V Liste Marcelínovi svätý Atanáz ponúka krásnu meditáciu o jedinečnej sile žalmov, ktoré prinášajú emocionálne uzdravenie. Myslím si, že to, čo hovorí o modlitbe so žaltárom, možno najlepšie pochopiť optikou klasickej gréckej koncepcie „mimesis“ (alebo „representatio“ v latinčine), aj keď so silne kristocentrickým charakterom. Hoci boli Atanázove úvahy napísané pred stáročiami, dodnes nestratili nič zo svojej sily, najmä pre tých, ktorí sa modlia Božské ofícium alebo Liturgiu hodín.

Dnes nie je nezvyčajné počuť výraz: „Mám pocit, že…“ Najmä mladí ľudia hovoria niečo ako „Mám pocit, že moja známka je nespravodlivá.“ alebo „Mám pocit, že mi nerozumiete.“ Takéto tvrdenia skutočne vyjadrujú úsudok, nie pocit, ale ukazujú, ako blízko sme sa dostali do súladu emócií s myšlienkami. Pocity sa stali akýmsi neomylným sprievodcom realitou. Som muž, ak sa ním cítim, alebo žena, ak sa ňou cítim, bez ohľadu na moju biológiu. Ak sa cítim urazený, potom ste povedali niečo urážlivé, bez ohľadu na to, čo ste povedali alebo prečo ste to povedali.

Táto situácia ostro kontrastuje s názorom, ktorý sa vyskytuje vo veľkej časti klasického myslenia, konkrétne, že pocity môžu byť rozumné alebo nerozumné, a ak chcete žiť prosperujúci život, musíte svoje emócie formovať kultiváciou cnosti.

Napríklad vo Phaedruse Platón opisuje emócie v podobe temperamentného koňa, ktorého treba trénovať, aby potiahol svoj voz (rozum) nad tvrdohlavým a lenivým koňom (chute), ku ktorému je pripútaný. A v Nikomachovskej etike Aristoteles poskytuje sofistikovanú schému cností, ktoré sú potrebné na zmiernenie našich emócií – napríklad odvaha je priemer medzi strachovaním sa príliš veľa (zbabelosť) a príliš málo (unáhlenosť). Inými slovami, emócie sú reakcie na realitu, ktoré môžu byť úmerné alebo neprimerané, a preto starovekí ľudia uznali dôležitosť správneho privykania si emócií, často prostredníctvom mimésis.

„Mimesis“ je grécke slovo s významom „imitácia“ a znamená schopnosť umenia formovať naše emócie, a tým aj našu morálnu citlivosť a charakter. Napríklad poézia a hudba môžu slúžiť ako druh morálnej katechézy v dobrom i zlom. Gréci rozpoznali dôležitosť dobrého umenia, pretože pochopili náš stelesnený charakter – sme racionálni, a tak reagujeme na abstraktnú argumentáciu; ale sme tiež živočíšni a sme dojatí, často silno, konkrétnym a daným. Môžeme uviesť napríklad presvedčivý filozofický argument o dôležitosti pripraviť sa na smrť, ale nebude mu chýbať emocionálny vplyv literárneho majstrovského diela, akým je Smrť Ivana Iľjiča od Leva Tolstého.

V súlade s mimetickou tradíciou nám Atanáz poskytuje úžasné zhrnutie toho, ako môžu žalmy formovať naše emócie s ohľadom na ľudský rozkvet a v konečnom dôsledku na spásu. Kniha žalmov, ako Athanasius poznamenáva, obsahuje prvky iných kníh Starého zákona – napríklad históriu, proroctvá a morálne napomenutia, ktoré „zhudobňuje, ale ukazuje aj veci vlastné, ktoré spolu s nimi dáva do piesne“. Inými slovami, „Kniha žalmov má istú vlastnú milosť a osobitnú presnosť vyjadrenia“.

V čom spočíva táto jedinečná milosť žalmov?

Atanáz si myslí, že existujú dva prvky.

Po prvé, žalmy prinášajú správne usporiadanie a liečenie našich emócií.

Ako? Nie filozofickým traktátom alebo teologickým nabádaním, ale ponúkaním „dokonalého obrazu pre život duší“, teda konkrétnymi príkladmi, ktoré oslovujú našu intuíciu a slúžia ako štandardy, podľa ktorých môžeme modelovať svoje emócie. Ak sa napríklad chceme naučiť vytrvalosti v skúškach, urobíme dobre, keď si prejdeme žalm 40 („Čakal som, čakal na Pána a on sa ku mne sklonil.“); na vyjadrenie vďačnosti za to, že som ušiel z cesty, Žalm 34 („Hľadal som Pána a on ma vyslyšal a vytrhol ma zo všetkej hrôzy.“); na podporu pokánia za hriech, žalm 51 („Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť.“); chváliť Boha za všetky jeho dary, Žalm 8 („Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi!“); a tak ďalej.

Čím viac takýchto žalmov recitujeme, tým viac prenikajú a formujú naše bytie.

Josef Pieper v knihe Only the Lover Sings poznamenáva, že hudba istým spôsobom obchádza vedomie človeka a smeruje priamo k srdcu: „Keďže hudba bezprostredne vyjadruje bezprostrednosť základnej existenciálnej dynamiky. Tá hlboká úroveň, kde dochádza k sebarealizácii človeka oslovuje čitateľa a vyzýva aj poslucháča. V tejto existenciálnej hĺbke poslucháča, hlboko pod úrovňou vysloviteľných úsudkov, sa ozýva – v rovnakej bezprostrednosti – tá istá vibrácia vyjadrená v počuteľnej hudbe.” V tom spočíva sila hudby – poslucháč si nemôže pomôcť, ale musí byť ovplyvnený duševným a emocionálnym stavom umelca, v ktorom zložil konkrétnu hudbu, či už je tým umelcom plytká, narcistická popová hviezda alebo božsky inšpirovaný žalmista.” Preto Atanáz hovorí, že ten, kto sa chopí žaltára, „je hlboko dojatý, akoby sám hovoril, a slová piesní ho ovplyvňujú, akoby to boli jeho vlastné piesne“. Navyše si myslí, že žalmy by sa mali spievať, pretože melódia slov symbolizuje a podporuje duchovnú harmóniu duše.

Vyššie uvedené by malo rozptýliť akékoľvek obavy, že Atanáz nabáda k psychologicky nezdravému potláčaniu emócií alebo prinajmenšom k istému druhu stoickej ľahostajnosti voči nim. Skôr hovorí, že „počutím [žalmov] sa učí nielen nezanedbávať vášeň, ale aj to, ako treba vášeň liečiť hovorením a konaním. Uznáva veľké dobro emócií, ale aj potrebu ich správneho formovania jemným povzbudzovaním.

Druhým prvkom, ktorý obsahuje jedinečnú milosť žalmov, je toto: na rozdiel od iných foriem mimésis, žalmy nielen prispôsobujú naše emócie nejakému chvályhodnému prírodnému alebo kultúrnemu štandardu dobra, ale prispôsobujú ich Kristovi, zdroju všetkého dobra.

Je to tak preto, že, ako učí Katolícka cirkev: Starý zákon anticipuje a predznamenáva Nový zákon a konkrétne Kristove slová a činy. Atanáz poznamenáva, že žalmy sú teda predchodcom „dokonalého poučenia v cnosti, ktoré Pán v sebe zosobnil“. To znamená, že slová žalmistu predznamenávajú Kristove slová a činy a poskytujú anticipačný model, podľa ktorého môžeme formovať svoj charakter. Okrem žalmov, ktoré Atanáz používa, aby výslovne prorokoval o Kristovom živote, utrpení a smrti, ako je Žalm 21 („Prebodli mi ruky a nohy, môžem si spočítať všetky svoje kosti.”).

Atanázov list ukazuje silu kresťanstva, ktoré očisťuje a pozdvihuje všetko, čo je prirodzené a dobré. Po stáročia ešte pred Atanázovými časmi ľudské bytosti uznávali úlohu, ktorú umenie zohráva pri formovaní nášho charakteru, a tým pomáha alebo možno aj bráni nášmu rozkvetu. V žalmoch dostávame dokonalú mimésis, pretože poukazujú na Toho, skrze ktorého sme stvorení a v ktorom nachádzame svoj konečný cieľ, spôsobom prístupným všetkým a vhodným pre našu telesnú prirodzenosť.

zdroj: CatholicExchange

Na každodenné zamyslenie nad Božím Slovom ponúkame knihu Päť minút s Bohom (2024), ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.