Raymond Diocres, profesor na univerzite v Sorbonne a muž všeobecnej reputácie učenca a všeobecnej počestnosti zomrel v Paríži. O tri dni neskôr jeho rakvu nádherne zdobenú symbolmi jeho povolania slávnostne priniesli do katedrály v zástupe s kolegami profesormi a veľkej skupiny študentov a kňazov.
Stovky ľudí sa zúčastnili pohrebu, zapálili nespočetné množstvo sviečok. Tí, ktorí obdivovali veľké vedomosti a cnosti tohto slávneho zosnulého, sa zaňho úpenlivo modlili. Ale keď chór začal spievať ofícium mŕtvych: “Koľko mám pokleskov a hriechov? Tak moje viny, hriechy oznám mi!“ (Jób 13,23), ktoré spomína v Písme svätý Jób, zrazu sa mŕtvola ležiaca na márach pred očami všetkých začala hybať, posadila sa a zrevala krikom zúfalstva: „Z Božieho súdu som bol obvinený, odsúdený a zatratený.“
Ako to povedal, znova ľahol a už sa vôbec nehýbal. Takto bolo dokázané, že svetovo uznávaný profesor ukrýval svoje zlozvyky pod rúškom cnosti. Ale Boh, ktorý skúma srdcia, poznal jeho hriechy a potrestal ho za ne.
Vďaka tejto udalosti zašiel svätý Bruno z Kolína (1030 – 1101) do extrému. Odmietajúc pôžitky tohto sveta založil kláštor v pohorí Chartreuse, ktorý sa stal domovom kartuziánskeho rádu. Kartuziáni sú dodnes známi tým, že sú najprísnejší a najasketickejší zo všetkých kláštorných rádov.
Tip na knihu: Obety a utrpenia A. K. Emmerichovej, Mária Valtorta: vizionárka a mystička,
