V srdciach mnohých veriacich vianočný čas prebúdza rovnakou mierou pocit úzkosti aj očakávania. Na jednej strane sa s radosťou chystáme na sviatočné zhromaždenia a tešíme sa, že celá rodina bude opäť pokope. Na druhej strane nám však tieto stretnutia niekedy bolestne pripomenú, ako veľmi niektorí naši milovaní vybočili zo správnej cesty. Zrazu uvidíme ich životy zblízka. Počúvame, ako slovami zbroja proti Písmu, a naše srdcia sa v tichosti ponoria do zúfalstva. Neprestaneme sa však usmievať. Neprestaneme ich vynukovať koláčikmi. V  hĺbke duše však budeme rozmýšľať, či im Boh niekedy otvorí oči a ovládne srdce.

Možno práve preto nám bude v  tomto období Lukášova pätnásta kapitola veľkým darom. Ježiš prišiel, aby hľadal a zachraňoval stratených. A  vieš čo? Nikdy s  tým neprestal. Dokonca aj v tomto okamihu, s láskavým a úprimným súcitom, ktorý zďaleka prevyšuje ten náš, hľadá tvojich stratených blížnych. Dočítame sa tu o troch rozličných spôsoboch, akými Ježiš otvára svoje vrúcne srdce tým, ktorí zišli zo správnej cesty. Začítajme sa do príbehu.

Jedného dňa sa farizeji začali sťažovať, že Ježiš jedáva s „ničomníkmi“, akými boli mýtnici či známi hriešnici – teda ľudia, ktorí vedome konali neprávosti. A Ježiš mal tú drzosť s nimi jesť! Veľmi sa mi páči, že Ježiš zrazu neprecitol – neprichytili ho predsa pri chvíľkovej slabosti. Nie, Ježiš presne vedel, kým je, kde je a  čo tam robí. S  citom, ktorý len zdôrazňoval jeho moc, sa na farizejov zadíval a načrtol im pred očami tri obrazy. Najprv im porozprával príbeh o pastierovi, ktorý mal sto oviec. Jedna však opustila stádo a  stratila sa. Čo urobil náš pastier? Nechal tých deväťdesiatdeväť na púšti a putoval doširoka-doďaleka, len aby našiel tú stratenú. Keď ju našiel, vystrašenú a uviaznutú v tŕňoch, bežal k nej, vyslobodil ju z húštia, vzal ju na plecia a s radosťou odniesol späť do stáda.

„A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia a príde domov.“ (Lk 15, 5)

Ježiš sa však nezastavil pri jednom príbehu – to, čo mu je vzácne a drahé, opísal farizejom aj v inom podobenstve.

„Alebo ak má žena desať drachiem a jednu drachmu stratí, nezažne lampu, nevymetie dom a nehľadá starostlivo, kým ju nenájde? A keď ju nájde, zvolá priateľky a susedky a povie: ‚Radujte sa so mnou, lebo som našla drachmu, čo som stratila‘.“ (Lk 15, 8 − 9)

Palestínčanky často dostávali strieborné mince ako svadobný dar, takže aj pre ženu z nášho podobenstva bola drachma niečím výnimočne vzácnym. Podľa mňa je úžasné, že si Ježiš zvolil práve toto podobenstvo. Žena a jej svadobný dar. Žena a to najvzácnejšie, čo vlastní. Drachmy boli upomienkou na jej svadbu, manželstvo a dary, ktoré dostala od najbližších. Nemali len cenovú hodnotu, predstavovali zväzok, slávnosť a lásku. Aj my všetci sme Kristovou nevestou – sme predsa členmi jeho Cirkvi. Sme radosť, na ktorú Ježiš pamätal a vďaka ktorej strpel muky kríža, a porazil jeho potupnú podstatu. Len si to predstav. Predstav si Ježiša, skrvaveného a dobitého, ako za posmeškov a urážok neznalých okolostojacich nesie ťarchu kríža po rozbitej ceste – a predsa mu v srdci horí plamienok radosti. Mal v ňom totiž teba. Mal v ňom všetkých našich stratených blížnych. A hoci trpel nepredstaviteľnými mukami, s veľkou radosťou vytrval, mysliac na tých, ktorí sa k  nemu jedného dňa obrátia. Kto z nás dokáže pochopiť takú lásku?

Kým sa však presunieme k tretiemu príbehu, mali by sme si všimnúť, kde sa končia prvé dve podobenstvá. Ukazujú nám, ako veľmi Boh miluje tých, ktorí zišli zo správnej cesty. V porovnaní so skutočným životom tu však nájdeme jeden veľký rozdiel. Pastier netušil, kam jeho ovca odbehla. Žena nevedela, ako a kam sa jej drachma zapatrošila. Keď sa však stratíme my alebo naši blížni, Ježiš presne vie, kde sme sa ocitli. My sme možno stratení, ale jemu nič stratené nie je. Nikdy nezídeme z jeho pohľadu. Vie o nás všetko, kedy stojíme, kedy sedíme… Pozná každé naše slovo ešte skôr, než ho vyslovíme.

Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko; ty vieš, či sedím a či stojím. Už zďaleka vnímaš moje myšlienky: či kráčam a či odpočívam, ty ma sleduješ. A všetky moje cesty sú ti známe. Hoci ešte slovo nemám ani na jazyku, ty, Pane, už vieš, čo chcem povedať. Obklopuješ ma spredu i zozadu a kladieš na mňa svoju ruku. Obdivuhodná pre mňa je tvoja múdrosť; je taká veľká, že ju nemôžem pochopiť. (Ž 139, 1 − 6)

Ježiš ľudu povedal tieto podobenstvá, aby mu naznačil, že ani stratené srdce sa nikdy nevzdialilo jeho láske. Hľadá stratených, ktorí nevedia, že sú stratení. Lekára potrebujú chorí, nie tí, ktorí sú presvedčení o svojom zdraví. Ježiš hľadá tých, ktorých miluje – preto ich stavia do situácií, kde ich srdcia môžu spoznať pravdu a odkryť, čo bolo zahalené. V správnom čase privedie správnu osobu na správne miesto. V  okamihu zraniteľnosti príde Duch Svätý a zašepká pravdu. Bojujúci anjeli zaútočia na intrigujúceho nepriateľa, aby sme mali šancu oľutovať svoje hriechy.

Ako rozhlasová moderátorka som si vypočula už nespočetné množstvo príbehov kresťanských lídrov, ktorí poslucháčom porozprávali o svojich krivolakých chodníčkoch. Tak napríklad: jeden pán bol práve na večierku s pohárikom niečoho ostrého v  ruke, keď začul šepot: „Naozaj chceš takýto život? Ja mám s tebou lepšie plány.“ Odložil pohár, zanechal nočný život na večierkoch a rozbehol sa do náruče Boha.

A  to nás privádza k Ježišovmu tretiemu podobenstvu – k príbehu o márnotratnom synovi. V prvých dvoch podobenstvách nájdeme ľudí horúčkovito hľadať to, čo stratili. V treťom však nachádzame otca, ktorý túžobne očakáva návrat. Všetky tri príbehy odrážajú Otcovo srdce. On je ten, ktorý stratených nielen hľadá, ale aj túžobne očakáva ich návrat. Nevnucuje nám svoje spôsoby. Koná a čaká, kým sa my potácame vlastnými chodníčkami.

Ježiš však v žiadnom z príbehov nezabudol opísať radosť, ktorá v nebi zavládne, keď sa čo i len jedna stratená duša začne kajať a obráti sa k nemu. Predstav si ohňostroje, ujúkanie, obrovské oslavy a hostiny. A to všetko kvôli jednej duši. Ježišovi záleží na srdci každého z nás. Preto prišiel na túto zem, preto tu žil, preto trpel nesmiernymi mukami, položil svoj život a nakoniec porazil samotnú smrť – aby sme s ním mohli stráviť večnosť v nebesiach. Čo keby sme stratených hľadali, túžobne ich očakávali a radostne sa tešili z ich návratu rovnako ako anjeli v nebi?

Teš sa, že je Advent. Ježiš sa vydal na záchrannú misiu a prehľadá všetky zákutia sveta, aby svoje ovečky priviedol späť do svojho stáda – a svojho srdca.

Tento úryvok pochádza z knihy Pripravte mu miesto, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.