Hoci v krátkom čase stratila manžela i deti, na Ritinej tvári nebadať žiadnu bolesť. Teraz žije sama a niet ničoho, čo by ju ešte pútalo. Ale aj vo svojom novom živote je pripravená na každú obetu a ochotná zrieknuť sa i seba samej.
Viac než kedykoľvek predtým vystupuje svätá Rita ako žena pokoja. Od Paolovej smrti pôsobí medzi obyvateľmi ako zmierovateľka, chodí po domoch a rozpráva o Božej láske, utišuje hnev a nenávisť a uháša túžbu po pomste.
Dedinčania majú rešpekt k tejto žene, ktorá stelesňuje smútok i radosť a berie ich za ruku, aby ich viedla k pravde a životu.
Rita bola s Paolom v šťastí i v nešťastí. Jej láska nespočívala v napĺňaní citových túžob, ale vo vernosti Kristovi a v úsilí pomôcť blúdiacej duši svojho muža, od ktorého ju odlúčila až jeho tragická smrť. Ako tú, čo si upokojila dušu a hnev premenila na lásku, ju vystihujú slová svätého Augustína:
„Dajte mi niekoho, kto miluje a všetko pochopí.“
V živote svätého Augustína rovnako ako v Paolovom boli roky, keď žil ľahkomyseľne, srdce mal záhaľčivé a dušu vzdialenú od Boha.
Mal presne šestnásť rokov, keď, ako hovorí, „prišiel som do Kartága a okolo mňa s veľkým bublaním vrel kotol pudových lások. (…) Nechal som si doniesť toto i tamto, a hoci som sa topil vo veciach, podobal som sa vode, ktorá nikam netečie.“
Kým sa takto prepadával do temnoty, nezvažoval dôsledky svojich skutkov. Jeho vášeň pre hriech nikdy nepohasla, bol odhodlaný pokračovať po nebezpečnom zráze, ktorý ho musel doviesť k smrti. Neskôr, keď sa jeho duša obrátila ku Kristovi, hovorí o tom ako o tichu, ktoré bolo znakom hroznej samoty: „Mlčal si, môj Bože!“
Rita, ktorá prišla o celú rodinu, je oblečená v jednoduchých čiernych šatách bez príkras. Čím sa ale nehonosí jej odev, prezrádza jej pohľad, pretože svoju silu ukrýva vo vnútri. Je pravda, že prechádza skúškou smrti, ale tá smrť je príliš ľudská, aby nad ňou mala moc. Premýšľa o rokoch, ktoré uplynuli a z ktorých neostalo nič len spomienka, vracajúca sa ako morské vlny. Jej láska ku Kristovi a k chudobným jej dáva radosť zo slobody a to ju povzbudzuje. Spolu so zbožnými ľuďmi, ktorí so sebou všade nosia Krista, môže aj Rita povedať: „Pane Ježišu, buď so mnou vždy a všade. Nech je mojou útechou, že sa dobrovoľne zriekam každej ľudskej útechy. A ak mi bude vzatá aj tvoja útecha, nech mi je nad všetky útechy tvoja vôľa a táto skúška.“
Uprostred súženia, ktoré jej spôsobilo násilné správanie jej manžela, sa Rita nikdy nenechala zdrviť, ale zachovala si obdivuhodnú trpezlivosť. Trpezlivosť ako ovocie pokory, ktorú dosiahla aj vďaka náročnej úlohe matky, keď bdela nad rozvojom najvyšších čností, ktoré nás robia svätými.
Obyvatelia dediny, ktorí poznali divokú povahu Paola di Ferdinanda, dúfali, že sa jeho manželke podarí vypestovať v ňom dobrosrdečnosť a pokoj. Vedeli, čo znášala, no nikdy nič nepovedali, aby situáciu ešte nezhoršili. Rita urobila všetko, aby porozumela svojmu výbušnému mužovi a prenikla k jeho kamennému srdcu. Keď sa konečne naučil vyčítať z jej očí všetku lásku, ktorú mala k nemu, bolo už neskoro, príliš neskoro! V krutom utrpení zomrel sám, ďaleko od svojich, zavraždený na mieste, kde sa stáča chodník.
Vrcholný prejav násilia spálil jeho život, v ktorom zasial toľko strachu a nespravodlivosti. Ale v mužovi, ktorý zasieval smrť, boli aj semienka vzájomnosti a lásky a jeho žena to vedela. Vidiac zlo, ktoré každodenne páchal, snažila sa pochopiť, čo sa v ňom deje, aby mu mohla odpustiť.
Takto dokázala odhaliť rôzne príčiny, ktoré ho viedli k pádu. Ale bez veľkej svätosti jej srdca a duše by nikdy nedokázala praktizovať učenie Ježiša Krista: „Odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom.“
Tento úryvok pochádza z knihy Príbeh svätej Rity, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.
