Existuje mnoho vecí, pre ktoré sme ochotní poriadne sa zapotiť. Hrdlačíme, aby sme si zabezpečili živobytie, aby sme sa pred ostatnými blysli v správnom svetle, aby sme schudli, zaplatili účty či zachovali pokoj v rodine. Niekedy si ideme zlámať chrbát, len aby sme sa vyhli sporom a mohli si nažívať v pohodlí a zabehnutých koľajach. A výsledok? Nikdy sa nezmeníme a nebudeme môcť ako ľudia rásť.
Naše duše však nájdu pokoj a prestanú prahnúť po neznámom až vtedy, keď hlbšie porozumieme tomu, kto je Boh. Niektoré veci za našu námahu stoja. Je chvályhodné, keď urputne bojujeme za vieru, odpúšťame druhým a naplno milujeme. Múdry je ten, kto dodrží dané slovo, odvádza dobrú prácu, bojuje za svoje manželstvo, žije bez dlhov a vždy myslí predovšetkým na rodinu.
Ako nesmierne však mrháme vlastnou energiou, keď sa u ostatných všemožne snažíme vylepšiť svoj status. Niekedy sa našou prioritou stane pohodlie a spokojnosť až to tej miery, že sa z nás stávajú mäkkýši, z ktorých vo veľkom boji medzi dobrom a zlom nie je nijaký osoh. Prehnaným pohodlím škodíme len sami sebe.
Áno, niekedy je ťažké nasledovať Ježiša. Je však ťažké aj nechať sa zachrániť? Preto Ježiš povedal:
„Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť.“ (Lk 13, 24)
V inom preklade sa dočítame: „Všemožne sa snažte vojsť tesnou bránou.“ Slová „usilovať sa“ či „všemožne sa snažiť“ znamenajú jedno: zapojiť sa do boja, zápasiť s protivníkmi, bojovať s ťažkosťami a nebezpečenstvom, zanietene sa o niečo pričiňovať, namáhať sa, aby sme niečo dosiahli.
Nie je to dokonalý opis cesty viery? Zapojiť sa do boja, zápasiť s protivníkmi, bojovať s ťažkosťami, namáhať sa, aby sme niečo dosiahli. Zápasíme s ozajstným nepriateľom, ktorý sa pri každej možnej príležitosti snaží ukradnúť to, čo prináleží nám. Klesáme a opäť vstávame. Jeden deň sa cítime dobití a zničení, druhý zas požehnaní a plní odvahy. Bežíme, aby sme získali konečnú odmenu. Spoliehame sa na Boha a prisľúbenia, že nám dá všetko, čo pre nás Kristus vydobyl.
Ak si už nejaký čas kráčal v Ježišovej blízkosti, vieš, aké je to niekedy náročné. Čo mal však Ježiš za lubom, keď nabádal tých, ktorí mu ešte nedôverovali, aby sa usilovali vojsť tesnou bránou? Skúsime sa pozrieť na rozšírený preklad a uvidíme, či nám povie niečo viac:
„Usilujte sa vojsť tesnou bránou (straste zo seba nedôveru a náchylnosť k hriechu), lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť (vlastnými zásluhami), a nebudú môcť.“ (Lk 13, 24 – rozšírený preklad)
Niektorí si tento verš vyložili inak a tvrdia, že spásu si musíme zaslúžiť. Písmo však jasne hovorí, že spása je dar, získaný milosťou skrze vieru (pozri Ef 2, 8 − 9).
Predstavme si zástupy, ktoré sa hrnuli, aby si Ježiša vypočuli. Niektorí sa od neho chceli učiť, iní ho chceli slovami nalákať do pasce. Niektorí púšťali jeho slová jedným uchom dnu a druhým von, iní mu pohľadom lačne viseli na perách.
Teraz sa zamysli nad vianočnými sviatkami. Nezaráža ťa tá podobnosť? Niektorí sa na toto obdobie z duše tešia, pretože ich poháňa šľachetná túžba stretnúť sa s rodinou a priateľmi a spoločne si opäť pripomenúť, že najväčším darom sú naši najbližší. Možno necítia nástojčivé volanie spoznať Ježiša osobne, ale aj napriek tomu považujú sviatky za skvelú príležitosť na spoločné stretnutie. A majú pravdu – Vianoce sú na to ako stvorené. Toto obdobie nám však ponúka viac, omnoho viac než len pár dní oddychu a zábavy. Niektorí sú, naopak, doslova zavalení svetskými predstavami o Vianociach (a vôbec ma to neprekvapuje), takže nedočkavo odpočítavajú dni a čakajú, kedy sa už skončia. A iní, bohužiaľ, len myknú plecom, pretože ich vianočné obdobie vôbec nezaujíma. Potom sú tu však tí, ktorí sú každý rok nanovo uchvátení vedomím, že Ježiš kvôli nim zostúpil na túto zem.
Ak by si mohol nakuknúť cez nebeskú klenbu do duchovnej ríše, bol by si svedkom búrlivého duchovného boja medzi svetlom a temnotou, medzi súperiacimi anjelmi Boha a intrigánskymi démonmi satana.
Zatiaľ čo v nebi zúri boj, ľudia si dolu na zemi žijú svoj každodenný život a netušia, akú cenu má ich duša. Netušia, že v stávke je celá večnosť.
Len čo sa niekto z nás priblíži k Ježišovi, nepotrvá dlho a objaví sa aj nepriateľ. Aby niektorí začali brať Ježiša vážne, musia sa najprv popasovať s prekážkami, ako je nedôvera, ľudský strach či príťažlivosť hriechu – a to všetko len preto, aby nakoniec dobrovoľne a pokorne uznali, že potrebujú Spasiteľa. A buď si istý, že v takýchto prípadoch nepriateľ nehodlá ustúpiť a vydláždiť im cestičku, ktorá ich vyvedie z jeho kráľovstva temnoty do Božej armády spasených svätcov.
Pozri sa na moslimov, ktorí sa rozhodli nasledovať Krista. Koľko toho musia prekonať, aby mohli kráčať za Ježišom? Skoro vždy prídu o rodinu, priateľstvá, domov – niekedy stratia česť v očiach celého svojho národa. My na Západe si nevieme predstaviť cenu, ktorú zaplatili, aby mohli nasledovať Ježiša. Bohužiaľ, pre nás to však znamená aj to, že sa ľahko necháme ukolísať falošným pocitom zaistenej spásy. Môžeme prepadnúť predstave, že keďže sme členmi veľkej Cirkvi, spievame náboženské piesne a máme zopár kresťanských priateľov, sme za vodou. To, že sme niekde združení, ešte neznamená, že sme aj pretvorení.
V trinástej kapitole Lukášovho evanjelia čítame, ako Ježiš varuje pred falošným pocitom istoty.
Ako je možné, že tí, ktorí s Ježišom jedli, pili a počúvali jeho učenie, počujú z jeho úst: „Odíďte, ja neviem, odkiaľ ste!“ Počuješ, čo hovoria? „Jedli sme s tebou a pili, na našich uliciach si učil.“ Šokujúce, však? Konzumné náboženstvo nás nezachráni.
Ježiš to povedal celkom jasne, a predsa to dodnes nechápeme. Aj keď je spása dar, získame ju len vtedy, keď vojdeme tesnou bránou. Oslobodíme sa od zmýšľania, že sa dokážeme zachrániť sami. Nijaké vavríny víťazstiev nám nepomôžu a nijaké pozemské kontakty nám vstup nezaručia. Bezmedzný dar spásy získame, keď pokorne prídeme za Ježišom, uznáme a oľutujeme svoje hriechy, vyznáme, že on je skutočne Spasiteľom sveta – a najvzácnejší poklad bude náš.
Záchrana sa ponúka všetkým – bola však draho vykúpená. Ježiš za našu slobodu zaplatil neľudskú cenu. Ak chceme dostať úžasný dar spásy, ak chceme, aby sa v našich dušiach zabýval Duch živého Boha, a ak chceme mať istotu, že naša spása spočíva v bezpečných rukách Ježiša Krista, musíme skloniť hlavu a uznať, že sami to nezvládneme – potrebujeme záchrancu. A hoci bude naša spása zaistená, Ježiš nám hovorí, že cesta k nej bude plná prekážok a ťažkostí. Sľubuje nám však aj to, že ich prekonáme. Nasledujeme predsa víťazného Spasiteľa, ktorý túži po jedinom – doviesť nás bezpečne domov.
Tomu však, ktorý má moc uchrániť vás od hriechu a nepoškvrnených postaviť v plesaní pred svoju slávu, jedinému Bohu, nášmu Spasiteľovi, skrze Ježiša Krista, nášho Pána, sláva a veleba, vláda a moc pred všetkými vekmi i teraz i po všetky veky. Amen. (Júd 1, 24 − 25)
Tento úryvok pochádza z knihy Pripravte mu miesto, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.
