Nie je nezvyčajné, že sa pri svätej omši stretáva Starý zákon a evanjelium. Je to súčasť zmyslu lekcionára: priblížiť nám tieto súvislosti. Hoci nie tak často vidíme túto úroveň paralely v tom, čo sa často nazýva „zhrnutie zákona“.

Pre nás (v ordinárnej forme), ktorí ho počúvame na začiatku omše, sme toto zhrnutie počuli už trikrát. Ježiš pri jeho podávaní prehľadne zhrňuje zákon a prorokov, ako je poznamenané u Marka. Katolícka tradícia podobne spája tieto dva zákony s dvoma tabuľami Dekalógu a s dvoma typmi prosieb v Otče náš – s prosbami adresovanými Bohu a s prosbami adresovanými blížnemu.

Ale čo naša lekcia z listu Hebrejom? Možno ste si všimli, že v posledných týždňoch sme v lekcionári prechádzali list Hebrejom. A nie je hneď jasné, ako táto pasáž o levitskom veľkňazstve súvisí s pasážami, ktoré sumarizujú Zákon a Prorokov. Podľa listu Hebrejom bolo staré veľkňazstvo obmedzené, pretože veľkňazi nežili večne – teda nie tak ako Ježiš. Starí veľkňazi tiež museli obetovať obety za seba skôr, ako priniesli zmierenie za ľud. Ježiš to robiť nemusí, pretože je sám úplne svätý a nevinný. Autor končí tento úryvok týmto tvrdením:

„Zákon totiž ustanovuje za veľkňazov ľudí podrobených slabosti, ale slovo prísahy, ktoré odznelo po zákone, ustanovuje Syna, dokonalého naveky.“ (Hebr 7, 28)

Spomínaná prísaha je to, čo sme počuli minulý týždeň v liste Hebrejom, citát zo žalmu: „Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho“ (Ž 110, 4). Zmienku o Melchizedechovi počujeme takmer pri každej svätej omši, aspoň ak sa používa rímsky kánon, pretože v predstavách prvotnej Cirkvi bol Melchizedech touto tajomnou postavou z knihy Genezis, niekedy považovanou za skutočnú podobu pred vtelením Krista, ktorého kňazstvu sa Abrahám podriadil. A každý katolík dokáže rozpoznať úžasnú predstavu starovekého kňaza, ktorý tisíce rokov pred ustanovením Eucharistie obetoval na oltári pred Bohom chlieb a víno. List Hebrejom sa vlastne zamýšľa nad touto záhadnosťou a veľa z nej vyťažuje; nevieme, kto bol Melchizedech, rovnako ako nikto nevedel, kto bol Kristus, aspoň spočiatku. Nenarodil sa z kráľovského rodu, nebol významnou osobnosťou. Napriek tomu sa objavuje zdanlivo z ničoho nič a vykonáva kňazskú službu ako nikto iný.

Tipy na knihy:

Pre Židov je Kristus jedinečne lepší ako starí kňazi, pretože jeho obeť je trvalá a úplná. Na rozdiel od starých kňazov, ktorí obetovali býkov a kozlov, Kristus obetuje sám seba. Ale jeho ja – jeho telesná obeta na kríži – má nekonečnú hodnotu, a to pre jeho ľudskú dokonalosť a božskú prirodzenosť. Jeho obeta premieňa celý koncept obety. V svetle jeho obety nemá žiadna iná obeta význam. V svetle jeho obety majú všetky obete zmysel. Obe tieto veci sú pravdivé.

Čo to má spoločné so zhrnutím zákona v Deuteronómiu a Markovi? Len toto: V Ježišovi sú Boh a blížny jedno. Ak máme milovať Boha celým svojím srdcom, mysľou a silou a milovať svojho blížneho ako seba samého, Ježiš je Boh aj náš blížny. A hoci tieto dve prikázania zostávajú relevantné a záväzné v každej ľudskej situácii, zdá sa, že zmysel listu Hebrejom spočíva v tom, že všetky tieto ostatné situácie sú podriadené tomuto primárnemu vzťahu s tým, ktorý je zároveň Bohom aj človekom – kňazom aj obeťou. Len vďaka Ježišovi môžeme plne pochopiť, čo znamená milovať Boha aj blížneho. On sám je zhrnutím Zákona a Prorokov.

Vždy, keď môžem, prednášam votívnu omšu Najsvätejšieho srdca z misála, aj preto, že ma vždy zasiahnu silné slová jej vlastnej prefácie, ktorá poukazuje na to, ako Otec chcel, aby bolo srdce Syna prebodnuté kopijou, aby „jeho srdce, zjavené ako svätyňa tvojej nebeskej štedrosti, mohlo pre nás vyliať záplavu milosti a súcitu, a keďže nikdy neprestalo horieť pre nás vrúcnou túžbou, aby bolo miestom odpočinku tých, čo ťa milujú, a večne otvoreným útočiskom bezpečia pre kajúcnikov. “ Nemôžem si pomôcť, aby som sa k týmto slovám nevracal znova a znova. Možno je to preto, že ako píše pápež František vo svojej encyklike Dilexit Nos, Najsvätejšie srdce „je zjednocujúcim princípom celej skutočnosti“ (31). Najmä tento týždeň, keď si plníme svoju občiansku povinnosť pri voľbách, urobíme dobre, ak si uvedomíme, že konečný výsledok dejín nezávisí od toho, kto vyhrá alebo nevyhrá voľby, ale od vyliatia Božej lásky, ktorá sa nám dala poznať pred približne dvetisíc rokmi.

Ak chceme milovať Boha celým srdcom, ak chceme milovať svojho blížneho ako seba samého, potom neexistuje lepšie miesto kde hľadať ako v Ježišovom srdci. On je dokonalosťou všetkých lások. Opäť sa obraciam na encykliku Svätého Otca, ktorý sám cituje pápeža Pia XII., keď tvrdí, že Sväté Srdce je jednotou troch rôznych lások: „Najprv kontemplujeme jeho nekonečnú božskú lásku. Potom sa naše myšlienky obracajú k duchovnému rozmeru jeho ľudskosti, v ktorej je srdce symbolom tej najhorlivejšej lásky, ktorá vliata do jeho duše obohacuje jeho ľudskú vôľu. Napokon je symbolom aj jeho rozumnej lásky“ (65).

Praktický význam je takýto: nemôžeme klásť žiadne umelé rozdelenie medzi duchovnými a telesnými skutkami milosrdenstva alebo medzi osobnými skutkami zbožnosti a spoločnými skutkami lásky. Láska k Ježišovi vo sviatosti sa ukazuje ako falošná, keď neprejavujeme lásku k chudobným. Láska k Ježišovi v chudobných sa ukazuje ako falošná, keď neprejavujeme lásku k Cirkvi. Hoci keď tieto veci robíme úprimne a pravdivo, naznačujú to druhé. Nie každý, kto trávi hodiny v adorácii, strávi aj hodiny vo vývarovni. Nie každý, kto trávi hodiny v službe alebo verejným svedectvom, bude tráviť aj hodiny v tichej kontemplácii. Marta potrebuje Máriu a Mária potrebuje Martu.

Ale stredobodom všetkého je Ježiš. Čokoľvek robíme, či už kontemplatívne alebo aktívne, duchovné alebo telesné, musí to byť v jednote s ním a jeho telom – ktoré nie je abstrakciou, ale reálnou prítomnosťou veriacich tu a teraz, ako aj reálnou prítomnosťou vzácneho tela a krvi na našich oltároch. Keď sa modlíme za jednotu v Cirkvi, nejde len o povrchné spoločenstvo, ale o spoločné svedectvo a záväzok stelesňovať Zákon a Prorokov, ktorí už boli stelesnení, trpeli, zomreli a boli vzkriesení v našom Pánovi Ježišovi Kristovi.

Keď vstupujeme do tohto obdobia spomienok na svätých, ako aj na všetkých verných zosnulých, modlime sa, aby sme sa aj my sami znovu včlenili do Kristovho tela – zjednotili sa so zákonom a prorokmi, milovali Boha i blížneho, pre svoju spásu i pre spásu celého sveta. Amen.

Autor: Fr. Samuel Keyes
Zdroj: Catholic.com