Ježiš učí učeníkov, ako sa majú modliť, aj podobenstvom o bezbožnom sudcovi a vdove a podobenstvom o farizejovi a mýtnikovi. Podobenstvo s vdovou ilustruje veľmi ťažkú situáciu. Ježiš v ňom hovorí, že keď sme v tiesni, nemali by sme sa hneď vzdávať, ale svojou modlitbou zabojovať ako vdova, aby sme sa dovolali svojho práva a svojmu životu prinavrátili stratené dobrá.
Lukáš spomína v tomto podobenstve vdovu, ktorú sužuje nepriateľ. V núdzi sa obráti na sudcu, aby jej dal za pravdu. No sudca – jediný, kto jej môže pomôcť – nemá veľmi chuť sa do jej sporu miešať. Pomôže jej napokon len a len preto, že je veľmi neodbytná. Vdovu by sme mohli chápať ako akýsi typos – predobraz nás samých: aj nás často sužujú naši nepriatelia. Cítime sa bezradní, hlavne ak nás neustále niekto zraňuje alebo ak o nás nerozpráva dobre. Zostávajú nám len dve možnosti: buď budeme nariekať, alebo sa rozhodneme pre modlitbu. A Lukáš odporúča tú druhú možnosť. Žena, ktorá prišla o svojho muža, je predobrazom zraniteľného človeka, ktorý veľmi citlivo vníma svoje okolie. Doliehajú na ňu akékoľvek, aj nepatrné negatívne emócie. Najmä ľudia, čo sa cítia zranení alebo prenasledovaní, môžu v modlitbe nájsť útočisko. V Božej blízkosti si zrazu uvedomia, že aj oni majú právo na život. A objavia v sebe miesto, kde v nich prebýva sám Boh. K tomuto miestu sa žiadny iný človek a žiadne zranenie nedostane. Tam si môžu odpočinúť a osviežiť sa.
Toto podobenstvo by sme ale mohli pochopiť aj ináč. V dávnej mytológii bola žena často symbolom duše, vnútornej sféry človeka, kde človek cítil, že v ňom sídli božská dôstojnosť. Nepriatelia a protivníci tejto vdovy zasa symbolizujú rôzne šablóny života, ktoré nás brzdia. Naše chyby, ktoré nám dávajú zabrať. Naše zranenia, ktorými nás život počastoval. Sudca, ktorému sú ukradnutí všetci ľudia spolu s Bohom, môže symbolizovať naše superego (Nad-ja) – vnútornú inštanciu, ktorá nás do niečoho tlačí a nemá záujem o naše blaho. Sú to vlastne normy a princípy správania. Duša by mala toto všetko trpezlivo znášať a uspokojiť sa s tým, čo nachádza. Modlitba dáva našej duši slobodu. Potvrdzuje nám vnútornú intuíciu o našej nedotknuteľnosti a dôstojnosti, že sme jedineční. Modlitba umlčuje všetky ohlušujúce hlasy nášho Nad-ja a odzbrojuje všetky životné šablóny.
Na prvý pohľad bojuje bezmocná žena za svoje práva. Znova a znova prichádza za sudcom a nalieha na neho: „Obráň ma pred mojím protivníkom…“ (Lk 18,3). Sudca sa začne sám so sebou zhovárať, čo je typický štylistický prostriedok dávnych gréckych komédií: „Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári“ (Lk 18,4-5). Grécke znenie hovorí doslovne: „aby ma neudrela päsťou do oka, aby som nemal modrinu pod okom.“1 Ak by ho niekto pri týchto úvahách začul, asi by sa pousmial. Taký mocný sudca, a bojí sa slabej vdovy, že mu uštedrí úder. No evanjelista Lukáš práve týmto sudcovým monológom nabáda čitateľa, aby uveril zdanlivo slabému účinku modlitby. Modlitba má väčšiu moc ako všetci mocnári na tomto svete. V modlitbe si človek získava späť svoje práva. Právo na život, právo na pomoc i právo na dôstojnosť. V modlitbe si uvedomujeme, že ľudia nad nami nemajú žiadnu moc. Naši utláčatelia nemajú na nás žiaden dosah. Asi tak, ako ani Ježišovi vrahovia nemali nijakú moc nad modliacim sa Ježišom na kríži. Ak vnímame vdovu ako symbol duše, potom celé toto podobenstvo komunikuje jednu myšlienku: V modlitbe si všetci začíname uvedomovať, že naša duša má svoje práva. A tie zavážia viac než všetky podnety, ktoré inkasujeme zo strany Nad-ja a ktoré sa nás snažia držať pri zemi. Pri modlitbe duša získava novú silu. Dostáva krídla. Začíname komunikovať s naším ozajstným Ja, s pôvodným Božím obrazom v nás. Uvedomujeme si, aký jas nám Boh v tomto obraze daroval. Svet nedokáže tento Boží obraz v našej duši zakaliť, tobôž ho zničiť.
Tento úryvok pochádza z knihy Malá škola modlitby, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.
