„Naposledy som bol/a na spovedi pred x týždňami. Od tej doby som sa dopustil/a týchto hriechov:…“ Stručne vymenuješ hriechy. A na záver povieš: „Na viac hriechov sa už nepamätám, hriechy ľutujem a prosím o rozhrešenie.“ Alebo: „Všetky svoje hriechy ľutujem a sľubujem, že sa polepším.“

Ak sme sa v mladšom školskom veku pripravovali na prvé sväté prijímanie a na prvú spoveď, pravdepodobne sme absolvovali podobné školenie. Katechétky alebo pán farár venovali veľké úsilie tomu, aby sme sa naučili tieto formulky, ideálne naspamäť. Je to praktické. Kňaz nemusí strácať čas zisťovaním, či dieťa stihlo spáchať všetky tie hriechy za uplynulý mesiac alebo za celý rok. Je tiež zrejmé, že sa na spoveď riadne pripravilo a svoje hriechy ľutuje.

Omyl! Vlastne sú v tom súčasne až tri či štyri háčiky.

Prvý omyl: údaj o poslednej sviatosti zmierenia. Je pravda, že je užitočné vedieť, koľko času uplynulo od poslednej spovede. Kňaz bude viesť spovedný rozhovor inak s človekom, ktorý k sviatosti zmierenia pristupuje relatívne pravidelne a s primeranou frekvenciou, a inak s niekým, kto sa k nej odhodlal napríklad po dvadsiatich rokoch. Kajúcnici to zväčša nemajú napísané na čele a zo samotného vyznania sa to dá rozpoznať len v prípade, ak kňaz kajúcnika osobne pozná. Raz som spovedal muža, ktorý vyznal len pár všedných hriechov – pokiaľ to vôbec hriechy boli. Na otázku, kedy bol naposledy na spovedi, mi sucho odvetil, že asi pred svadbou (cca 30 rokov!), ale vraj je to v pohode, pretože aj tak žiadne hriechy nemá… Skôr by som predpokladal, že po takej dobe mal už poriadne hrdzavé svedomie, ale to by bolo na inú kapitolu.

Samotný údaj, kedy človek naposledy pristúpil k sviatosti zmierenia, o ňom veľa neprezrádza (pokiaľ sa pohybujeme v rozmedzí niekoľkých týždňov či mesiacov). Ak nás kňaz nepozná, mali by sme ho na začiatku informovať aj o svojom rodinnom stave, prípadne povolaní. A na to neexistuje žiadna vopred pripravená formulka. Ak napríklad príde na spoveď človek v strednom veku a vyznáva, že sa naposledy spovedal pred dvoma mesiacmi a odvtedy nebol ani na jednej nedeľnej svätej omši, príčinou môže byť aj to, že je lekár alebo vodič MHD, ktorý mal službu. Prípadne ide o matku početnej rodiny, v ktorej boli postupne všetky deti choré. Alebo nám azda kajúcnik zatajil, že je rehoľníkom? To už by bolo niečo celkom iné… Keď sa nad tým zamyslíme, podobných príkladov môžeme nájsť veľa. Časový údaj má sám osebe len malú alebo žiadnu výpovednú hodnotu. Samozrejme, uviesť ďalšie dôležité informácie nie je povinné, ale je to dobrá investícia do spovedného rozhovoru, aby mohol byť pre konkrétneho človeka zmysluplný.

Druhý omyl nastáva vo chvíli, keď človek vyhlási, že sa od poslednej spovede dopustil takých a takých hriechov. To predsa vôbec neznamená, že sa dopustil iba vymenovaných previnení. Ani to, že sa na sviatosť zmierenia poctivo pripravoval a uvažoval, čo sa mu od poslednej spovede (ne)podarilo. Skôr to prezrádza, že sa kedysi naučil spomínanú formulku. Jej znenie už vopred naznačuje, že po nej bude nasledovať nejaký zoznam. No považovať spoveď len za výpočet jednotlivých hriechov nie je najideálnejšie. To je aj dôvod, prečo veľká časť ľudí vníma sviatosť zmierenia ako „sviatosť sebaobviňovania“. To už by sme sa rovno mohli spovedať takto: „Tak, pán farár, prestúpil som tieto prikázania: prvé takmer denne, druhé občas, tretie jedenkrát, piate trošku…“ Vymenovanie hriechov bude pripomínať nákup v potravinách z čias, keď ešte neexistovali samoobsluhy: „Päť žemlí, jedno maslo, dvadsať dekagramov šunky a dve pivá.“ To by som však nepovažoval za osobné vyznanie a už vôbec nie za stretnutie s odpúšťajúcim Otcom.

Tretí omyl sa týka ľútosti. Keď ju človek vysloví, ešte to neznamená, že svoje hriechy naozaj ľutuje. Nie je to ani dôkaz jeho schopnosti chápať, že ľútosť nad vlastnými hriechmi je nevyhnutnou podmienkou ich odpustenia. Túto formulku, ba vlastne všetky tie naučené vety môže kajúcnik používať bez toho, aby si uvedomoval, čo vlastne hovorí.

V pamäti mi utkvela jedna príhoda. Bol som ešte len diakonom, keď som počul (vtedy ešte mimo sviatosti zmierenia) jednu takú formulku: „Sľubujem, že sa polepším.“ Bol som zvedavý, či takto zakončené vyznanie hriechov obsahovalo aj prípadné porušenie tohto sľubu od predchádzajúcej spovede… Alebo to dotyčný hovoril len tak, a nemyslel to vážne? Ako by však mohol Bohu niečo sľubovať s toľkou ľahkovážnosťou? A nie je vo všeobecnosti ľudsky nedôstojné, ak si nestojíme za slovom a povieme niečo, o čom vlastne vieme, že to nemyslíme vážne? A ešte k tomu vo sviatosti?

Štvrtý omyl alebo háčik sa síce vyskytnúť nemusí, ale môže. S naučenými riekankami logicky prichádzajú väčšinou ľudia, ktorí spoveď prežívajú skôr zvykovo. Formálna spoveď, to znamená na Vianoce a na Veľkú noc? Aby mal človek zase na chvíľu pokoj? Iste, je lepšie pristúpiť k sviatosti zmierenia z takejto „zbožnosti“ (ktorá s pravou zbožnosťou nemá veľa spoločného), než na spoveď nechodiť vôbec. Je to však skutočne to, k čomu nás Boh pozýva? Má takýto prístup ešte niečo spoločné so vzťahom ku Kristovi? Skúsme si predstaviť, že by otec rodiny prišiel domov len dvakrát ročne. Pozdravil by ženu a deti, povedal by im, ako veľmi ich má rád. Najedol by sa, prezrel by si poštu a účty a potom by na pol roka opäť zmizol… Dalo by sa to nazývať rodinou, manželstvom? Dá sa to ešte nazývať kresťanstvom?

Boh nás nepozýva k formálnemu vzťahu s ním. On je živý Boh, chce s nami žiť v osobnom vzťahu a to je niečo celkom iné. Povoláva nás k niečomu oveľa väčšiemu, ako je formálne platná spoveď. Bohu vďaka za to, že mu na nás tak veľmi záleží. On to s nami myslí vážne. Ďakujme mu za to, že svoju vieru smieme prežívať naplno, na sto percent!

Formulky sú užitočnými pomôckami pre deti. Prostredníctvom nich sa učia, čo je dôležité. Ako keď sa naučia modlitbu Otče náš. Celý život potom môžu rozjímať nad tým, aká je hlboká, čo všetko obsahuje a prečo ju Ježiš naučil svojich učeníkov. Je však smutné, že keď niekto vyrastie, modlí a spovedá sa stále detským spôsobom. Jeho viera zakrpatela, nedospela.

Nie som si istý, či svojím výkladom nedávam odpovede na otázky, ktoré si nikto nekladie… (To sa nám farárom niekedy stáva.) Ale ako hovorí Jára Cimrman, nie vždy je dôležité vedieť, kadiaľ vedie cesta; niekedy potrebujeme vedieť, kadiaľ nevedie! Možno by súhlasil, že do tejto kategórie patria aj všetky na pohľad zbožné frázy, modlitby a riekanky, ak ich človek vyslovuje len formálne.

Tento úryvok pochádza z knihy Dobrá spoveď nad zlato, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.