Matka Božia obetuje Ježiša Otcovi, teda niekomu, koho najviac miluje. Presne vedela, čo robí, lebo tak ako nikto iný poznala všetky proroctvá o Mesiášovi a cítila, čo jej Syn bude prežívať. Vedela, že bude trpiacim služobníkom Jahveho, a vedela, ako zomrie. Odovzdala Otcovi seba samú i svoj najdrahší poklad – Ježiša a povedala: „Je tvoj.“
Štvrté tajomstvo tak súvisí s veľmi ťažkou situáciou, keď máme Bohu obetovať niečo, čo je pre nás najdrahšie. Pre Máriu bol Ježiš tým najvzácnejším na svete, a pritom prvé, čo urobila po jeho narodení, bolo jeho obetovanie Otcovi. Potom počula veľmi ťažké slová: „Meč prenikne tvoju dušu, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“ Určite nie je príjemné počuť niečo také, a napriek tomu je to radostné tajomstvo. Radosť z utrpenia pre Boha, radosť, ktorá nie je z tohto sveta.
Tajomstvo obetovania úzko súvisí s tým, čo povedala Matka Božia v Medžugorí: „Obetujte mu to, čo je pre vás najvzácnejšie. Odovzdajte mu to, čo je pre vás najcennejšie.“ Nehovorí: „Odovzdaj mu niečo, čo ti aj tak nezmení život, niečo, čo považuješ za neveľkú stratu pre prípad, že by si sa toho musel vzdať alebo by ti to bolo vzaté.“ Spravidla to odovzdávame takto: „Matka Božia, odovzdávam ti svoje deti alebo svojho manžela, manželku“, ale v skutočnosti nič neodovzdávame, lebo stále máme na svojich najbližších najväčší vplyv. Odovzdávame ich, ale hovoríme, že on musí byť taký, akého my chceme, deti majú byť také, aké my chceme.
Ak niekomu niečo skutočne obetujem, už na to nemám právo. Nehovorím: „Odovzdávam ti to, ale rob s tým, čo ti odovzdávam, to, čo chcem ja.“ A ak aj odovzdávame to, čo je pre nás najcennejšie, aj tak si to o chvíľu vezmeme späť a povieme: „Vieš, Bože, nedotýkaj sa toho, je to moje.“ Je to veľký problém, lebo všetko, od čoho sme nejakým spôsobom závislí, napríklad manžel, manželka, deti, peniaze, dom, koníčky, záujmy, voľný čas, to, čo skôr či neskôr predstavuje našu hodnotu v ľudských očiach, ako hovorí Božie slovo, upadne do prekliatia kontroly a neustáleho strachu, že to stratíme. Koľko zúfalých žien hovorí: „Môj manžel odo mňa odišiel.“ „A milovali ste ho?“ „Z celého srdca.“ „Naozaj?“ „Áno, bol to celý môj svet.“ Preto odišiel. Prišlo prekliatie.
Celým tvojím svetom má byť pre teba Boh, tvoj vzťah s prvým a najdôležitejším mužom tvojho srdca – Ježišom. To jeho máš milovať ako najdôležitejšieho muža z celého srdca, zo všetkých síl a z celej duše a svojho manžela ako seba samú; ani menej, ani viac. Celý život si zbožstvujeme svojich najbližších. Považujeme ich za malých bôžikov, ktorí lietajú okolo nás, a my sa im vo dne v noci klaniame. Preto je také dôležité, aby sme sa naučili, čo znamená, keď Boh hovorí: „Prosím ťa, aby si mi to odovzdal.“ Ak odovzdám svojho manžela, svoju manželku, svoje deti, svoj účet, svoje financie, svoj dom, svoje auto, to on – Boh – je teraz majiteľom a nemôžem si robiť nároky: „Odovzdal som dieťa Bohu a ono chce teraz žiť inak, než chcem ja.“ Vtedy sa pýtam: „Je toto dieťa tvoje alebo Matky Božej, ak si ho odovzdal?“ Tvojou úlohou je modliť sa a postiť sa zaň, milovať ho tak, ako ho miluje Boh, ale od chvíle, keď si niekoho (alebo niečo) Bohu odovzdal, má naň skutočne plné právo, a tak režíruje jeho život, ako sám chce, a nie tak, ako by si chcel ty.
Je to veľmi ťažké pochopiť a ešte ťažšie uviesť do života. Je ťažké dôverovať Bohu natoľko, že keď poviem: „Bože, odovzdávam ti svoje dieťa“, viem, že on bude to dieťa viesť – niekedy je to pre mňa nepochopiteľné –, že nezomrie naveky. To neznamená, že sa teraz zbavujem povinností rodiča a nič nerobím, nemodlím sa a nemám s týmto dieťaťom nič spoločné. Môže prechádzať najhoršími cestami osudu, ale verím, že je v Božích rukách a všetko sa dobre skončí.
V živote máme veľa vecí a veľa ľudí, od ktorých sme sa stali závislými. Koľko kresťanov „trestá“ Boha ateizmom, ak im Boh vezme niekoho najbližšieho. Hovoria: „Boh je láska? Je to netvor. Ako mi ho mohol vziať?“ To isté hovoria aj o hmotných veciach. Po mnohých rokoch šetrenia peňazí a značných obiet si si kúpil auto, staral si sa oň, čistil ho, a tu na tretí deň po kúpe – nehoda. Niekto doň narazil. „Ako sa to mohlo stať? Moje autíčko, moje milované autíčko!“ nariekaš. Pozrime sa – keď máme trochu trpieť pre Boha, okamžite sa proti nemu vzbúrime a začneme ho obviňovať. „Ako to? Veď chodím každú nedeľu na svätú omšu, každý deň sa modlím ruženec, som v charizmatickej skupine. Prečo ma to postihlo? Prečo to nešťastie? Prečo táto choroba? Prečo som zo dňa na deň stratil prácu?“ Možno mu to nevykričíš, ale vykričí to tvoje srdce so svojimi výčitkami a sťažnosťami. Priznaj si: dokážeš sa v ťažkých situáciách tešiť a radovať, že trpíš pre Boha, že budeš znamením odporu pre mnohých, obetuješ mu to, čo máš najcennejšie, čiže svoj život?
Mnohí ťa budú chcieť zabiť, ak nie fyzicky, tak slovom, pohľadom, kritikou, ohováraním a očierňovaním… Kde tu nájsť radosť?! Naozaj to v emóciách nie je možné, lebo pravda, že môžeš čerpať radosť z neba, keď trpíš pre Boha, je jednoducho v rozpore s logickými zákonmi, ktorým podliehame. Táto radosť nie je z tohto sveta a v tomto desiatku pros Boha o túto radosť: „Daj mi radosť, keď budem trpieť pre teba. Daj mi radosť v tej situácii, v ktorej teraz trpím pre teba. Som znakom odporu pre tých, ktorí nechcú žiť podľa evanjelia, a veľmi ma to bolí, ale prosím ťa, aby som na dne svojho srdca zažil radosť, ktorá nie je z tohto sveta – radosť, že môžem pre teba trpieť.“
Svätí Peter a Ján, ktorí boli zbičovaní, v Novom zákone vyznávajú: „Radovali sme sa, že sme mohli trpieť pre Ježiša, pre jeho meno.“ To nie je radosť z tohto sveta, to je radosť z druhého sveta.
A o túto radosť prosíme v tomto desiatku. Všetko, od čoho sa staneme emočne závislí, bude skôr či neskôr zničené. Láska súvisí so slobodou. Nie je to závislosť niekoho od teba alebo teba od niekoho. Popremýšľaj: kto je pre teba najcennejší okrem tvojho života? Manžel, manželka, deti, dom, koníčky, záujmy? Odovzdaj to Otcovi, odovzdaj Bohu to, čo máš najcennejšie. Dokážeš to bez strachu a úzkosti odovzdať Bohu s vedomím, že už to nebudeš mať? Boh ti to vôbec nemusí vziať, ale keď povieš: „Odovzdávam ti to, Bože“, znamená to, že sa toho zriekaš, že to už nie je tvoj majetok. Je to tvoje, Bože, takže sa zriekam akýchkoľvek práv na to, čo som ti odovzdal. Hovorí sa: kto dáva a berie, ten sa v pekle poneviera. Ale nerobíme často práve to? Obetujeme Bohu manžela alebo deti, ale zrazu sa niečo stane a chceme ich späť. Nedovolíme Bohu pracovať tak, ako chce. Ohýbame, nútime a naháňame Pána Boha: „Kedy sa konečne ten môj syn obráti?“ Toto však nie je odovzdanie dieťaťa Bohu. V skutočnosti si neustále nárokujem právo na jeho život a chcem, aby bolo v jeho živote tak, ako to vidím ja. Má sa to stať už teraz a za mojich podmienok. Mám podrobný scenár obrátenia svojho syna a ty, Ježiš, požehnaj, a rýchlo. Ak niečo naozaj odovzdám, znamená to, že už na to nemám právo. Odovzdávam mu nad tým kontrolu, je to už jeho a on s tým môže urobiť, čo chce a ako chce, kedy chce.
O takúto lásku sa modli v tomto desiatku ruženca.
Tento úryvok pochádza z knihy Ruženec – záchrana pre svet, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.
