V roku, keď moje dieťa opustilo Cirkev, prišli na Vianoce všetci z mojej rodiny na svätú omšu. Niežeby som ešte na žiadnej omši nebola, ale pri tomto slávení Eucharistie som sa nevedela prestať usmievať a plakať zároveň. Moje srdce bolo naplnené až po okraj. Nechcela som, aby sa omša skončila, pretože predstavovala čas, keď bola celá moja rodina prítomná na posvätnom mieste.
Slávenie svätej omše je svadobnou hostinou neba a zeme. Prví kresťania dobrovoľne riskovali svoje životy a boli by radšej zomreli, ako by sa na nej nezúčastnili. Mať pri sebe všetkých drahých počas tejto svätej omše bolo pre mňa veľkou útechou, pokrmom na cestu. Viem, že ak sa raz moje dieťa zmieri s Cirkvou a opäť sa všetci stretneme v kostole, zažijem podobnú radosť, no oveľa väčšiu.
Odpustite svojmu márnotratnému dieťaťu, že odišlo. Modlite sa zaň pred Oltárnou sviatosťou počas svätej omše a prinášajte každý deň drobné obety. Nech je neprítomnosť dieťaťa dôvodom vašej prítomnosti pred Bohom a privedie vás ku Kristovi bližšie, ako ste si kedy vedeli predstaviť. Teraz sa zúčastňujete na Kristovom utrpení. Ježiš rozumie vašej bolesti, pretože je jeho vlastnou. Žízni po dušiach a vy žíznite tiež.
Nepresviedčajte sa, že necítite bolesť. Neodmietajte svoje utrpenie. Naopak, ako raz povedal jeden múdry kňaz: „Trpte dobre.“ Modlite sa za ostatných, ktorí poznajú rovnakú bolesť, a modlite sa aj za tých, ktorí sa nemodlia. Fráza „obetuj to“ nezachytáva celkom realitu toho, aké to naozaj je, keď sa v utrpení spájame s Kristom. Svojou bolesťou z neprítomnosti dieťaťa v Cirkvi sa môžeme zjednocovať s Kristom v jeho utrpení. Nie je to ľahké, no odmenou budú výnimočné milosti ako dar skutočného pokoja, ktorý bude pretrvávať nezávisle od nezhôd či trápení vo vlastnej domácnosti.
Tento úryvok pochádza z knihy Klub svätej Moniky, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.
