Láska zaujíma všetkých. Ak ľudské srdce nemá vo svojom vnútri dostatok lásky, vyhľadáva zamilovaných. Najslávnejší sobáš v dejinách prebehol v Káne Galilejskej, pretože tam bol prítomný náš Pán.
Orientálna svadba bola vždy časom veľkej radosti. Ženích išiel do domu nevesty. V tých časoch pritom nenechávala nevesta čakať ženícha, ale ženích nevestu – čo vidíme aj na jednom z podobenstiev. Nevesta bola zahalená od hlavy až po päty, čo symbolizovalo jej manželskú podriadenosť. Obaja partneri sa celý deň pred sobášom postili a vyznávali svoje hriechy v modlitbe ako v Deň zmierenia. Obrady sa začínali za súmraku, pretože tak to bolo v Palestíne zvykom (podobne ako v Grécku):
Odniesť z domu nevestu
pri červenajúcom sa súmraku.
Svadba v Káne Galilejskej je vo Svätom písme jedinou udalosťou, pri ktorej sa Mária, Ježišova matka, spomína pred Ježišom. Je veľmi pravdepodobné, že sobáš uzavieral niekto z jej príbuzných, a je možné, že prišla na svadbu skôr ako on. Je to krásna a potešujúca myšlienka, že náš Pán, ktorý nás prišiel učiť, obetovať sa za nás a nabádať nás, aby sme denne dvíhali a niesli svoj kríž, začal svoj verejný život tým, že sa zúčastnil na svadobnej hostine.
Orientálne sobáše niekedy trvali sedem dní, v prípade chudobnejších ľudí to boli len dva dni. Nech už bol sobáš v Káne akokoľvek dlhý, isté je, že v určitom momente zábavy sa náhle minulo víno. Bolo to veľmi nepríjemné – vzhľadom na to, ako veľmi si orientálni ľudia vážia pohostinnosť, a tiež pre hanbu, ktorú to mohlo priniesť novomanželom. Môžeme sa zamýšľať nad tým, prečo sa víno minulo. Bola to predsa vinárska oblasť a je veľmi pravdepodobné, že hostiteľ pripravil bohaté zásoby. Vysvetlením nedostatku je pravdepodobne skutočnosť, že náš Pán neprišiel sám. Priviedol so sebou svojich učeníkov, a to bol zrejme na zásoby vína priveľký nápor. Pán a jeho učeníci predtým tri dni putovali a prešli asi stopäťdesiat kilometrov. Učeníci boli preto veľmi hladní a smädní; je teda vlastne zázrak, že sa podobne ako víno neminulo aj jedlo. Keďže víno bolo pre ľudí symbolom veselosti a zdravia, bolo dôležité, aby sa ich potreba naplnila. Ako hovorí jedno staré hebrejské príslovie: „Kde chýba víno, darí sa lekárom.“
Jednou z najúžasnejších čŕt tohto sobáša je, že nedostatok vína si nevšimol sluha, ktorého úlohou bolo podávať víno, ale naša preblahoslavená Matka. (Ona si všíma naše potreby skôr, ako ich pocítime my sami.) O prázdnych nádobách veľmi jednoducho povedala svojmu božskému Synovi: „Nemajú vína“ (Jn 2, 3). V týchto slovách bolo ukryté nielen vedomie toho, akú má Ježiš moc, ale bolo tiež vyjadrením jej túžby napraviť túto nepríjemnú situáciu. Možno už Božia Matka videla, ako Pán v skrytosti vykonal mnohé zázraky – hoci na verejnosti ešte neurobil ani jeden. Ak by si totiž nebol a vedomá toho, že je Synom všemohúceho Boha, nežiadala by o zázrak. Niektoré z najväčších zázrakov sveta sa podobne stali pod vplyvom matky: „Ruka, ktorá kolíše kolísku, je rukou, ktorá vládne svetu.“
Náš Pán jej odpovedal: „Čo je mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina“ (Jn 2, 4). Všimnite si, že Pán povedal: „Ešte neprišla moja hodina.“ Vždy, keď Ježiš používa výraz „hodina“, používa ho v súvislosti so svojím umučením a smrťou. Napríklad v tú noc, keď Judáš prešiel cez potok Cedron, aby ho zranil svojím bozkom, Pán povedal: „Toto je vaša hodina a moc temna“ (Lk 22, 53). Niekoľko hodín predtým, keď sediac pri Poslednej večeri očakával svoju smrť, povedal: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna (…) slávou, ktorú mal u teba skôr, ako bol svet“ (Jn 17, 1. 5). A keď sa ho ešte predtým dav pokúsil pripraviť o život ukameňovaním, Písmo hovorí, že ešte neprišla Ježišova hodina. Očividne chcel v Káne Galilejskej povedať, že hodina jeho zjavenia, ktorú stanovil Otec, ešte nenastala.
A predsa sa v Máriinom výroku skrývala žiadosť, aby túto hodinu skutočne započal. Písmo nám hovorí: „Toto urobil Ježiš v Káne Galilejskej ako prvé zo znamení a zjavil svoju slávu. A jeho učeníci uverili v neho“ (Jn 2, 11). To, čo Pán povedal svojej matke, by sme inými slovami mohli vyjadriť takto: „Moja drahá matka, uvedomuješ si, že ma žiadaš, aby som sa zjavil pred svetom ako Boží Syn a aby som svojimi skutkami a zázrakmi ohlásil a potvrdil svoje božstvo? Vo chvíli, keď to urobím, nastúpim na kráľovskú cestu kríža. Vtedy už nebudem medzi ľuďmi známy ako syn tesára, ale ako Boží Syn, bude to môj prvý krok smerom ku Kalvárii. Moja hodina ešte nenastala, ale chceš, aby som ju teraz započal? Je tvojou vôľou, aby som išiel na kríž? Ak to urobím, tvoj vzťah ku mne sa zmení. Teraz si moja matka. V našej malej dedinke ťa všade poznajú ako Ježišovu matku. Ale ak sa teraz zjavím ako Spasiteľ ľudí a začnem konať dielo vykúpenia, zmení sa aj tvoja úloha. Keď sa pustím do diela spásy celého ľudstva, nebudeš už len mojou matkou, budeš tiež Matkou všetkých, ktorých vykúpim. Ja som Hlava ľudstva; len čo zachránim telo ľudstva, ty, ktorá si matkou Hlavy, staneš sa aj matkou tela. Potom budeš univerzálnou Matkou, novou Evou, ako som ja novým Adamom.
Aby som naznačil úlohu, ktorú budeš zohrávať pri vykúpení, udeľujem ti teraz titul univerzálneho materstva: nazývam ťa ženou. Práve na teba som sa odvolával, keď som satanovi povedal, že medzi neho a ženu, medzi jeho potomstvo zla a tvoje potomstvo, ktorým som ja, vložím nepriateľstvo. So všetkou dôstojnosťou ťa teraz ovenčujem týmto veľkým titulom – Žena. A znovu ťa ním dôstojne oslávim, keď príde moja hodina a keď budem rozvinutý na kríži ako ranený orol. V tomto diele vykúpenia sme spolu. Čo je tvoje, je aj moje. Od tejto hodiny nie sme len Mária a Ježiš, sme nový Adam a nová Eva, začíname nové ľudstvo, meníme vodu hriechu na víno života. Majúc toto všetko na mysli sa ťa, drahá moja matka, pýtam: je tvojou vôľou, aby som anticipoval kríž a aby som išiel na Kalváriu?“
Pán nepredložil Márii len možnosť požiadať ho o zázrak alebo oň nepožiadať; skôr sa jej pýtal, či ho pošle na smrť. Dal jej jasne najavo, že svet nebude tolerovať jeho božstvo – ak premení vodu na víno, jedného dňa sa víno zmení na krv. Máriina odpoveď bola odpoveďou, v ktorej vyjadrila ochotu úplne s ním spolupracovať na vykúpení. Vtedy prehovorila vo Svätom písme naposledy. Obrátila sa na sluhu, ktorý mal na starosti víno, a povedala: „Urobte všetko, čo vám povie!“ (Jn 2, 5).
Aká veľkolepá rozlúčková reč! Pán povedal, že prišiel na zem, aby naplnil vôľu svojho Otca; Mária nás zasa vyzvala, aby sme plnili vôľu jej božského Syna a robili všetko, čo nám povie. Sluhovia nádoby naplnili, priniesli ich k nášmu Pánovi a potom – podľa nádherného verša básnika Richarda Crashawa – „Nevedomé vody uzreli svojho Boha a začervenali sa.“
Prvá lekcia z Kány Galilejskej znie: pomôž si sám a aj nebo ti pomôže. Pán mohol vyrobiť víno z ničoho tak, ako z ničoho stvoril svet, no chcel, aby sluhovia priniesli svoje nádoby a naplnili ich vodou. Nesmieme očakávať, že Boh nás premení bez toho, aby sme my sami nepriniesli to, čo treba premeniť. Márne hovoríme: „Pane, pomôž mi prekonať moje zlozvyky alebo daj, aby som bol triezvy, čistý a čestný.“ Načo sú nám tieto modlitby, ak neprinesieme aspoň svoje vlastné úsilie? Boh nás síce opäť urobí pokojnými a šťastnými, ale len pod podmienkou, že prinesieme vodu nášho vlastného chabého úsilia. Počas čakania na prejav Božej moci nemáme zostávať pasívni; musíme urobiť gesto plynúce z našej slobody – aj keby sme mali priniesť Bohu niečo také bežné ako obyčajnú vodu nášho mdlého života! Ak sa máme stať Božími synmi, musíme s Bohom spolupracovať.
Tento úryvok pochádza z knihy Prvá láska sveta: Mária, Matka Božia, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.
