Keď som sa čoraz viac sústredila na svoju misiu a nechala som pána pravého zmiznúť v mojej neznámej budúcnosti, začala som od Pána dostávať stále pestrejšie a krajšie kytice milostí. Boli to farebné kvety zachránených životov a uzdravených duší, ktoré Boh nazbieral a s láskou mi ich daroval. Znova a znova vdýchol svojho Ducha do sveta prostredníctvom ovocia mojej obety. Takéto ovocie mohol dať len on.

Keď som raz mala prednášku asi pre päťsto ľudí počas svätej omše v  kostole v  mestečku Tierra Blanca v  mexickom Veracruze, prišiel Duch Svätý. Ľudia ma chaoticky vyhľadávali, aby sa so mnou porozprávali. Zrazu však začali otvorene vyznávať svoje hriechy – a všetci ich počuli. Ženy (ktoré takmer nikdy nehovorili o svojich potratoch, dokonca ani svojim manželom, priateľom či rodine) hystericky plakali a volali: „Mala som tri potraty!“ „Štyri potraty!“ Novinári ku mne pribehli, aby to zdokumentovali. „Toto nie je normálne,“ pomyslela som si.

„V meste sa ešte stále hovorí o vašej prezentácii,“ zavolali mi neskôr organizátori. Duchovné cvičenia tam nemali osem rokov. Inšpirovalo ich to. O polroka som mala byť rečníčkou počas ich slávnosti Božieho milosrdenstva. Požiadala som svojho priateľa Daniela z Guatemaly, aby tam šiel so mnou. Stál vedľa relikvií svätej Faustíny na veľkom vonkajšom pódiu a spieval. Ja som sa prihovorila takmer dvom tisíckam nadšených ľudí, ktorí spoločne a spontánne dvíhali ruky a chválili Boha.

A aj keď zostala dobrá správa skrytá, Boh ma obdaroval duchovnou kyticou, aby ma povzbudil. Keď ma pozvali prednášať vysokým vládnym predstaviteľom v Čile, kde sa tlačilo na legalizáciu potratov (56 % lekárov je za potraty), poskytla som dva rozhovory politickým stranám. Sedela som za okrúhlym stolom s desiatimi predstaviteľmi strany Renovación Nacional a začala som im rozprávať svoj životný príbeh. Polovica z nich sa venovala svojim mobilom. Ranilo ma to, ale napriek tomu som pokračovala. Jeden po druhom postupne odložili svoje telefóny a pozreli sa na mňa. Mali v očiach tichý strach. Keď som vytiahla svoje modely počatých detí, ktoré vyzerali ako živé, chytili ich do rúk a ich výrazy sa zmenili na šok. Takmer som počula ich myšlienky. Moja ďalšia prednáška pre štyridsať mlado vyzerajúcich politikov zo strany Unión Demócrata Independiente prebiehala celkom inak. Predstavitelia strany ma horlivo žiadali o radu. Boli pripravení bojovať za život. Dokonca moju prednášku zverejnili na YouTube, aby ju videlo čím viac ľudí.

Keď som vo Veracruze spomínala vedecky overené informácie, že niektoré antikoncepčné prostriedky spôsobujú potraty, istá žena ma verejne napadla. Kričala: „Kto si myslíte, že ste? Odkiaľ do pekla získavate svoje štatistiky?“ V USA sa istá žena postavila, keď som spomenula zlo pornografie. Odvrkla: „Ako mám vedieť, že hovoríte pravdu? Všetko je lož. Je to celé lož.“ V jednej bohatej farnosti v Kolumbii, kde som rozprávala o určitých formách antikoncepcie a ich abortívnych účinkoch, asi tucet žien vstal a odišiel. Ostali však všetci muži. Všimla som si, že mnohí z nich bez hanby plakali. Jeden z nich prišiel k pódiu a povedal: „Nemôžem nechať svoju dcéru samu. Musím byť s ňou. Musím ju viac milovať. Patriciina prezentácia mi úplne zmenila srdce. Sľubujem, že odteraz budem lepším otcom.“ Zo žien, ktoré ma zostali počúvať, sa jedna cítila neužitočná. Cítila, že nemá v živote poslanie. Keď však počula môj príbeh a zistila, čo sa deje s mládežou v Kolumbii, jej duch začal horieť. Začala konať. Spolu s dvadsiatimi ženami iniciovala projekt s názvom Proyecto Esperanza (Projekt Nádej), ktorý sa spolu s Ráchelinou vinicou venuje uzdraveniu ľudí po potrate v Kolumbii.

Boh mi tiež hádzal kvety na cestu tak, že ma zoznámil s niektorými ľuďmi, ktorí hľadali uzdravenie na duchovných obnovách Ráchelinej vinice. Jedna 80-ročná žena chcela ísť na duchovnú obnovu po vypočutí môjho svedectva. Vo veku 30 rokov mala potrat. Odvtedy mala depresie a samovražedné úmysly. Po duchovnej obnove mi zavolala: „Cítim sa taká šťastná, taká úplne iná! Nikdy som si nemyslela, že sa zbavím trápenia z minulosti.“ Ďalšia žena cestovala z Mexika do Texasu, aby sa zúčastnila na duchovnej obnove. Tam objavila svoje povolanie stať sa pro-life rečníčkou. Aj muži chceli ísť na duchovné obnovy. Niektorí tam šli podporiť svoje manželky – aspoň spočiatku. Pán neskôr zbúral ich ‚obranný systém‘. Uznali svoj hriech aj svoje deti. Prostredníctvom spovede sa ich duše i manželstvá uzdravili.

Zistila som, že uzdravenie je rozhodnutie. Človek, ktorý si ospravedlňuje potrat alebo ho nevyzná, je úplne nepripravený stáť pred Bohom.

„Nesmieš zasvätiť svoje dieťa Molochovi, aby si nezneuctil meno svojho Boha. Ja som Pán!“(Lv 18,21). Ale pre človeka, ktorý hľadá zmierenie a uzdravenie, je u Boha možné všetko, a to aj v posledných chvíľach života na zemi. Boh mi daroval ten najvoňavejší a najfarebnejší kvet, keď som na žiadosť priateľov šla na návštevu k žene, ktorá zomierala na rakovinu hrubého čreva. Teresa mala aj 12-ročného syna, ktorý mal leukémiu. Modlila som sa za ňu. Snažila som sa ju čo najviac utešiť a držala som ju za ruku, ktorá vyzerala ako kostra. Čítala som jej z Biblie a naučila som ju korunku Božieho milosrdenstva. Na jej slabom, chátrajúcom tele som videla, že jej duša je ustarostená a nepokojná. Mala som jej priniesť nádej, lásku a svetlo, mala som jej dať Ježiša, ale chcelo sa mi len plakať. Bez ohľadu na to, ako chorá a unavená sa cítila, bez ohľadu na to, koľko návštev už odmietla, keď začula slová: „Je tu Patricia,“ nabrala silu a povedala: „Prosím, prosím, priveďte ju. Nenechajte ju odísť.“

Teresa zomrela počas jednej z mojich návštev v Kolumbii. Cítila som sa otrasená. Nevedela som však, že ma Teresina sestra počula vydávať svedectvo v mojej farnosti. Hneď šla domov, aby jej to zopakovala. Teresa bola šťastná, že mi Boh odpustil a dobre sa mi darí. Napokon prezradila, že podstúpila dva potraty. Prišiel kňaz, aby ju vyspovedal a udelil jej sviatosť pomazania chorých. Keď Teresa zomierala, Boh jej dal videnie jej dvoch detí v nebi. Žasla. Zbavená obáv zomrela v hlbokom pokoji.

Keď som počula, že Teresa zomrela v pokoji, zmierená s Bohom a svojimi potratenými deťmi, bola som nadšená. Trápila som sa však pri pomyslení na tie milióny žien, ktoré na potratových klinikách po celom svete počuli: „Bude to trvať päť minút. Môžete mať kŕče alebo krvácanie, tak si potom dajte aspirín.“ A to je všetko. Neupozornili ich na emocionálne a fyzické ujmy, ktoré budú musieť znášať. Nepovedali im, že budú vo svojej duši – vedome alebo nevedome – niesť bremeno potratu až do svojho posledného dychu. Nevedia, že mnohé ženy a muži trpia pre veľmi reálny, ale podceňovaný problém, ktorý sa nazýva postabortívny syndróm. Preto vôbec netušia, že ich terajšie psychické ťažkosti môžu byť dôsledkom potratu z minulosti. Nehovoriac o všetkých tých mužoch, ktorí kvôli potratu trpia na duši a nevedia sa s tým vyrovnať.

Tento úryvok pochádza z knihy V osídlach smrti, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.