Páter Pio veľmi dobre chápal význam svätej omše, preto ju označil za obrovské tajomstvo. Pravdepodobne z tohto dôvodu trvali jeho omše aj tri hodiny. Keď mu vyčítali, že svätú omšu slávi príliš dlho, odpovedal: „Pán vie, že chcem sláviť svätú omšu ako ostatní, ale nie vždy sa mi dá. Sú chvíle, keď sa nemôžem pohnúť vpred. Mám pocit, že už už spadnem, keby som sa zastavil.“

Pio veril, že „Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami“. Zakúšal každý deň živú Božiu prítomnosť v Eucharistii, ktorú slávil. Počas nej zažíval utrpenie, umučenie a smrť Ježiša Krista. Pripravoval sa na stretnutie s Kristom v Eucharistii od druhej hodiny v noci. Dve hodiny sa modlil v cele kláštora, pomodlil sa ruženec a potom hodinu meditoval o Kristovej obete. Potom sa len pomaličky obliekal do liturgického rúcha a každú chvíľu pokľakol, aby tieto úkony posvätil tichou modlitbou.

Keď nastal okamih začiatku svätej omše, upokojil sa a jeho kňazská duša bola naplnená myšlienkou na obetu, ktorú chystá konať in persona Christi. Vychádzajúc zo sakristie kráčal veľmi pomaly a s veľkými ťažkosťami smerom k presbytériu, akoby sa pohupoval pod určitou váhou hlboko v myšlienkach, takmer neprítomný. Jeho tvár niesla stopy nevysloviteľnej bolesti, z očí mu tiekli slzy, pery sa mu chveli, akoby sa pohybovali v dôvernom rozhovore s Kristom skutočne prítomným na oltári. Bol ohromený emóciami, slzy mu tiekli z očí a jeho ruky sa so vzlykaním akoby ohýbali pod obrovskou váhou niečoho. Bol to dar sĺz. Ich zdrojom nebolo len vzrušenie, ale uvedomenie si nesmiernosti Božích darov prúdiacich počas každej omše, ako aj nevera a podlosť tých, ktorí sa postavili proti prijatiu Boha a ubližovali Jeho láske.

Počas obety na úmysly živých opäť upadol do extázy, a potom – po dlhej chvíli ticha – vyslovil žiadosti pútnikov a rozpamätával sa na dlhý zoznam mien svojich duchovných detí.

Najbolestnejšiu chvíľu transsubstanciácie zažíval zvlášť počas pôstu. Potom nasledovali extázy – jedna za druhou -, ktoré trvali päť a viac minút. Sv. Pio bol bledý a spotený a celý sa chvel. Jeho oči boli uprené na bielu hostiu v jeho rukách a jeho hlas bol drsný a divný, akoby stigmatizovaný kňaz prežíval veľké bolesti alebo muky.

Z rán v jeho rukách vytekala krv. Stigmatik sa to snažil skryť pod dlhými rukávmi alby, ale celý kostol zaplnila neobvyklá vôňa, ktorá z nich vychádzala. Bol to ďalší mimoriadny dar, ktorý mohli zažiť pútnici prítomní na svätej omši slávenú sv. Piom. 

Počas omše došlo k početným mimoriadnym uzdraveniam. Zlí duchovia boli vyhnaní a došlo k obráteniu množstva ľudí, ktorí opustili Cirkev, bojovali s ňou alebo patrili k iným kresťanským spoločenstvám.

Páter Pio slúžil omše v latinčine, a to aj po Druhom vatikánskom koncile, keď sa do liturgie zavádzali národné jazyky. Dostal na tento účel osobitné povolenie. Tak bolo stanovené, keďže mních mal skoro osemdesiat rokov a bol takmer slepý.

Tip na knihu: 365 dní s Pátrom Piom, Páter Pio a očistec, Moc každodennej svätej omše. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.