Tento problém sa v spovedi objavuje zvyčajne ešte pred vyznaním hriechov. „Od poslednej spovede, ktorá bola pred rokom, som spáchal…“
„Spoveď je, obrazne povedané, duchovná sprcha.“ Pozriem sa na penitenta, čo to s ním urobilo. Súhlasne prikyvuje.
„Viete si predstaviť, že by ste sa sprchovali raz za rok?“ Vypleští oči a radšej sa ani nesnažím zisťovať, čo mu napadlo. Každé prirovnanie pokrivkáva, ale v tomto prípade mi postačí, že šokuje.
Ako často sa vlastne máme spovedať? Odpoveď na túto otázku komplikujú aj samotní spovedníci, ktorí nie sú v tejto záležitosti jednotní. Skúsenosti zo zahraničia, kde sa veriaci katolíci v porovnaní so Slovenskom spovedajú menej často, inšpirujú aj niektorých našich kňazov. Na náprotivnej strane stoja zástancovia pravidelného pristupovania k sviatosti zmierenia. Pre nich sú príkladom svätci, ktorí sa spovedávali každý týždeň.
Tu by som rád ponúkol citát z rímskeho rituálu Ordo paenitentiae. Je veľmi užitočné často a svedomite pristupovať k tejto sviatosti aj pre všedné hriechy. Nie je to totiž iba číre opakovanie obradu ani akési psychické cvičenie, ale ustavičné úsilie o zdokonalenie krstnej milosti (OP b. 7). Zmienka o všedných hriechoch je pre tých, ktorí tvrdia, že k sviatosti zmierenia stačí prísť, ak máme ťažké hriechy. A čo znamená „často“? Dá sa chápať rôzne, vždy však v protiklade k „občas“ či „zriedka“. Ako si ho však vysvetliť vo vzťahu k minimalistickej požiadavke formulovanej v Pätoro cirkevných prikázaniach aspoň raz v roku sa vyspovedať a prijať Sviatosť oltárnu? V nej sa treba sústrediť na výraz „aspoň“. V spovedi ho vysvetľujem ako nutnosť, ktorá je nevyhnutná k tomu, aby duchovný život čo i len tlel.
Tento úryvok nájdete v knihe Milosrdenstvu v ústrety, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.
