilňuje; ktorú muž týra; ktorá sa rozhoduje pre smrť alebo život svojho dieťaťa. Prosím Boha za každé dieťa, ktoré sa má narodiť na tento svet, aby bolo zdravé a malo svojich rodičov. A ak sú mu nie dopriati biologickí rodičia, aby našlo lásku a zdravú výchovu u iných. A napokon sa modlím aj za tých, ktorí svojou nezodpovednosťou alebo nezodpovedným správaním zranili ženy, mužov, svoje deti a prispeli k štatistikám zranených Božích detí.
… hoci si presvedčený, že na svoju vieru nepotrebujem kostol ani svätú omšu, hovorím ti, že prežívam obrovskú bolesť, lebo pokrm, ktorým ma Boh ešte pred rokom sýtil a ktorý bol mojou jedinou vzpruhou do týchto šedých čias, vidím už len na monitore; lebo miesto, kde som si chodieval očistiť svoju dušu a kde som počul uzdravujúci Otcov hlas: “Synu, odpúšťam ti všetky tvoje hriechy.” je odo mňa vzdialené čo by na skok, ale cez zamknuté dvere.
… hoci vidíš nábožného fanatika, čo používa “babičkovské” gestá, keď sa prežehná cestou okolo kostola, pred obedom, pred prácou, pri odchode z domu, pri štartovaní auta, pri návšteve hocijakého posvätného miesta, pred modlitbou ruženca počas prechádzky v parku, pred rozhovorom s Bohom, vidíš len človeka poznajúceho svoju hriešnosť. Som možno v tvojich očiach človek stredoveku, ale ja viem, ze v očiach toho, ktorý ma stvoril, mám obrovskú hodnotu. Ďaleko väčšiu než celý tento svet. Vieš, podľa čoho to poznám? Lebo moju hodnotu zrovnal s hodnotou svojho Syna.
… hoci vidíš vo mne slabocha, ja v tebe vidím blížneho, ktorého ma Boh pozýva milovať a odpúšťať nie 7 ráz, ale 77 ráz. A ja som odhodlaný tak robiť.
… hoci ty súdiš hriešneho, môj Boh ma neodsúdil a ani ja nesúdim teba.
Tip na knihu: Kalvária lásky, 40 dôvodov, prečo som katolík. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.
